fbpx
Život sa dá zmeniť po 40-ke

Život sa dá zmeniť po 40-ke

Nedávno som sa zoznámila s Kvetkou. Náš vzťah je krátky a zatiaľ len online. Stalo sa to tak, že naša čitateľka, a teraz už aj kamarátka, mi dala Kvetkinu knihu. Otvorila som ju a vyskočil na mňa vtipne napísaný príbeh reštartu, okorenený o rôzne postoje a príbehy, ktoré sa nám po 40-ke stávajú. A netýka sa to iba kariéry. Preto som sa rozhodla, že príbeh uverejníme tak, ako vyšiel v tlačenej podobe, lebo si zaslúži, aby si ho prečítalo čo najviac ľudí…

Na konci príbehu nájdete aj otázky, ktoré som položila Kvetke a jej sestre, pretože od momentu, kedy tento príbeh vznikol, prešlo zopár rokov. Bola som zvedavá, či by do toho išli zase.

Život sa dá zmeniť po 40-ke

So svojou sestrou sme sa rozhodli až po štyridsiatke zmeniť svoj profesijný život. Ja som sa stala samovydavateľkou kníh a občasnou masérkou. Sestra vyštudovala VŠ a zistila, že chce niečo iné. Vyštudovala „učňovku“ a stala sa cukrárkou. Obe sme sa však chceli stať samy sebe šéfkou, lebo tam sa môžete nahnevať len na seba a seba asi ohovárať ako šéfa nebudeme.

Chcem, aby moje knihy boli napísané ako pečené od Ingrid Melegová, horko-sladké ako tmavá čokoláda z mafinov, jemné a nadýchané ako ich poleva, prekvapivé a pikantné ako džem, ktorý je ukrytý vo vnútri, a ľahké ako srdiečka zasadené do stredu… „Segra, svojou náruživosťou poháňaš aj mňa, a moju tvorbu, držím ti palce.“

Život sa dá zmeniť po 40-ke na kávičke v práci

Senzuálny marketing…

Tak práve som sa dozvedela, že robím senzuálny marketing, keď mi to na masážnej prevádzke vonia. A asi majú pravdu pán dochtor, v nedeľu sme boli v obchode a smrdel tam kanál, nekúpili sme nič, utekali sme preč. Darmo, kde smrdí h…o, nič nekúpite.

Často ma moje čitateľky oblažia reakciou na knihy, že veď vy ste boli u nás, toto je presne ako u nás, vy ste stáli za dverami? A potom, že presne stále držím diétu a nič. Ale dámy, žiadna diéta nezaručí, že budete šťastná. Ale taký krémeš, to je tridsať sekúnd šťastia.

Chudnem od narodenia. A nerada sa dívam do zrkadla.

Z vane, nahá, okolo rolldoru bežím poslepiačky, občas si to odnesie nakopnutý malíček. Kto do prdele nechal v strede izby vysávač, no kto?! Nerada sa dívam do zrkadla, aj keď vrásky, keď som s nimi denne, ma neprekvapia. Občas si natiahnem prstami ksicht na žabu, že aké by to bolo krásne. Nebolo. Nerada sa dívam do zrkadla. Dnes som sa ale mala. Moje druhé meno je Trapka. Ráno som sa začala stravovať zdravo, ako každé ráno.

A keďže som občas lenivá, cviklu som nakrájala ledabolo na plátky. Lenže strčte si cviklu, celý plátok, len tak do úst. Dala som to, ach dobrota, (už je večer, už som si dala aj bonboniéru od kamošky). Vybehla som do lekárne v pracovnom odeve, zdravotnom, takom peknom, zelenom, ako na chirurgický sál. V lekárni bol rad, ale ľudia v nemom úžase, asi že ide chirurg, mi spravili koridor ako na Kňažkov pokyn v 89-om. Usmievala som sa naplno, lekárnik kúsok pozeral na mňa úkosom, rýchlo vydal magnézium (odporúčam na nervy) a vrátila som sa do svojho salónika.

Nerada sa pozerám do zrkadla, ale šla som okolo. Videla som v ňom Jokera, krvavo šarlátové ústa zväčšené cviklou a medzi zubami zvyšky cvikle, akoby som vybehla priamo z pitevne a pečeň vytrhla z tela zubami. Idem si dať to magnézium, dvojitú dávku, a kúpiť si zrkadielko a bonbóny.

Rada jem. A kto rád je, miluje život.

Aách, aký krásny „dvoj“ zmysel. Aj rada som. Milujem život, knihy, ale aj odsudzovanú Nutellu, a ešte milujem veľké šaty. Ja im vravím umelecké, dlhé, široké, schovajú všetko. Aj psa s búdou by. A ako som tak stála pri linke a nežne zabárala polievkovú lyžicu a vyrovnávala hladinu Nutelly, prišiel za mnou môj muž. Pozrel na mňa a milo vraví: Aha, zas držíš diétu, že? Pozrel na mňa druhýkrát, premeral si moje nové umelecké šaty a vraví:

Áá, tuším máš nové… ŠAPITÓ..

Ešteže som mala v ruke len tú lyžicu.

Je hrozné, že ľudom záleží na tom,

akú majú riť,

a keď nie sú spokojní,

a dajú si ju spraviť,

a spravia im to na riť,

plačú,

že im riť spravili na piču

a vlastne je im riť

na riť.

Bože a mozog, kedy budeme schopní implantovať mozog?

S radosťou v duši očakávam tú chvíľu, keď sa budú implantovať silikóny do mozgu. Ráno som si umývala hlavu, na šampóne vidím napísané, obsahuje silikón. Do prdele, oni to robia už takto sofistikovane? Ide mi hlavou. Robia, niektorí ľudia si tuším hlavu umývajú viackrát do dňa.

To je ako s umelými prsiami, sú vaše, ale podstata uniká. V hlave síce máte nejaké myšlienky, ale podstata… unikla.

Kvetoslava Vanerková ( z knihy Zuby na kari)

Tak a tu sú otázky pre Kvetku a jej sestru Ingrid…

Kveti, čo bolo hlavným spúšťačom rozhodnutia začať podnikať? A čo si robila predtým?

Hlavným spúšťačom bolo viac faktorov. Začala som písať knihy a sama si ich vydávať, predávať, a k tomu bolo potrebné veci „zoficiálniť“. A napokon som odišla z dennej, osemhodinovej práce, kde som mala pocit, že sa mi život len leje cez prsty, a napriek zarobeným peniazom mrhám vzácnym časom. Tá úľava bola napriek neistote neuveriteľná. Sloboda. To je slovo, ktoré mi prebehlo celým telom. Pracovala som pred touto Slobodou na rôznych pozíciách.

Aj vedúcich, vo foto prevádzke, v tlačiarni, v obuvi,  ale skúsila som si aj prácu v hoteli, ako chyžná či šatniarka, či masérka. Každá práca mi dala veľa inšpirácie. Teraz takisto robím na rôznych „frontoch“ ale čas si riadim sama a aj zameranie. Píšem a vydávam knihy, pomáham v tom aj druhým. Masírujem, študujem čínsku medicínu. Chcem toho ešte veľa stihnúť.

Išla by si do toho zase? A ako sa ťa dotkla Korona?

A áno, išla by som do toho znova, tá duševná sloboda je pre mňa najväčšia hodnota, aj keď sa to zdá také klišoidné. Korona ma nezastavila, mám na ňu svoj názor, jedno však viem, že sa nás všetkých dotkne hlavne ekonomicky a ľudsky. Ale zas, na druhej strane, na chvíľu sme sa zastavili, viac sme sa rozprávali doma, varili sme spolu, troška sa prevetrali vzťahy.

Ingrid vyštudovala vysokú školu a stala sa napokon cukrárkou, to sa nevidí často. Prečo ste chceli zasvätiť život koláčom? (Ingrid Melegová je Kvetkina sestra).

V mojom živote som stále cítila, že potrebujem nejakú zmenu. Vždy som rada piekla. Pracovala som však v administratíve, kde ma to posúvalo spraviť si vyššie vzdelanie a ísť možno ďalej profesijne. Školu som ukončila, stále som sa snažila postúpiť vyššie, čo sa mi však nepodarilo. Môj život sa mi zdal prázdny, stereotypný, ráno do roboty, z roboty domov. Nechcela som už prežívať nudný život a čakať na čas, kedy zostarnem na úradníckej stoličke.

Tak mi jedného dňa v hlave skrsla myšlienka, rada pečieš, čo si tak spraviť nejaký kurz alebo školu a živiť sa pečením. Nebola to ľahká cesta, vzdelanie, úrady, priestory, zariadenia, ale keďže som  narodená v znamení barana, verila som si, a zvládla som to do 1,5 roka. Samozrejme, že ma rodina podporila, za čo jej ďakujem. Medzitým syn ukončil školu a tiež hľadal, čo ďalej, nejako sa tie cesty spájali a smerovali k pečeniu.

Podarilo sa nám získať priestor v Starom meste na Panskej 13, tak sme išli za ďalším snom, otvoriť si malú mestskú kaviarničku (Pasteleria), kde sa budú predávať naše zákusky. Stále si plníme sny a tešíme sa z každého spokojného zákazníka, ktorý sa k nám rád vráti.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Pre čitateľov magazínu teraz 20 percentná zľava na tvorivý materiál použitím kupónu zlava40plus