fbpx

Snaha spoločnosti „scivilizovať“ nás do strnulých rolí, utlmila to hlboké životodarné posolstvo našich duší

Snaha spoločnosti „scivilizovať“ nás do strnulých rolí, utlmila to hlboké životodarné posolstvo našich duší

„Najväčšou chybou, akej sa v živote môžete dopustiť, je stále sa báť, že nejakú urobíte…“

Koľko múdrosti a pravdy je ukrytej v týchto prostých slovách! Stále sa zaoberáme tým, čo si o nás pomyslia iní ľudia, keď urobíme hento alebo toto, a tak radšej neurobíme, nepokusíme sa o nič nové. Keď sme boli malí, bavilo nás kresliť, tancovať, spievať, vedeli sme sa nadchnúť pre množstvo „dôležitých“ vecí. Vôbec sme si nelámali hlavu nad tým, či sme v tom dobrí. Sústredili sme sa na samotnú činnosť bez rôznych vlastných kritických hodnotení. A dnes?

Strach… úzkosť… nepokoj… prítomné takmer všade, až má človek pocit, že sa naňho valia zo všetkých strán.

Každý deň, počnúc ránom, nás začínajú gniaviť rôzne obavy, strachy, či zvládneme to alebo ono. S akým nepríjemným človekom sa musíme dnes opäť stretnúť. Či nezlyháme, či sa nezosmiešnime, a vôbec, aký bude dnešný deň. Strach ovládol nás, naše okolie i celý náš život. Valí sa na nás z médií, časopisov, rôznych periodík. A akoby to nestačilo, panuje i v našich domovoch, ktoré by mali byť miestom, kam sa tešíme pri návrate a kde si chceme unavení po celom dni oddýchnuť. Bohužiaľ, i tu vládne násilie v rôznych formách.

Strach vytvárame manipuláciou, ponižovaním, žiarlivosťou, nenávisťou, nevšímavosťou či aroganciou. Alebo ignorantstvom páchaným na našich najbližších, tvrdiac si a ospravedlňujúc samých seba rôznymi preto, lebo… Viníme každého, len nie seba – smietko v oku blížneho svojho vidíme, no brvno v oku svojom nevnímame.

Áno, strach má v našom živote i opodstatnené miesto – je to živočíšny pud.

Pud sebazáchovy (seba – zachovania). Týmto prirodzeným pudom disponuje každý živý tvor. Je to inštinkt, ktorý nás upozorňuje, varuje a chráni pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Takýto strach je opodstatnený. Bohužiaľ, v dnešnej dobe tieseň ovláda celý svet. Vznáša sa nad ľudstvom ako čierne mračno. Je to však iný druh strachu. Je to des slúžiaci na ovládanie más ľudí, strach ako skrytý nástroj moci. Používame ho doma pri výchove detí, v materskej škôlke, škole – rôznymi zákazmi a príkazmi nútime deti poslušnosti. A v takomto duchu prebieha veľká časť spoločenského života.

Postupne sa naučíme slepo poslúchať, báť sa prejaviť, slobodne rozmýšľať, byť samostatnou bytosťou.

Naučia nás byť strojom, robotom, slepo poslúchajúcim, nesamostatným stvorením. Snaha spoločnosti „scivilizovať“ nás do strnulých rolí, utlmila to hlboké životodarné posolstvo našich duší. Zabudneme, že sme sa na tento svet narodili pre „čosi iné, ozajstné“, že máme isté poslanie a že naša prítomnosť v univerze má svoj význam. Každý z nás je jedinečný. Svojou prácou, myslením tvoríme tento prekrásny svet a zároveň sme i zodpovední za všetko dianie v ňom, za to, aký je náš dnešný život.

Bohužiaľ, ego, hmotárstvo a nevraživosť vládnu svetom.

Dnes sa tomu hovorí i demokracia, rivalita, súťaživosť, konkurencia…Vyberte si akékoľvek slovo, ktoré by vystihovalo daný status, v každom chýba človečenstvo, ľudskosť, empatia či cit. Že sa to dnes nenosí? Že silnejší „vyhráva“? Inak nič nedosiahneme? Prejav ľudskosti je prijímaný ako slabosť! Naše telá sú paralyzované, sú už takmer nespôsobilé cítiť, vnímať, tešiť sa z drobných radostí. A naše mozgy sú vygumované, neschopné samostatného rozmýšľania. Nepokoje, úzkosti a tieseň parazitujú na našich telách, vytvárajú bloky v jednotlivých energetických tokoch, ktorými potom nepreteká životodarná energia.

Sme unavení, vyhorení, bez iskričky v oku.

Samozrejme, i dnešný spôsob stravovania sa výrazne podpisuje pod stav našich tiel.

A tak sa stávame ne(nie)mocnými. Zapĺňame čakárne ordinácií v očakávaní, že pán doktor nám predpíše zázračnú pilulku, ktorá nás zbaví, ako otočením Arabelinho zázračného prsteňa, všetkých našich bolestí a trápení a my budeme ako predtým. Bohužiaľ, alebo Bohu vďaka, takto to nefunguje. Naše telá sú veľmi múdre a upozorňujú nás, že „čosi“ nie je v poriadku, aby sme sa zastavili, stíšili, že si potrebujú oddýchnuť, že takto vedený spôsob života im ubližuje. Prosia nás, aby sme im načúvali, čo nám chcú povedať.

Často si ani neuvedomujeme, že strach nás oberá o chuť žiť, tešiť sa a smiať sa, tvoriť a byť kreatívni – žiť svoj vlastný autentický život.

A tak, pomaly plynie deň za dňom, rok po roku a na sklonku života zistíme, že život, tá jeho etapa, čo bola určená len nám, už pominula, naspäť sa už vrátiť nedá. A poznanie, že sme žili prázdny, nie „svoj“ život, nás privádza do stavu smútku, hnevu na celý svet – stávajú sa z nás zatrpknutí starci a stareny.

Svoj život si však vytvárame sami – sme to, čo prežívame. Nedopusťme, aby nám unikol pomedzi prsty! Nikdy nie je neskoro začať so zmenami – s akýmikoľvek.

Ing. Mária Verbeníková

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať