Žena, ktorá prešla ťažkými skúškami a dala šancu sebe aj svojim deťom

Brigita Buďa je matkou troch detí. Rozviedla sa, a aby uživila deti a splatila dlhy po bývalom manželovi, odišla do zahraničia. Mala tri  práce. Robila prakticky nonstop. Z najhoršieho je už vonku. Dnes má prácu, ktorá ju baví,  je plná pozitívnej energie. Inšpiratívny príbeh obyčajnej ženy, ktorý písal život a ona sa postavila problémom tvárou. Brigita zareagovala na našu výzvu a sme nesmierne radi, že sa chcela podeliť o pocity zo svojej cesty.

Brigita, ste v prvom rade matka. Vaše manželstvo sa nevydarilo a odišli ste do zahraničia. Aké bolo začínať od nuly a živiť tri deti?

Išlo vlastne o útek do neznáma. Bolo ťažké ocitnúť sa v cudzej zemi. Odchádzali sme v strede augusta. Moje deti o 2 týždne nastupovali do nových škôl. Najstaršia dcéra vtedy už mala skončenú strednú školu, ale keďže ju neprijali na výšku,  bola doma. Bývanie sme  mali našťastie zabezpečené,  aj ja som mala prácu. Som hrdá na moje deti. Teraz sa to zdá smiešne, ale tešila som sa, že zvládli cestu do školy trolejbusom. Pochádzame z malého mesta, a naraz sme sa ocitli vo veľkomeste. Ja som mala problém zorientovať sa. Zo začiatku som chodila len po presne naučených cestách, uličkách. S odstupom času som zistila, že niekedy tá cesta trvala aj dvojnásobok.

Čo všetko ste museli robiť? Ako vyzerali vaše dni?

Triviálne veci. Musela som sa naučiť prežiť z mesiaca na mesiac a zadeliť peniaze. Zadeliť si čas na domácnosť, prácu a brigády. Ráno o 3 tej som vstávala-odchádzala som upratovať do gay baru. O 6tej som končila a išla som do hlavného zamestnania, kde som pracovala ako odborný administratívny pracovník na röntgene. Tam som končila o 14tej  a od 14.30-20.00 som upratovala polikliniku, kde som pracovala. Cez víkendy som chodila ešte na nočné do domova dôchodcov ako opatrovateľka. Keď sa v robote dozvedeli, že som na Slovensku chodila súkromne upratovať byty a domy, tak ma oslovili naši doktori. Mala som šťastie, že moje dievčatá mi chodili na brigády pomáhať-boli sme zohratá partia.

Ktorá z prác, ktoré ste vykonávali, bola pre vás najťažšia?

Môžem hrdo povedať, že aj napriek všetkému, cez čo som si prešla, som vykonávala svoju robotu a brigády zodpovedne. V hlavnom zamestnaní som pracovala s ľuďmi a po brigádach to bol taký relax-či už so starkými, ktorí sa potešili, keď som sa im prihovorila, alebo keď som poupratovala byt a majitelia boli spokojní. Stále som tú prácu brala ako niečo, za čo budem mať zaplatené a z čoho prežijem.

Ako to bolo s deťmi, keď ste boli v práci? Fungovalo to tak, že najstaršia prebrala úlohu matky?

Áno, pomáhala mi veľmi, ale časom sa rozhodla vrátiť sa na SK. Vtedy už dievčatá boli samostatné. Veľmi rýchlo museli dospieť.

Pomáhal vám okrem detí aj niekto ďalší?

Obrovské ďakujem patrí viacerým ľudom-mojej hlavnej sestre pani Sladkej. Neskutočne ma podporovala v práci. Dala mi šancu realizácie a postupu v zamestnaní, veľakrát mi bola aj mamou, za čo som jej do smrti vďačná. Ďalej je to moja kolegyňa Ivet. Sme ako dve sestry-narodila sa na moje meniny a mám ju strašne rada.

Pri jednej akcii našej polikliniky som spoznala teraz už kamaráta Rudyho. Počul môj slovensko-maďarský prízvuk a neskutočne mi pomohol s brigádami. A v neposlednom rade mojej spolužiačke z gymnázia,  Anke. Je šéfredaktorkou nemenovaného časopisu. V období ,keď som ochorela a nemohla som vykonávať prácu, nemala som z čoho kúpiť deťom darčeky na Vianoce.  Anka s dvoma kamarátkami mi poslali peniaze a dievčatám tričká. Veľmi ma to dojalo. Hlavne to, že aj po 25 rokoch sa Vám ozve človek a pomôže. No a aby som nezabudla pripomenúť moju naj kamošku (“šialená” Azerbajdžanka-veštkyňa). Naučila ma, akú chuť má české pivo a vysvetlila mi, prečo sa to všetko so mnou stalo. Dala mi viac ako desať psychiatrov, a ja som sa aj vďaka nej vrátila domov na Slovensko ako silná žena.

Keď už všetko vyzeralo v poriadku, prišla zdrvujúca diagnóza. Čo ste vtedy cítili?

Po oznámení diagnózy som cítila bezmocnosť. Neviete, ako sa to celé bude vyvíjať a  hlavne otázka – Prečo ja- po operácii som sa ocitla na izbe s jednou 35 ročnou ženou. Mala 4.štádium rakoviny konečníka. Vtedy mi došlo, o čom je život. Pachtíme po materiálnych veciach a nič nie je dôležitejšie, ako byť zdravá.

Dnes ste zdravá a máte prácu, ktorá vás baví. Vediete predajňu Teta v Moldave nad Bodvou. Aký to bol pocit postaviť sa opäť na nohy a dostať šancu na slušný život?

Splnil sa mi sen. Vždy som túžila pracovať v našom meste. Táto práca mi dáva možnosť splniť si to, po čom som túžila, keď som pracovala v zahraničí a pani Sladká mi bola šéfkou. Že budem taká dobrá ako ona. Že nebudem ľudí dupať,  ale budem ľudská, kamarátska. Dúfam, že by to moje terajšie kolegyne len potvrdili.

Brigita, povedzte, keď sa pozeráte späť na posledné roky svojho života, čo vidíte?

Za posledné roky sa stala z ustráchanej a zdeptanej ženy silná osobnosť. Viem sa pozrieť do očí človeku, ktorý mi neskutočne ublížil a povedať mu svoj názor bez toho, aby som sa ho bála. Ale hlavne, nebyť mojich dcér a terajšieho partnera, tak asi tu nie som. Mala som obdobie, keď som v ruke držala tabletky na ukončenie života. A práve vtedy vstúpila dcérka do kuchyne/bolo to ešte pred odchodom do zahraničia/. Povedala som si že, už majú len mňa, a buď odídem preč z miesta, kde som prežila veľa bolesti a strachu, alebo ma rovno môžu zatvoriť na psychiatriu.

Celý život pracujem v priamom kontakte s ľuďmi a veľmi veľa žien je týraných. Psychicky alebo aj fyzicky. Často nevidia zo vzťahu  únik. Boja sa. Keď im poviem, že presne viem o čom hovoria, čím som si prešla, tak sa neveriacky  pýtajú: Ako je to možné? Veď

pôsobíte tak spokojne. Áno! Teraz hej. Ale pred 6 rokmi som bola chodiaca troska.

Teší ma, že keď sa prejdem po meste a stretnem známych, tak mi povedia, ako dobre vyzerám. Som rada, že sme spolu a že sme to celé zvládli. Malo to celé zmysel.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová