fbpx
Gudrun: Paradoxy života - Prešla peklom a teraz pomáha iným
Domov / FOCUS / Gudrun: Reportáž z výstavy “Paradoxy života” – Matúš Zajac

Gudrun: Reportáž z výstavy “Paradoxy života” – Matúš Zajac

Keďže spolupracujem s fotografom Matúšom Zajacom šesť rokov (dokumentuje umelecké aktivity mojich hudobných projektov), nemohla som na vernisáži jeho autorskej výstavy chýbať, a to z viacerých dôvodov. (Matúš Zajac – dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery ( 2011 ), OUT ( 2014 ), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015 ). Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT.  Spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne dôrazom na sociálnu fotografiu. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí).

Je veľmi aktívny, ale poslednú samostatnú výstavu Portréty osobností, mal pred ôsmimi rokmi. Medzi tým vystavoval spoločne s inými fotografmi, či ako kurátor pripravoval výstavy iných kolegov. Keďže viem, že Matúš má “rozfotených” vždy viac dlhodobých a hlavne tematicky rôznorodých príbehov, zaujímalo ma, čo vlastne výstava Paradoxy života prináša.

Foto: Tomáš Oslanec

Z Ventúrskej ulice sa do priestorov nadácie Slovak Press Photo, ktorá výstavu Matúšovi Zajacovi zastrešovala ako niekoľkokrát ocenenému autorovi Slovak Press Photo v Zichyho paláci v Bratislave postupne schádzalo množstvo ľudí. Societa návštevníkov bola už z prvého pohľadu veľmi rôznorodá. Od starších pánov a dám v oblekoch a kostýmčekoch, až po mladých študentov a umelcov s dredami a modrými punk hniezdami. Ako keď sa stretne umelecký svet s tým konformne “civilným”. Od odbornej fotografickej špičky, až po „bežných“ návštevníkov. Akoby všetci návštevníci podvedome prišli vo farbách vystavených fotografií – čiernej a bielej – a chceli sa aspoň na čas stať výstavnými objektami. Áno, aj Matúš tomu podľahol. V bielej košeli, cez plece prehodený svoj obľúbený fotoaparát, presne tak, ako žena nosí svoju nevyhnutnú kabelku. Celý ten čierno-biely svet ale rozbila žena v červenom. Krásna, tajomná, spoločnosť jej robil pokojný vlčiak s postrojom s červeným záchranárskym krížom. Keďže som čítala rozhovor pred výstavou, vedela som, že to je ONA – Petra Tomášov, hlavná hrdinka fotopríbehu. Dokonca zrejme zaskočila aj Matúša, ale naozaj nemohla zvoliť lepšiu farbu – ako farbu víťazstva. Blíži sa 18:30 a to už pred nás vstupujú do jednej línie – riaditeľka nadácie – Jana Garvoldtová, výstavu oficiálne otvára svojím ďalším príhovorom kurátorka – Daniela Čarná,  Matúš Zajac, Petra a jej pes Gasp. Každý z nich dostane postupne slovo, aby sme sa dozvedeli aspoň informačné minimum k tomu, čo vlastne uvidíme visieť v troch miestnostiach  výstavnej galérie.

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

“Petru som poznala iba z fotografií. Do pamäti sa mi vryli najmä tie prvé. Vychudnutá tvár a vystúpené lícne kosti. Táto žena prišla kvôli vážnym zdravotným komplikáciám o bývanie a normálny život. Ocitla sa na okraji spoločnosti. A práve tu sa začala jej spoločná cesta s fotografom Matúšom Zajacom. On bol tam, kde neboli iní a videl to, čo iní nevidia. Štyri prelomové roky života 46-ročnej Petry sú vpísané do čiernobielych snímok. Tieto fragmenty spomienok vypovedajú príbeh. Bez slov. O žene, jej rodine, psoch, susedoch, pacientoch a v neposlednom rade aj o fotografovi. Vypovedajú príbeh, ktorý sa začal osobnou tragédiou a prešiel k pomoci druhým. Petrin príbeh je s vôňou, je s farbou, priamo z pera života,“ začína svoj text k rozhovoru k výstave Nicol Jašáková (Citácie z rozhovoru s Matúšom a Petrou pre Dofoto)

Akoby pomyselne na tento zatiaľ nevypovedaný úvod nadväzuje Matúš a rozhovorí sa o tomto projekte. Kde sa s Petrou a za akých okolností stretol a čo uvidíme. Silný selekt sociálneho dokumentu, ktorý vznikal od  období od 2015 – 2018 a zachytáva časť osobného príbehu Petry, jej psov a canisterapiu v ústavoch pre duševne chorých, či onkologických pacientov.

Petra: Mám mozgovú cystu cez jednu hemisféru. Do nemocnice som prišla po dvoch epileptických záchvatoch. Po druhom záchvate si zo života nepamätám trinásť hodín. Hospitalizovali ma, odoperovali a začala som fungovať, ja som si myslela, že zase normálne. Len potom prišiel ďalší epileptický záchvat… Ostala som rok na PN-ke a medzitým, než som si vybavila invalidný dôchodok, sme prišli o bývanie. Nakoľko som mala dieťa, v Petržalke sme sa dostali do Modrého domu, čo bol nízkoprahový štandard bývania.

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

Matúš: V čase, keď som tam začal fotiť, bolo už asi deväťdesiat percent bytov opustených. Prebývali tam narkomani, prostitútky, díleri drog, ľudia s depresiami a mentálnymi poruchami. Medzi nimi žila Petra so svojimi psami, mačkami a partnerom. Fotografoval som ich asi pol roka, kým ich nevyhodili na ulicu. Hovorí sa, že v dokumentárnej fotografii si príbeh jednoducho musíš sám nájsť. Keď som Petru uvidel po prvýkrát, urobil som portrét. Hneď som si uvedomil, že tam pôjdeme do hlbokého psychologického až osobného vizuálneho jazyka. A nakoniec sa z toho vykryštalizovala fotografická cesta, ktorá trvá vyše štyroch rokov. Oslovili ma z galérie. A mne napadlo, že Petra bude výučbou sociálneho dokumentu. Je to výzva ísť s kožou na trh a ukázať sociálny dokument v priestore, kde fotka v takomto kontexte, až expresívneho podania, nebola doteraz vystavená. Chodili sme do tých najextrémnejších ústavov, kde boli naozaj ťažké prípady… Priznám sa. Mával som nočné mory, nemohol som spávať… Medzi tými fotkami sú také, ktoré sú jednoducho nezverejniteľné. Aj teraz, keď ich zbadám, jednoducho ma to rozsype. 

Petra: S canisterapiou som začala asi jedenásť rokov dozadu. V podstate vtedy, kedy som mala už ja sama zdravotné problémy. Vtedy som sa rozhodla, že to skúsim… Keby som mala sedieť doma, ľutovať sa a pozerať do steny, tak tu nesedím. Ja potrebujem niečo robiť. Spočiatku som bola veľmi zdržanlivá,  ja sama som sa snažila postaviť sa späť na nohy a zároveň pomáhať ostatným. Matúša som do svojho súkromia púšťala pomaly, po krôčikoch. Bránila som sa, bilo sa vo mne to, že na jednej strane som chcela, aby ľudia poznali moju situáciu a posúvala som hranicu, koľko môžu vedieť a koľko môže vedieť Matúš. Chcela som, aby bola moja snaha a robota vidieť. 

Ja pevne verím, že tí ľudia si uvedomia napríklad to, že zbytočne mám v garáži Mercedes a doma zariadenia za dvestotisíc, keď nemám zdravie. Že ja z dvestoeurového invalidného dôchodku dám mesačne päťdesiat eur na lieky. Že ja ako človek s vyše deväťdesiatpercentnou invaliditou musím držať živnosť a zarobiť si na bežný život… 

Nemáte nič, keď nemáte zdravie. Ak by som aj zajtra zmizla z povrchu zemského, vďaka Matúšovi tu niečo po mne zostane. Tie štyri roky sú kúskom príbehu, dielom skladačky. V podstate je to aj motív pre ostatných, ktorým sa v živote niečo stane. Netreba sa vzdávať. Treba bojovať.

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

Matúš: Mojím cieľom je šanca pre Petru na lepší život. Zároveň chcem, aby ľudia konečne videli, čo je sociálna dokumentárna fotografia. Keď ju vnímajú do hĺbky, začnú premýšľať najmä o sebe. O tom, čo robia pre tento svet.

Treba si odpovedať na otázku, čo je vôbec pomoc? Ja ju vnímam veľmi osobne a vtedy mi dáva zmysel. Petra je jedna z milióna. To ma zaujíma. To mi dáva zmysel a nie zbytočne o tom „kecať“. Ja nie som humanitárka ani politik. Som rodinne založený fotograf s vnímavým srdcom. To je celé… Preto som vynechal všetkých blízkych ľudí a nadácie naokolo a nezištne som pomáhal jednej osobe, vďaka ktorej sa dostalo pomoci ďalším.“

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

Tu končím nevyhnutné intro k tomu, čo po oficiálnej vernisáži vidíme v malých priestoroch galérie. Matúš vyberal z množstva fotografií, ktoré za tú dobu spravil, aj keď ako on hovorí „vždy si idem po jeden záber“. Napriek tomu bol limitovaný výstavnými možnosťami a tak máme šancu vidieť 30 silných, emóciami nabitých fotografií, koncepčne rozdelených do troch časových aj príbehových línií. Podľa významu sú rozdelené aj veľkosťou formátu, tie najsilnejšie z každej kapitoly majú meter. V prvej miestnosti vstupujeme do „pekla“  Modrého domu. Je to obdobie prelomu 2015-2016. Je sústredené na Petru a brutálne životné podmienky. Z fotografií na nás pozerá koncentrovaná hrôza, beznádej a výzor 70 ročnej, trpiacej ženy… Táto časť mi svojou expresivitou pripomenula desivosť  zobrazenia prvého filmového Nosferatu.  Kapitola „Modrý dom – Symfónia hrôzy“. 

Prvýkrát sa stretávame s fenkou Lilly, ktorá jediná zmäkčuje beznádejnosť tohto sveta…ďalej pokračujeme v čase od 2016 do 2018 do druhej miestnosti  do nádejnejšej časti príbehu – „ Videk“ – presun do nového životného priestoru, zmena okolitej society, zlepšenie zdravotného stavu, nový životný partner, návrat stratenej dcéry a iné silné, pozitívnejšie momenty. Treťou – špecifickou časťou je kapitola „Ústav“, kde vidíme Petru, jej psov Lilly, Gaspa a klientov ústavov počas canisterapií. Táto časť je veľmi silná, zároveň dojemná a extrémne krehká…V portrétnych  fotografiách sa podarilo zachytiť výraz šťastia, odovzdanosti aj úľavy… Emočne nabití pokračujeme vo vedľajšej miestnosti v hodinovej besede s Matúšom a Petrou a  Gaspom. Až tu nastáva priestor na mierne uvoľnenie z emočného ataku aktérov,  aj nás, čo sme si pozreli celý fotomateriál.

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

Prichádza čas na naše otázky. Najviac ľudí si aj tak pomedzi zuby šepká – Tá Petra, to nie je možné…To je zázrak…Veď to je úplne iná žena! A ja dodávam, áno je! Dnes je to žena plná života, aj keď chronicky chorá, ale ten život z nej priamo srší všetkými smermi… Jej červené šaty, dlhé, ladne upravené vlasy a neposedný Gasp… Najkrajší obraz celej výstavy… Nie, nedostala nič zadarmo, všetko v jej živote je vydreté, poctivo odpracované a tak to aj ostane…Keď Matúš začal pred štyrmi rokmi fotiť Petru, nemohol tušiť, že sa jej situácia takto pozitívne zmení (aj vďaka jeho osobnej pomoci) a povedal mi : „teraz už budem fotiť žiariacu Petru“.

Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo

Dve hodiny boli prítomným očividne málo. Veľa vecí ostalo nedopovedaných… 

Preto sa 5.6. od 18:00 bude konať komentovaná prehliadka ku všetkým tridsiatim fotografiám opäť v priestoroch galérie Nadácie Slovak Press Photo. 

Je určená naozaj len tým, ktorých táto téma hlboko zasiahla, študentom so záujmom o sociálny dokument. Pre ostatných, ktorí chcú v duchu sledovať príbeh cesty z pekla do života, výstava pokračuje do 20.6.2019.

Nebolo jednoduché napísať túto reportáž, lebo nie je možné vtesnať do pár odstavcov štyri roky života plné dynamických zmien a prostredí. 

Ale dúfam, že sa mi aspoň okrajovo podarilo zachytiť atmosféru výstavy, jej posolstva a vás, ktorí ste ju nevideli, možno aj inšpirovať k jej návšteve. Lebo nádej je až to posledné, čo umiera…

Reportáž z otvorenia výstavy fotografií “Paradoxy života” – Matúš Zajac, spracovala pre Magazín 40Plus jeho dlhoročná umelecká súputníčka Gudrun.

Foto titulka: Matúš Zajac

Fotografia zachytávajúca hudbu – Gudrun a Matúš Zajac

Alternatívne umenie má svojich obdivovateľov (hlavne v zahraničí) už desiatky rokov. Ak uvidíte Gudrun na fotke, tak ju neprehliadnete. Oblečenie provokatívne. Hudba tiež. A fotky skvelé. Pustili sme sa do debaty a ja som zistila, že časť z celej záplavy fotiek pochádza od jedného z najuznávanejších slovenských fotografov dneška – Matúša Zajaca.

VÍKENDOVÝ REŠTART II.Po 40ke sa menia naše priority, mení sa telo, mení sa aj rozmýšľanie. Ak ste doteraz napríklad necvičili, cítite, že asi by ste mali. Lebo chrbát bolí. A telo sa tiež ťažšie udržiava v kondícii.

Dámy, ktoré zažili náš jarný reštart už vedia, že na našom pobyte sa nudiť nebudú. A máme pre všetkých absolútnu pecku. V sobotu nás na turistike kombinovanej s Nordic Walking bude sprevádzať Róbert Kormaňák. Oravák znalý prostredia Zuberca a Roháčov. Budeme hľadať aj balans v živote. Víkend bude aj o rozhovoroch s odborníkmi na témy ako sa stravovať, či a ako cvičiť - lektorky Nela Sullens a Elena Bernáthová.  Ujsť z reality a naučiť sa vytvoriť si realitu novú, Aj taký bude náš pobyt!

Pridajte sa