Spomeňte si v nasledujúcich dňoch aj na tých, ktorým možno chýbala iba pozornosť a láska, kým žili…

Spomeňte si v nasledujúcich dňoch aj na tých, ktorým možno chýbala iba pozornosť a láska, kým žili…

Stál pri bránke svojho domu a vyhliadal, či neprichádza návšteva. Robil to tak víkend čo víkend. Ako tak plynuli týždne, mesiace aj roky, prázdnota ho začala umárať až do stavu jeho nevládnosti. Keď si susedia všimli, že cez víkend nestál pri bránke, zavolali pomoc. Nik nešiel dnu, aby sa presvedčil, či je starký doma a či je v poriadku – nik sa neodvážil.

Zdravotníci zo sanitky spolu s policajnou hliadkou šli dnu. Starký sedel na posteli a iba sa nechápavo pozeral. Polícia odchádza, lebo žiadne úmrtie či vlámanie nie je. Najmladšia zo záchranárov kontroluje, čo vie na mieste urobiť.

„Dedko, prečo tu sedíte iba tak. Vystrašili ste susedov, že sa niečo stalo.“
Starký: „Vystrašil? Nik ku mne nechodil, báli sa ma. To preto, že som bol nepríjemný a mrzutý. Na návšteve nebol nik už celé roky a ja som prestal sledovať, aký je deň. Prajem si iba jedno – aby už bol koniec.“

Keďže nebol dôvod vziať starkého, sanitka a všetci odišli.

Ešte v ten deň prišla späť mladá záchranárka. Starký ostal prekvapený, ale nemal žiadne reakcie – netváril sa potešený a ani na ňu nezaútočil.

Položila na stôl tašku, popozerala po skrinkách a uvarila krupicovú kašu. Bez slov. Keď sa krásne topilo maslo na horúcej kaši, pýta sa slečna: „Kakao môžem dať podľa seba alebo si dáte sám?“

Usmial sa a povedal: „Tak, ako si dáš ty. Takú istú si prosím.“

Spolu sedeli pri stole a slečna porozprávala svoj príbeh, v ktorom mala rodičov, súrodencov, ale žiadnych starých rodičov. Starká umrela a o starkom nevedela nič. Nespomínal ho nik.

Nepýtala sa starkého, prečo je sám. Dohodli sa, že za ním aspoň raz za dva týždne príde na návštevu. A aj tak bolo.

Starký sa však zmenil.

Začal chodiť do dediny, zdravil susedov, pomohol, s čím vedel, a usmieval sa. Boli to jeho najkrajšie dva roky jesene života.

Bol to zároveň pre celú dedinu príklad toho, že zmeniť sa môže každý. Kedykoľvek. Iba musí chcieť. Tiež si uvedomili, že niekedy človeku stačí dať trocha lásky, napr. v podobe pozornosti, a on zrazu môže chcieť…

Dodnes zapaľujú sviečku starkému a rozprávajú jeho príbeh svojim deťom a niektorí vnúčatám.

Spomeňte si v nasledujúcich dňoch aj na tých, ktorým možno chýbala iba tá pozornosť a láska.

Martin Vacho

Titulná foto: Pixabay

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Vidíte dobre? 

Prečo nepodstúpiť operáciu ihneď a kedy zložiť okuliare na čítanie? Aj o tom sme sa spolu rozprávali… Rozhovor môžete sledovať priamo tu, alebo na YouTube

Mohlo by vás zaujímať