fbpx
Ondrej Grell: Úprimnosť detí alebo hanba na sto rokov?

Ženiť sa zrovna nechystám, ale človek nikdy nevie .

Marta mala po štyridsiatke, dávno po rozvode a aj po nejakých pár zoznámeniach s mužmi.

Neboli to samé katastrofy, no ani jeden sa časom neosvedčil. Napriek tým mnohým sklamaniam a nezdarom nezatrpkla, nehádzala všetkých mužov do jedného vreca s nálepkou Neschopní debili a stále dúfala, verila, že raz už stretne toho pravého, ktorý tam kdesi na ňu čaká a s ktorým po boku bude jej život krajší.

Ba aj obaja chalani(synovia 19 a 22 rokov) ju posmeľovali a dávali jej rôzne rady, ako si má vyberať, ako filtrovať nekvalitných, aby čo najviac minimalizovala riziko ďalšej katastrofy.
„No čo, kašlem na to, snáď som už vyčerpala karmickú nádobu s trestami a šťastie sa na mňa usmeje a konečne si aj sadne.“ Vravela si pre seba, keď po dlhšom čase otvorila stránku zoznamky, kde sa spoznala s dvoma nešťastníkmi, ktorí pôvodne vyzerali fajn, no časom sa riadne vyfarbili.

„No, pozriem sa, čo to tu máme teraz za materiálek. “ Mrmlala si popod nos a prezerala si profily zoznámeniasachtivých pánov. Po pár minútach jej cinkla na ploche správa:
„Ahoj fešanda, páčiš sa mi a rád by som si s tebou čo to popísal.“
„Ahaho, ten je nejaký zhurta. Ale čo, aspoň sa neondie a je priamy. Možno aj odvážny. A aj celkom dobre vyzerá…“ Vírilo jej v hlave, keď si pozerala profil toho odvážneho hrdinu.
„No ale nie je z môjho mesta, čo chce riešiť, keď býva dvesto kilometrov odo mňa. Alebo si snáď myslí pán urodzený, že za ním budem chodiť do Prievidze?“
„Ahoj fešák, čo si chceš popísať? A vieš, že ja nebývam v PD? Mne sa nechce s kýmsi len tak časom mrhať na nejaké bezduché písanie. Mám aj iné koníčky. Venuj svoj čas radšej nejakej dáme z tvojho okolia.“
„Fíha, ty sa s tým veľmi nepáraš 🙂. Áno, viem, že bývaš v Blave, ale ja to nevidím ako tragédiu .“ No jasné, že Blava. A ešte sa snaží byť aj vtipný. Mrmlala si.

„Mami, ukáž, čo to tam máš za týpka?“ Mladší syn sa jej nahol ponad plece a prezeral si potenciálneho otčima.
„No veď nevyzerá najhoršie. Dokonca lepšie, ako ten posledný…ten Jožo.“ Dodal syn a uškrnul sa na mamu.
„Miško, daj pokoj, tentotu je z Prievidze. Neboj, napíšem mu ešte jednu vetu a pošlem ho kamsi. Nebudem mrhať časom s cépečkárom, keď to nemá žiadnu perspektívu.“
„No dobre mami, rob ako myslíš, napokon, si už dospelá.“ Miško sa zasmial a dal sa na útek, keď sa ho Marta snažila capnúť po hlave.

„No a čo s tým spravíš? Presťahuješ sa kvôli mne do Blavy? Snažila sa odvážneho rýchlo odpálkovať .
„Vieš, ja sa tam aj tak chystám presťahovať, rysuje sa mi tam dobrý flek v jednej firme.“
„No toto, ja mám ale šťastie, tak to sa tu potom môžeme aj zobrať, však?“ Zavtipkovala.
„Ženiť sa zrovna nechystám, ale človek nikdy nevie .“
No uvidím, možno to nie je celkom beznádejný prípad. Povedala si Marta a pokračovala v konverzácii s chlapíkom.

Po dvoch dňoch sa ich konverzácia posunula o stupeň vyššie, začali spolu telefonovať.
Marta bola dosť opatrná po predošlých skúsenostiach, no Majo, tak sa ten fešák z Prievidze volal, si ju čím ďalej, tým viac získaval. Bol celkom inteligentný, výrečný a aj vtipný.

Jedného dňa, keď spolu volali, jej povedal:
„Marti, v piatok idem do Blavy na pohovor, tak keby si chcela, môžeme sa stretnúť.“ Keď to Marta počula, rozbúchalo sa jej srdce. No teda, žeby sme sa fakt mali stretnúť? A už teraz, o dva dni? Išlo jej hlavou a snažila sa upokojiť a utriediť si myšlienky.
„Majo, znie to síce lákavo, no mám už nejaký program. Možno, ak by sa mi niečo zmenilo, mohli by sme sa stretnúť. Zajtra ti poviem. Dobre?“
„Jasné Marti, to by bolo super, keby si mohla… Fakt by som bol potešený.“
„No veď zajtra uvidíme, ako sa to vyvŕbi. A čo máš dnes na pláne?“
„Ideme s kamošom na večerné lyžovanie , už sa teším.“
„A nemáte tam blato? Vraj teraz sa dá len v Tatrách.“
„Ale čoby, my tu máme super svah, riadne to zasnežujú. Lyžuje sa jedna báseň!“
„No dobre, veď ty vieš.“
„Marti, už musím ísť, ide mi taxík. Maj sa pekne a dúfam, že v piatok sa vidíme v Blave.“
„Ahoj Majo, maj sa a dobrú lyžovačku, dávaj si pozor, nech sa tam nedochrámeš.“
„Neboj, ahoj!“

Marta už išla ukončiť hovor, keď započula v slúchadle nejaké hlasy.
Asi zabudol zložiť telefón, napadlo jej. Chvíľu váhala, že zloží, veď nepatrí sa načúvať, no nedalo jej a pritisla si telefón k uchu.
„Čau Majo, kam to bude?“ Znel tlmený cudzí hlas.
„Čau, no kam by som teraz večer z krčmy šiel, za Zuzou!“ Zvesela zvolal Majo a zasmial sa.
„No aj som si myslel. Tak ideme.“ Veselo odpovedal neznámy hlas.

Marta ostala ako omráčená. Chvíľu si myslela, že sa jej to len sníva. Keď sa spamätala, znovu sa započúvala do hovoru. Počula, ako sa tí dvaja v aute rozprávajú o ženách, no hlavné slovo mal Majo, ktorý vychvaľoval anatomické prednosti Zuzy a farbisto opisoval poslednú návštevu u nej.
Zložila telefón, stačilo jej, čo počula. V kuchyni si naliala pohár červeného a premýšľala.
Hajzlík jeden, tak hentam v Prievidzi má nejakú Zuzu a mne tu múti hlavu.
Však počkaj, ja ti dám, blavácku babu ty nebudeš takto za nos vodiť!

„Ahoj Majko, ako sa máš? Vyspinkaný? “ Volala mu hneď ráno.
„Ahoj Marti, čo sa deje? Takto zavčasu ma budiť…“
„Ále, cnelo sa mi za tebou a myslela som na teba celú noc, či si sa náhodou na tom svahu nedornatal. “
„Jáj, nie, som v poriadku, len som dosť unavený. Z tej lyžovačky, dali sme si do tela. S Ondrom.“

„Aha, tak s Ondrom. A čo Zuzka, tá sa ako má? Aj s ňou ste si dali do tela?“ Marta si to vychutnávala a tešila sa, ako jej Majo nahral. Lepšie by to ani nevymyslela. Darmo, karma…
Chvíľu bolo v telefóne ticho. „No, toto…ty ako vieš?“ Mekotal Majo do telefónu.
„Vieš Majko ako to chodí, skôr či neskôr sa každá habaďúra prevalí. Som naozaj rada, že som ťa spoznala, teda spoznala, aký naozaj si. Obyčajný hajzlík z Prievidze, čo ide odrbkávať slušnú ženu z Blavy, ako to vy tam hovoríte. Maj sa dobre.“
„Prepáč Marti, mrzí ma to…ahoj.“
„A nabudúce si ukonči hovor, keď ideš do taxíku za frajerkou, lebo druhýkrát by si možno nemusel obísť tak ľahko, ako teraz.“

Ondrej Grell