Neviem, čím to je, ale v poslednej dobe, akoby som si na pohovory priťahovala ľudí vekovej kategórie 50+.
Zväčša sú to ľudia s vysokou odbornosťou, profesionáli vo svojom odbore, skúsení, niektorí však nevedia žiadne jazyky, okrem češtiny a možno sem-tam sa nájde maďarský jazyk. Angličtina, či nemčina, nie. Možno ešte základy ruštiny.
Čo však týchto ľudí spája, ak sú už dlhšie doma, je zúfalstvo. Opustenosť- opúšťajú seba samých, svoje kvality, svoje „ja“, prestávajú si absolútne veriť, už nevidia svetlo na konci tunela.
Dnes som mala na pohovore človeka, ktorý sa už takmer 20 rokov stará o svoju ťažko postihnutú matku. Popritom vždy pracoval, až na posledného rok a pol. Je doma, skúša, posiela CV a čím dlhšie je doma, tým viac zúfa….
Čo sa to tu deje? Skutočne sa nenájde firma, ktorá by ocenila takýchto ľudí? Dala im šancu, aby aspoň tie 4 roky do dôchodku a možno aj v rámci dôchodkového veku dokázali, čo vedia? Alebo sú už fakt odpísaní, nech si počkajú do dôchodku a tam žijú doslova z almužny?
Je mi z toho veľmi smutno. Tento človek dnes spĺňal všetky odborné predpoklady klienta. Až na to, že má rok narodenia 1959. Ale predsa, aj títo ľudia musia z niečoho žiť!