fbpx
Ženy, buďte elegantné, nezabúdajte na svoju ženskosť!
Domov / FOCUS / Ženy, buďte elegantné, nezabúdajte na svoju ženskosť!

Ženy, buďte elegantné, nezabúdajte na svoju ženskosť!

V akom oblečení trávite doma sviatočné chvíle? Že stačia aj tepláky? Omyl! Vaša prababička by vám hneď vysvetlila, že sa to nepatrí a hnala by vás do šatníka pre niečo elegantné. O tom, ako sa za čias prvej republiky ženy obliekali, mi zanietene porozprávala zberateľka, znalkyňa a obdivovateľka módy MARTINA HERBST.

Vyrastala v dvestoročnom dome na Zemplíne a odmalička bola obklopená starými vecami. „Všetko okolo mňa dýchalo atmosférou starých čias. Ľudia v mojej blízkosti prejavovali úctu k veciam, ktoré tu zostali po našich predkoch a ja som to iba prevzala po nich,“ vysvetľuje, ako sa to všetko začalo. Vyštudovala tlmočnítvo a prekladateľstvo, móda sa stala jej koníčkom. Zo všetkého, čo tu po našich predkoch zostalo, ju najviac zaujala móda z obdobia prvej republiky. Na rôznych burzách, prevažne v zahraničí, začala nakupovať zachovalé modely. Nie však hocijaké. „Aj vtedy sa vyrábali nekvalitné veci, a tie ma nezaujímajú. Radšej si kúpim jeden poriadny kúsok, ako desať handier.“ Nekupuje si ich len preto, aby ich hromadila. Každý nový úlovok prejde úpravou a stane sa súčasťou jej bežného šatníka. Bežne chodieva do práce v šatách z tridsiatych, či nohaviciach zo štyridsiatych rokov. Má skvelý vkus a dokáže staré kúsky decentne kombinovať so súčasnými. „Tie šaty ma prenesú späť do minulosti. Keď si ich oblečiem, ako keby som sa ocitla v tej dobe kedy vznikli. Sú urobené kvalitne, z ušľachtilých materiálov, aké už dnes málokedy vídať. Vďaka tomu vydržali dodnes a práve preto by sme ich mali oživovať a uchovávať pre ďalšie generácie,“ prízvukuje.

Závan starej doby

S kamarátkou fotografkou Barborou Šlosárovou tvoria blog (herbstvintage.com), plný nádherných fotografií a pútavých článkov. Každý jeden príspevok je dôkladne premyslený, aby pôsobil autenticky. Pri niektorých fotografiách vás prepadne pocit, že sa dívate na niekoľko desaťročí staré zábery, ktoré rozprávajú príbeh. „Nie je to o mne, ale o tých šatách. Preto premýšľame o každej jednej fotografii, ako ich odprezentovať, v akom prostredí, v akom ročnom období, akú atmosféru zvoliť. Niekedy sa necháme inšpirovať aj dobovými fotografiami, alebo magazínmi.“

Aby mohli vznikať, Martina sa stále vzdeláva. Knihy, staré magazíny, aj rôzne internetové zdroje jej pomáhajú skladať reálny živý obraz dávnej doby. Zakladá si na tom, aby bolo všetko dokonalé, všetky detaily a doplnky musia ladiť. „Aby to malo výpovednú hodnotu, musí to byť všetko originálne a v precíznom prevedení. Som alergická na kadejaké náhrady, nekompletné outfity,“ dodáva.

Často sa jej stáva, že ju oslovujú ľudia, keď nájdu staré oblečenie. „Chcú vedieť, akú to má hodnotu, alebo mi ho rovno ponúkajú. Často majú mylnú predstavu, lebo nie všetko staré je automaticky vzácne a pozoruhodné.“ Za roky už získala prax a preto sa na ňu obracajú so žiadosťami o rady aj z múzeí. „Vnímam to ako poctu, zrejme som ich svojimi výstupmi presvedčila, že sa v tom vyznám, hoci nemám v tomto smere oficiálne vzdelanie.“ Keď dostane do rúk starý kúsok odevu, pozorne ho preštuduje. Dokáže posúdiť nielen kvalitu materiálu, ale aj precíznosť vypracovania a schopnosti krajčírky. „Najmä v tridsiatych rokoch boli strihy šiat veľmi zložité a veľká časť práce sa musela robiť ručne. Ak to krajčírka „odflákla“, nesedeli dobre. A také ma nezaujímajú. Majú síce historickú hodnotu, ale chýba im tá estetická a výpovedná.“

Ako sa obliekali prababičky?

Na každú časť dňa mali určené iné oblečenie. Ráno svetlý, vychádzkový úbor, popoludní sa obliekali do popoludňajších (alebo denných) šiat a večer si vybrali podľa toho, ako ho mali stráviť. Ak iba v domácom kruhu, nechali si na sebe buď popoludňajšie šaty, alebo si dali domáce šaty, prípadne, tie bohatšie, mali tzv. budoárové toalety a pyžamá, väčšinou z hodvábu a orientálneho strihu. Na návštevy k priateľom alebo do divadla si vzali malé večerné. Ak šli do spoločnosti na významnú udalosť, siahli po veľkých večerných róbach. Malé večerné šaty boli poväčšine tmavšie, aby sa odlišovali od denných. Šili ich zo vzácnejších materiálov, najobľúbenejšie boli zamat, hodváb a šifón. Neskôr, po kríze, však objavili aj čaro vlny a bavlny, ktoré sa dali krásne spracovať, boli potlačené pestrými vzormi, objavuje sa aj umelý hodváb. A čo si obliekali na Vianoce? „Zasa záleží na tom, či ich trávili v kruhu rodiny doma, alebo v spoločnosti. Či dáma žila v trojizbovom byte, alebo vo veľkej prepychovej vile či zámočku… Ak nepatrila do bohatej spoločnosti, i tak si obliekla zamatové šaty, ktoré si ozdobila vkusnou brošňou, alebo pekným golierikom, vzala si k tomu elegantné topánky a pekne sa učesala, či, a to je pravdepodobnejšie, išla ku kaderníkovi buď na trvalú alebo vodovú onduláciu. Vianoce boli za prvej republiky dôležitou udalosťou nielen pre rodinu, ale aj v rámci spoločenského života, ľudia sa stretávali a navštevovali,“ vysvetľuje. Módne kúsky bývali aj vďačným a častým vianočným darčekom. Aj v chudobnejších rodinách si našli ženy pod stromčekom brošňu, klobúk alebo rukavice. Najvďačnejším darčekom bola látka. V bohatších rodinách okrem šperkov a kozmetiky frčali aj drahé kožušiny, záležalo iba na hrúbke peňaženky a veľkosti lásky manžela. Veľa sa nezmenilo, sú to darčeky, ktoré dokážu potešiť aj srdce dnešnej ženy.

Poklady v skrini

V Martininom šatníku by ste našli nádherné kúsky. Stojím s otvorenými ústami a pozorujem, ako vyťahuje v hodvábnom papieri zabalené blúzky a kožušinové peleríny. Na vešiakoch vidím saká, šaty a kabáty nezvyčajných strihov.  Originálne kúsky, každý má za sebou svoj príbeh. Podarilo sa jej získať bavlnené šaty, ktoré nikdy neboli nosené. „Zázrakom prežili v pôvodnom stave a keď sa ku mne dostali, bolo vidno, že nikdy neboli vypraté,“ vysvetľuje. Najstaršie kúsky sú z roku 1910, biela vyšívaná blúzka a sukňa sú ľahučké ako vánok. Podarilo sa jej zohnať nádhernú večernú róbu z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov z hodvábneho saténu. Vtedy sa silueta ženského oblečenia zásadne zmenila – z rovnej na peknú vytvarovanú, kopírujúcu ženské tvary. „Mám napríklad jedny  večerné šaty, šikmo strihané, aby ešte opticky zužovali postavu. Nie sú prezdobené, vtedy sa používali skôr jemné šperky. Spredu sú hladké, ale vzadu majú obrovský výstrih, zdobený štrasovou ozdobou. Bolo to veľmi moderné a žena v tom vyzerala veľmi sexi.“ Toto ale nie sú jediné spoločenské šaty, ktoré zachránila. Vidím čierne koktailové šaty prešívané zlatými kovovými niťami, šaty s egyptskou výšivkou… Jeden kúsok krajší ako druhý. Ale nie sú schované pred svetom, Martina ich normálne nosí. Slávnostné na slávnostné príležitosti, všedné aj do práce.

Všetko sa zničilo

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to finančne veľmi náročný koníček. Moja hostiteľka krúti hlavou, že to vôbec nie je také dramatické. Problém je inde: „Oblečenie z čias našich prababičiek sa dá kúpiť na rôznych internetových burzách, v špecializovaných sekondhandoch, inzertných portáloch. Nájsť ale v bývalom Československu niečo v zachovalom stave je ťažké. Prešli sme ťažkými dejinami a zvykli sme si zničiť všetko, čo symbolizovalo staré časy. A niečo tak zdanlivo nepodstatné či márnivé ako šaty sa ničilo najľahšie. A potom knihy, ale tie preto, lebo sú nebezpečné. V zahraničí je to jednoduchšie, veľa vecí získavam odtiaľ. A netreba ísť ani ďaleko, stačí zabehnúť do Viedne.“  Tam našla aj starých majstrov, ktorí dokážu opraviť topánky, alebo obtiahnuť gombičky. U nás to už nikto nerobí. Aj s údržbou historických šiat je trochu problém, mnohé sa nesmú obyčajne prať, ale ani chemicky čistiť. Takže hľadá také čistiarne, kde nepoužívajú chémiu.

Je skutočne výstredná?

Širšie okolie si o nej myslí, že je výstredná, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. „Som introvert, ani to mi ale nezabráni obliecť si, čo chcem. Tie začudované pohľady vždy ustojím. Je to o osobnej slobode.“ Podľa Martiny dnešné ženy rezignovali na eleganciu, kvalitu materiálov a na to, že žena má vyzerať pekne a upravene. „Chýba nám originalita, nemáme vzory dobre oblečených žien.  Pritom to nemusí to stáť veľa peňazí. Je to o nápade, nie o cene, treba sa trošku viac snažiť. Čo máme oblečené, do istej miery ovplyvňuje, ako sa správame. Akoby ženy zabudli, ako sa správať žensky. Prvorepublikové šaty sú šité na mieru, nie sú elastické, takže ich nositeľka musela dbať na to, ako sedí, či je vzpriamená, aby sa jej niečo neroztrhlo, alebo neroztiahlo. Vedeli si chrániť oblečenie, nemali ho plné skrine. Každá mala iba zopár kúskov  a tie jej museli vydržať. Preto sa aj počas dňa viackrát prezliekali, to nebolo panské huncútstvo, ale nutnosť. Dnes máme plné skrine, ale to z nás nerobí jedinečné osobnosti.“

Monika  Macháčková

autori foto:

ČB foto: Dáša Šimeková

Farebné foto:  Barbora Šlosárová