fbpx
Zoberte si ročné voľno v práci. Dajte si sabbatical.
Domov / INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY / Matej Šemšej: Zoberte si ročné voľno v práci. Dajte si sabbatical.

Matej Šemšej: Zoberte si ročné voľno v práci. Dajte si sabbatical.

Čoraz viacej sa stretávame s pojmom sabbatical. Najmä vo veku okolo 40 rokov prichádza akési pnutie. Potreba zmeny. Prečo majú ľudia potrebu odstrihnúť sa na pár mesiacov či na rok? Čo ich k tomu vedie? Vyhorenie? Stres? Niečo iné? Rozprávali sme sa s Matejom Šemšejom, ktorý si „vybehol“ na ročný sabbatical. A to doslovne.

 Matej. Máš super prácu. Postavenie. A zrazu stop? Čo bol prvý podnet?

Rutina. Komfortná zóna. Únava. Zažiť niečo nové. Zmena. Dobrodružstvo. Heslovite nejako takto. Ocitol som sa v životnej situácii, kedy každý deň začal byť nudnou rutinou. Nie v jednej oblasti, skôr komplexne. Celé to chcelo nejakú zmenu. Túžba po dobrodružstve rástla, až som nedokázal myslieť na nič iné. Vtedy som sa rozhodol.

Ako sa na tvoj nápad pozerali vo firme?

Mám dvoch úžasných šéfov a reakcia firmy ma prekvapila a zároveň potešila. Bolo to akési zadosťučinenie za „odmakané“ roky. Povedali, že nie sú proti a tak sme sa dohodli. Férovo sme si povedali, že uvidíme čo bude o rok a popriali si všetko dobré. Prichystanú výpoveď som tak odložil.

 Deň prvý. Ráno si vstal. Do práce nešiel. Čo ti išlo hlavou?

Prvé ráno bolo paradoxne pocitovo úplne iné, ako som očakával. Je to presne tá situácia, kedy v živote dlho niečo očakávaš, tešíš sa na to, robíš všetko pre to, aby ten deň nastal, ale pocity v prvý deň nie sú vôbec také úžasné. Celé si to uvedomíš a povieš si: „Tak, a čo teraz?“. To bolo v Bratislave, v známom prostredí. Tento pocit našťastie netrval dlho, od momentu, kedy som za Prahou zodvihol palec a začal stopovať do Nemecka bolo všetko ako jeden neuveriteľný sen.

Teraz si niečo v polovici procesu. Čo všetko si už stihol „pobehať?“

Presnejšie som práve začal poslednú tretinu cesty. Väčšinu dobrodružstva mám už za sebou, strávil som takmer osem mesiacov v Juhovýchodnej Ázii, Austrálii, na Novom Zélande, a túto časť cesty som zakončil na exotickom ostrove Guam, doslovne uprostred ničoho. Stihol som realizovať sedem projektov a “vybehať” pre ne zatiaľ 1380 kilometrov (aktuálny projekt pre filipínsku misiu stále trvá). Presne toľko amerických dolárov z vlastného vrecka som zatiaľ na projekty zaplatil, behám a pomáham totiž podľa kľúča jeden americký dolár za každý ubehnutý kilometer. To však nie je všetko, nesmierne ma teší, že sa ku každému projektu pridali ďalší ľudia. Rodina, kamaráti, známi, kolegovia, ale aj neznámi ľudia, ktorých som na cestách stretol alebo ma začali sledovať na sociálnych sieťach. Vtedy si povieš, že čo robíš, naozaj dáva zmysel.

Tvoje behanie má aj charitatívny rozmer. Povedz nám niečo bližšie.

Ako už spomínam vyššie, behám pre vybrané projekty, sú to buď charitatívne organizácie alebo jednotlivci. Spoločná črta každého je to, že sa ku mne dostali na referenciu. Je pre mňa dôležité byť si istý transparentnosťou a poctivosťou, projekt, ktorý nemôžem navštíviť osobne, nerealizujem. Behal som zatiaľ pre mladé ženy z Čiech, ktoré prekonali rakovinu prsníka, útulok s túlavými psami v Thajsku, deti z detského domova v Mjanmarsku, českú organizáciu, ktorá pomáha na indonézskom ostrove Lombok, postihnutého chlapca z Moravy, či aktuálne pre misiu v hlavnom meste Filipín Manile, ktorá sa stará o postihnuté deti a starých ľudí z ulice.

Čo si si zatiaľ odniesol pre ďalší život? Predsa len, zase asi príde rutina.

Životných poznatkov z ciest je hneď niekoľko. Jednoznačne platí klišé, ktoré ti povie každý cestovateľ: že svet tam vonku nie je vôbec nebezpečný a ľudia sú úžasní, priateľskí a usmievaví. Viac ako u nás. A že vedia vyžiť z mála, nenaháňajú sa, žijú. Niektorí prežili genocídu, zemetrasenia, tsunami, tajfúny, na hranici chudoby prišli o všetko alebo žijú v neustálom vedomí, že o to jedného dňa prídu, ale… Veľkú hlavu si z toho nerobia. A náš hektický a stresujúci život im je vzdialený. Takisto, odkedy som sa na tri týždne vrátil z Ázie domov (čoskoro budem v ceste pokračovať), neustále sa usmievam a veľa vecí neriešim. Toto všetko sú piliere, o ktoré sa chcem opierať v ďalšom živote. A pomáhať. Celú 12-mesačnú cestu som chystal trinásť mesiacov, viac času ako reálne odcestujem, uvedomil som si však, že ma zbierať kilometre pre charitatívne účely napĺňa a chcem s tým príležitostne pokračovať aj po tom, čo sa vrátim do práce. Chcem to robiť, dokým budem vládať behať, plávať, bicyklovať, chodiť… Neinvestoval som teda trinásť mesiacov do dvanástich, ale do celého ďalšieho života. V tom sa dá pokračovať aj popri zamestnaní a rutinnej (kancelárskej) práci, ku ktorej jedného dňa znova príde. Celé je to o spomínanom nastavení. Už to skrátka bude všetko inak, v mojej hlave a v mojom srdci. A ani tá rutina už nebude ako predtým.

Kam sa najbližšie chystáš a čo od ciest očakávaš?

Po tom, čo začiatkom mája odbehnem svoj jubilejný desiaty Pražský maratón, kvôli ktorému som cestu prerušil, vydám sa do Pobaltia a odtiaľ do Rumunska. Následne sa zastavím na niekoľko dní doma, aby som sa „prebalil“ na Ameriku – celý jún budem cestovať a behať po Spojených štátoch. Posledné dva mesiace som sa rozhodol namiesto Latinskej Ameriky, ktorú si nechám na inokedy, užívať si krásy Slovenska a Čiech, predsa len, všade dobre, doma… úžasne. Plánujem okružnú jazdu na bicykli po Slovensku, pobyt na samote na Šumave a pár ďalších projektov.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí uvažujú nad niečím podobným? Koľko treba mať podľa teba nasporené na takýto „únik?“

Aby sa nebáli. Najväčšia brzda nášho rozvoja a šťastného života, je náš vlastný strach. Nezmyselná otázka “čo ak?”. Máme iba jeden život a ja radšej zariskujem a prípadne niečo stratím, akoby som naskytnutú príležitosť nemal využiť a ľutovať to následne po celý život. Áno, nemusí sa to podariť, na druhú stranu sa to ale podariť môže. Nenechaj si tú šancu utiecť. Jedného dňa za mnoho rokov budeme starí, chorí, slabí, a už bude neskoro. Nepotrebuješ umierať, aby si začal skutočne žiť.

Presnú sumu zatiaľ neprezradím, to až na konci. Necestujem úplne najlacnejšie, ale ani zbytočne nerozhadzujem. Vyspím a najem sa kdekoľvek a čohokoľvek (bezmäsitého), na druhú stranu som nechcel počítať každý cent a obmedzovať sa. Pracujem pätnásť rokov a do cesty som dal svoje celoživotné úspory. Dnes sa však dá cestovať aj za minimum peňazí a popri tom príležitostne pracovať, aj takých cestovateľov som na cestách stretol. Mne napokon vyhovuje, že je cesta ohraničená konečným dátumom. Myslím, že za relatívne prijateľnú cenu dostávam neopakovateľnú kvalitu.

Chystáš sa napísať o svojej ceste? Alebo vydať ebook? Máš skrátka s pocitmi a získanými skúsenosťami dajaký zámer? Okrem toho, že za každý kilometer prispievaš na charitu.

Áno, na cestách si píšem denník a rád by som ho začal spisovať do knižnej podoby. Bola by škoda, nechať si poznatky o cestovaní a behaní naprieč vyše dvadsiatimi krajinami sveta iba pre seba. Posledných 8 mesiacov som žil život, ktorý väčšina z nás neprežije ani za desať rokov. Tým sa nechcem chvastať, jediné čo tým chcem povedať – tých zážitkov a poznatkov bolo toľko, že by bola škoda nechať si ich iba pre seba. Rád by som inšpiroval tiež ľudí, ktorí možno nemajú na podobnú cestu dostatok odvahy, sily, peňazí, brzdia ich záväzky ako rodina, hypotéka atď. Chcem im povedať, že človek nemusí prebehnúť polovicu sveta, aby mohol niečo zmeniť a zažiť. A aby pomohol zmeniť svet iných. Rád by som sa tiež so svojimi skúsenosťami podelil na rôznych cestovateľských a bežeckých podujatiach, ako sú prednášky, festivaly atď., za predpokladu, že bude záujem.

Môžeme zakončiť náš rozhovor tvojim mottom?

Mám ich v živote hneď niekoľko, ale moju bežeckú cestu svetom asi najlepšie vystihuje nasledovné:

“Niekto mi raz opísal peklo: v posledný deň tvojho života osoba, ktorou si sa stal stretne osobu, ktorou si sa mohol stať”

Viac sa môžete dozvedieť:
www.runeller.sk
www.runeller.com
https://www.facebook.com/runeller/
instgram: @runeller

Pripravila: Martina Valachová