fbpx
Fotografia zachytávajúca hudbu – Gudrun a Matúš Zajac
Domov / ROZHOVORY / Fotografia zachytávajúca hudbu – Gudrun a Matúš Zajac

Fotografia zachytávajúca hudbu – Gudrun a Matúš Zajac

Alternatívne umenie má svojich obdivovateľov (hlavne v zahraničí) už desiatky rokov. Ak uvidíte Gudrun na fotke, tak ju neprehliadnete. Takto som ju spoznala aj ja. Okomentovala nejaký príspevok z nášho magazínu a nedalo sa nevšimnúť jej profil a foto. Oblečenie provokatívne. Hudba tiež. A fotky skvelé. Pustili sme sa do debaty (zatiaľ len online) a ja som zistila, že časť z celej záplavy fotiek pochádza od jedného z najuznávanejších slovenských fotografov dneška – Matúša Zajaca. Zaujíma ma, kde sa tí dvaja stretli a čo ich baví na ich spolupráci. Preto vznikol aj tento rozhovor. Obaja skvele zapadajú do kategórie 40+, žijú svoj život na plno a hlavne robia to, čo ich naozaj bytostne baví. Veď posúďte sami.

Gudrun (umelecký pseudonym)

Speváčka alternatívnej kapely Ľahká Múza, ktorá tento rok slávi 35 rokov nepretržitého fungovania na hudobnej scéne, má na konte osem CD a DVD. Kapela koncertuje ako doma, tak v rámci Európy. Modelka, fotografka, editorka básnickej zbierky, milovníčka hôr, vysokohorského lezenia a srdcom vedkyňa, fascinovaná vesmírom, je absolventkou Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a manažmentu na City University.

Gudrun, tvoja kapela, Ľahká Múza, má 35 rokov. Ako to celé vzniklo?

Poznáš to mladosť – pochabosť. V osemdesiatych rokoch som už študovala na gymnáziu a aj keď bol socializmus, veľa z nás pobláznila punková vlna. V 17-tich som bola v Prahe, kde som pre seba na koncertoch českej novej vlny objavila úplne iný svet a bola to láska na prvý pohľad. Hudba ma vždy bavila, mala som za sebou hodiny klavíra a chcela som raz spievať ako sólo hviezda. No a keď jedného dňa ku nám prišiel kamarát s neznámym chalanom, že hľadá do svojej kapely extravagantne vyzerajúce dievča, budúcnosť môjho účinkovania v kapele práve písala prvú kapitolu. Skončila som gymnázium, potom univerzitu, hodila za hlavu celú pripravovanú vedeckú kariéru a vrhla som sa plnými silami do moderného umenia v našom konzervatívnom svete.

Často ťa označujú aj za prvú dámu slovenského hudobného undergroundu. Ako to vnímaš?

Vzhľadom k tomu, že kapela vznikla v 1984, roky plynú, kapela aj ja sme dorástli do veku dámy. A keďže žien je na miestnej nezávislej scéne málo (dominujú muži) a vždy, aj v najbláznivejších outfitoch chcem, aby boli v prvom rade elegantné, tak to označenie vymysleli muži zo scény a ujalo sa to postupne. Byť dámou je veľmi fajn. Umožňuje to vniesť aj do post-punkovej scény plnej streetartu trochu salónnej elegancie a dekadencie. Najlepšie veci vždy vznikajú krížením.

Kto ti pripravuje a vyrába odvážne kostýmy, make-upy, účesy?

Ako už vyplynulo z predchádzajúcej otázky, sme kapela, ktorá má nielen svoj špecifický hudobný rukopis, ale aj silnú vizualizáciu. Mám rada módu Vivienne Westwood, Steve McQueena, Karla Lagerfelda, vesmírne skafandre a výpravu sci-fi filmov. Do toho samozrejme vlastnú imagináciu. Okrem hudby by ma veľmi bavilo robiť umeleckú výpravu do filmov. Ale keďže to tu nie je možné, tak som sa zamerala na vlastné návrhy kostýmov ako pre mňa, tak aj pre naše performerky na pódiu, alebo pre štylizované fotografie, ktoré aj sama fotím. Na koncerty vyberám aj náročné kreácie, lebo chcem ponúknuť publiku jedinečný vizuálny zážitok. Naučila som sa tiež podstatné veci okolo líčenia a úpravy účesov. Všetko si pripravujem sama (účes, make-up) dokonca väčšinou ja líčim a robím účesy aj ostatným, lebo len ja viem, ako to má vo finále vyzerať. Hlavne v zahraničí sa v zákulisí stretám s celým štábom vizážistov iných kapiel. Nechápu, že všetko v zákulisí odmaká „hlavná hviezda“. Ale ja som spokojná, keď na pódiu predvedieme, že nie je dôležité, koľko ľudí na čom robí, ale aké máš nápady a ako ich vieš skĺbiť s jednotlivým nositeľom. Až keď každému sadne jeho celkový výraz, až potom to naozaj funguje aj na publikum.

Kto je váš najvernejší poslucháč a kde vás ľudia môžu stretnúť?

To by som aj ja rada vedela. Lebo my sme experimentálna kapela, to znamená, že buď máme fanúšikov globálnych, čo sa vyvíjajú spolu s naším smerovaním, alebo fanúšikov jedného albumu, ktorým sme sa mu práve trafili do hudobného vkusu. V minulosti boli aj poslucháči viacej členmi toho prvého tábora, dnes, hlavne mladší berú jeden album, prípadne jednu skladbu, ktorú si obľúbia. Ale podľa spätnej väzby viem, že máme poslucháčov už prvého albumu z rokov 1990 ako doma, tak aj v zahraničí. Čo sa týka koncertných aktivít sa veci dynamicky menia. V deväťdesiatych rokoch sme boli hviezda domácej (česko-slovenskej) klubovej scény. Potom prišlo obdobie od roku 2000, keď sme hrávali hlavne po festivaloch a kluboch v Európe a posledné roky to viac kombinujeme aj s domácim hraním. Pre nás sú výzvou hlavne rôzne multižánrové subkultúrne akcie, kde môžeme uplatniť svoju špecifickú hudbu a vizuál. Čiže od festivalov klasicky hudobných, až po postapokalyptický festival JUNKTOWN, industriálne HRADBY SAMOTY, festival temných filmov HORRORCON. Každá takáto akcia je pre nás silná inšpirácia predviesť sa vždy v novom svetle. Preto sme na každej akcii vizuálne neopakovateľní a aj hudobne prispôsobujeme naše veci danému štýlu akcie.

Viem, že máš skončené dve vysoké školy, ale umenie ťa neživí. Naopak, ty si financuješ svoje umelecké sny zo svojej práce. Ako je to vôbec možné a ako to dokážeš celé tie roky zvládať?

Ako už preblesklo v úvode, mám vedecký typ vzdelania. Od šiestich rokov som snívala o Marse a tomu podriadila cieľavedome svoje vzdelávanie. V 23 rokoch som celú sľubne sa črtajúcu kariéru hodila za hlavu a vrhla sa aktívne do sveta umenia. Umenia, ktorým sa ale nedalo na Slovensku uživiť. Boli len dve cesty. Robiť proste všetko na spoločenskú objednávku masového poslucháča, alebo nájsť nejakú možnosť pre uchovanie umeleckej imaginácie a slobody. V takom prípade doriešiť financovanie týchto aktivít. Rozhodla som sa pre ťažšiu cestu a to, že si proste budem na svoje umenie zarábať. Je to samozrejme náročné, ale inak to proste nejde. Cena za nezávislosť je vždy vysoká. Ale nikdy som toho neľutovala. Prácu a umenie mám striktne oddelené. Iba tak môžu tvoriť celok, ktorý sa vzájomne podporuje. Preto som si ešte doštudovala manažment a spojila ho s mojím analytickým myslením. Po matke som zdedila výborný organizačný talent, čo mi veľmi pomáha ako v zamestnaní, tak aj pri manažovaní kapely, lebo aj to robím len ja. Iba jedna vec ma mrzí, keď niektorí ľudia zo scény, ktorí nám kôli svojej lenivosti, či nedostatku talentu závidia určité výsledky a rozprávajú, že nám sa žije, keď nás podporuje ten či onen. V živote sme nevideli ani euro zo žiadneho grantu a keďže nežijeme v žiadnom väčšom meste, nemáme ani širokú sieť spolupracovníkov. Všetko vždy stúpa, či padá len na energii dvoch ľudí. Ale ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom.

Čo ťa na spolupráci s Matúšom Zajacom najviac baví a čo Vám to ako kapele prináša?

Hneď viacero vecí. V prvom rade je prvým človekom, ktorý dokázal prelomiť naše taboo na fotenie nášho „zákulisia“. Fotky z pódia máme radi, ale súkromie (aj v zákulisí) si proste chránime. Trvalo dlho, kým sme k tomu zvolili s tým, že nás presvedčili jeho parádne dokumentárne fotografie a silný vzťah k hudbe. Práve jeho fotky mimo pódia, kde nás zachytáva mimo pódiovú štylizáciu, nám ponúkajú pohľad na nás samých ako bezprostredných ľudí v neopakovateľnom okamihu. Hneď z prvého fotenia v roku 2003 som mala veľmi dobrý pocit a už nebolo čo ďalej riešiť. V Matúšovým hľadáčiku sa na pódiu aj mimo cítime vždy bezpečne a súčasne krásne. Jedinečne vie spojiť umeleckú a dokumentárnu fotografiu. Hľadá proste  jedinečný výraz. Ako hovorí, „vieš, že si vždy prídem len po jednu fotku“ (ale samozrejme pre nás nafotí desiatky aj z koncertu, aby nás uspokojil). Myslím, že aj vďaka tomuto prístupu máme naozaj veľmi reprezentatívne fotografie pre média aj promotérov akcií. A čo si ceníme najviac, že sa vzájomne veľmi rešpektujeme a ceníme si vzájomne ľudský prístup k našej tvorbe. Matúš má dar silnej empatie a jednoducho sa vie k ľuďom priblížiť bez toho, aby im jeho fotografie kradli dušu. Je to jedno z našich najkrajších umeleckých priateľstiev. A to si ceníme najviac.

Matúš Zajac

Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015). Bol niekoľkokrát ocenený Best of Photojournalism v editovaní (.týžďeň), Czech Press Photo, Novinárska cena, Slovak Press Photo. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT. Je odborným garantom portálu pre dokumentárnu „dofoto  spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne v rámci sociálnej fotografie. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí.

Ste uznávaný fotograf a zároveň už šesť rokov fotíte aj Ľahkú Múzu. Ako ku spolupráci prišlo? Prečo práve Ľahká Múza?

Pred Ľahkou Múzou som fotografoval veľké množstvo kapiel a osobností z hudobnej scény. Osobne som poznal veľa muzikantov s vlastným prístupom k umeniu od Deža Ursíniho po Mariána Vargu, ktorých som samozrejme fotografoval aj mimo pódia. Dlhodobo som sa ako fotograf venoval aj jazzu a vystavoval tieto fotografie po západnom svete počas socializmu. Pamätám si, ako mi naši známi zo západného Nemecka prevážali fotografie a potom posielali na výstavy a súťaže. Je zaujímavé, že trebárs kurátor Václav Macek ma považuje za portrétneho fotografa a v podstate má pravdu, aj vo svojich dokumentoch mám veľa portrétov. S Gudrun som sa spoznal najprv cez ostýchavý mail, či by som ich mohol fotografovať, pretože som si všimol ich jedinečnosť a názorovú zhodu s tou mojou. Dvere sa pomalinky otvárali a počas tých šesť rokov sme sa spoznali aj po charakterovej stránke čo rozhodlo v našu spoluprácu. Ja len ľutujem, že neprišla o dačo skôr, hlavne ohľadom zaujímavého publika, ktoré je dnes troška neaktívne. Cez Ľahkú Múzu som sa spoznal s ich performerkami a ľuďmi okolo celého toho „ neviditeľného sveta“ a sú to úžasné bytosti ! Performerky beriem ako súčasť umenia a preto milujem koncerty tejto skupiny a samozrejme som si ich tváre aj zapožičal pre fotografovanie mimo koncertného pódia. Myslím si že som pre svoju tvorbu trafil do čierneho za čo Gudrun nesmierne ďakujem.

Čo vás najviac na fotení s nimi baví? 

To nie je o bavení sa, ja sa v podstate nezabávam, som skôr človek, ktorý vyhľadáva psychologické aspekty v sociálnom kontexte. Fotografovanie musí liezť zo srdca a myšlienok a fotograf musí mať jasnú predstavu o svojom vizuálnom svete. Čiže odpoviem skôr čo ma na nich najviac zaujíma z týchto aspektov. Za prvé, je to prepojenie emočného stavu a skrytého erotizmu, ktoré ma ako autora expresívneho poňatia zaujíma. Ako hudobná scéna ma svoje žánre, tak isto aj tá fotografická a moja tvorba v subkultúrach vychádza zo severskej, ako aj japonskej fotografie, z ktorej tento pach proste musíš naplno cítiť. Za druhé ide o vzájomnú zhodu ohľadom umenia ako takého. Obaja, ja ako aj Gudrun, si ľudí okolo seba naozaj vyberáme a nemienime strácať čas s nekonečnými diskusiami v neprajnom prostredí, pretože život je naozaj krátky. Gudrun ma vie vždy namotivovať ku viacerým fotografiám pre ich účel, je to asi jediná osoba, ktorá to naozaj dokázala, pretože ja si svoju tvorbu naozaj veľmi strážim.

Zaujalo ma, že vaša mama, Alta Vášová, je scenáristka a má na konte diela, ktoré pozná každý (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto ako ja atď). Ovplyvnilo umelecké prostredie aj vašu tvorbu?

Och a ako! Nielen moja mama, ale aj otec, ktorý sa zaoberá literatúrou a umením ma veľmi ovplyvnili. To prostredie u nás doma bolo tak úžasné, že som nemusel ani študovať na umeleckej škole. Naozaj som mal možnosť osobne spoznať osobnosti od filmu, literatúry, muziky a výtvarného umenia. To nebolo náhodné a krátkodobé spoznávanie, ale naozaj prežité roky s týmito osobnosťami. Keď som študoval fotografiu, dúfam že sa na mňa nikto nenahnevá, ale tí študenti vo vyťahaných svetroch na mňa pôsobili veľmi komicky.  Tá ich hra bola fakt veľmi okatá a nebavilo ma  tam tráviť svoj čas. Preto som sa rozhodol pre dokument a chodil som fotografovať mimo Bratislavu na viac týždňov, aby som bol mimo ten školský „krúžok“. Vyhovovalo  mi to až do skončenia štúdia. Asi preto sa venujem výučbe, pretože mám radosť z výsledkov svojich žiakov a neberiem ich ako konkurenciu, proste som si sám sebe pánom.

Vydal ste tri fotoknihy. Máte v súčasnosti zámer na ďalšiu knihu a ak áno, čomu bude venovaná? 

Samozrejme, že áno. Kniha ostáva, keď všetko raz skončí, ale kniha bude neustále prítomná. Milujem knihy, mám autorských monografii doma asi 300 a neustále kupujem ďalšie a ďalšie. Podľa mňa, keď listuješ knihu, až vtedy sa dostaneš hlboko do myšlienok autora a vtedy sú hmatateľné. Moja ďalšia autorská knižka sa bude dotýkať vyslovene „subkultúrneho“ sveta do ktorého smerujem po toľkých rokoch hlbšie a hlbšie. Fascinujú ma tie bytosti ta ich úprimná čistota a neuveriteľná krehkosť. Nebude tak depresívne spracovaná ako kniha OUT, ale pôjde ešte razantnejšie do obsahu a emocionality, čiže vlastne bude omnoho dráždivejšia a rozmanitejšia, pretože som omnoho vyfotenejším autorom ako som bol v roku 2014.

Okrem fotenia vediete aj vlastný online magazín dofoto.sk. Čo je jeho hlavnou náplňou a cieľom?

Ukázať, že vo fotografii je veľmi veľa ciest a križovatiek, a to čo sa na Slovensku predkladá ako dokumentárna fotografia, je len jedna odbočka v nekonečnej ceste možností. Magazín dofoto sa za dva roky udomácnil vo svete a uverejňujeme v ňom naozaj svetovú špičku dokumentárnej fotografie s rôznymi presahmi. Vyhľadávame aj talentovaných umelcov a máme obrovskú radosť, ako sa im darí. Vytvorili sme veľmi silnú komunitu čo ma teší asi najviac.

Okrem spomenutých aktivít poriadate aj výstavy. Čo a kde najbližšie chystáte? 

Ako kurátor pripravujem úžasnú výstavu portrétnej fotografie zo Slovenska z historického aspektu. Momentálne mám už vyselektovaných autorov, ktorých diela musím zozbierať a doriešiť inštaláciu. Výstava bude v galérii Martina Martinčeka v SEDF od 3.7.2019. A čo je pre mňa asi ešte náročnejšie, s kurátorkou Danielou Čarnou pripravujeme moju samostatnú výstavu, ktorú budem mať v Bratislave po neuveriteľných desiatich rokoch. Bude sa dotýkať veľmi citlivého sociálneho príbehu ženy, ktorá potrebuje pomoc, ale sama pri tom pomáha. Fotografoval som ju päť rokov v absolútne šialených prostrediach. Dnes sa žiaľ úplne vytratila socializácia a s ňou spojená všímavosť. Dúfam, že  tento príbeh trochu ľuďom otvorí oči a hlavne srdcia. Výstava bude v galérii Nadácie Slovak Press Photo  v Zichyho paláci, Bratislava otvorená od 7.5.2019 a veľmi sa na ňu teším.

Mohlo by vás zaujať…