Treba všetko skúsiť, ak vás vyhodia dvermi, vráťte sa oknom. Treba len veriť, nesmiete pochybovať!

Keď veríte, prídu vám do cesty ľudia, čo vám pomôžu a poradia tak ako mne.  Začať podnikať po 50-ke sa dá.

V 50-ke sa rozhodla, že sa začne venovať podnikaniu. Vytiahla šijací stroj a začala podnikať… A je z toho úspech a krásna tvorba. Spovedať budem pani Elenku Kaššovú Marcinekovú a pozývam vás prečítať si príbeh ženy, ktorá išla za svojím snom a je príkladom toho, že začať podnikať po 50-ke sa dá…

Čomu ste sa venovali do svojej 50-ky?

Som vyučená dámska krajčírka, po vyučení som pracovala v zákazkovom krajčírstve, rada som šila a práca ma bavila. Jedného dňa prišla za mnou teta, že do veľkoskladu potrebujú pracovníčku na vysokozdvižný vozík. Rýchlo som sa rozhodla, lepšie platené a bližšie k bydlisku.

Od roku 2002, po materskej dovolenke, to už boli len brigády, či ako šička na páse, krajčírka na zákazke, alebo aj šitie obuvi.

Veľa som šila aj doma. Syn, keď išiel do 1. triedy na ZŠ, vedel počítať do 150, učiteľka sa ma pýtala, že prečo. Ľahká odpoveď, krajčírsky centimeter má 150 cm, keď som šila, syn sa pri mne hral a keď som potrebovala niečo dokončiť, musela som ho niečím zamestnať, tak sme spolu počítali.

Čo bol impulz k zmene? Teda začať podnikať? Prisnilo sa vám?

To sa trošku vrátim do roku 2005, kedy som so synom odišla od manžela a vrátila som sa do Detvy. Začiatky boli ťažké, ale našla som si brigády, bola som na ÚPSVaR a bola sama so synom aj na dávkach v hmotnej núdzi, tiež som chodila aj na aktivačné práce.

Syn išiel na strednú školu, mne k 50- ke chýbal len krok a ja som rozmýšľala, ako ďalej.

Vždy som mala rada ľudovú hudbu a folklór ako taký. Mala som veľa kamarátov, čo sa venovali folklóru a keďže vedeli, že šijem, tak som im opravovala, prerábala a aj šila nové časti krojov. Vedela som, čo chcem robiť, len som nevedela, ako začať a odkiaľ zobrať peniaze.

Najväčší impulz v tej dobe prišiel od vtedy neznámeho chlapa, ktorý mi zavolal, že počul o mne, že som šikovná, venujem sa krojom a on má v Banskej Bystrici priestor, či by som si tam nechcela otvoriť obchod. Volal v deň, keď som mala ísť synovi na rodičovské do BB, hneď som si aj dohodla stretnutie v ten istý deň po rodičovskom.

Večer som volala sestre, že sa potrebujem poradiť. Všetko som jej porozprávala a jej odpoveď bola: „Ber, čo ti život ponúka.“

Syn sa bál, že či to zvládnem, predsa len, boli sme sami dvaja a ani peňazí nebolo.

Vďaka Bohu, mám rodinu, ktorá stála a stojí pri mne. Mama, sestra a brat mi aj peniaze požičali, za čo im ďakujem.

Viete, čo bolo najzložitejšie? Vymyslieť názov pre obchod. Mne to slovo „behalo“ po rozume, ale volať niečo po sebe? Kaška? Veď tak ma nielen spolužiačky, ale aj profesori volali na škole. Ako ja vravím druhým: „Čo ti prvé preletí hlavou, to sprav!“ a obchod sa volá „Kaška“.

Čo je vašou nosnou činnosťou a tvorbou?

Je to výroba nových krojov. No nešijeme len kroje, ale aj etno módu, ja jej vravím „oblečenie šmrncnuté krojovými prvkami“. Opravujeme a prerábame staré kroje, predsa len naši predkovia boli útlejšieho vzrastu.

Vravím si, darí sa mi aj preto, lebo mám po svojom boku šikovnú krajčírku, ktorá stojí pri mne od začiatku, za čo som jej veľmi vďačná.

Je pravda, že niekedy sa pri strihaní natrápim s niektorou časťou, dokonca sa mi aj sníva, že ako to idem strihať , no nakoniec to vždy vystrihnem.

Čo vás na vašej práci najviac motivuje, fascinuje?

Najradšej som, keď mi donesú starú časť kroja a strihám podľa toho tak, aby som dodržala všetko, ako má byť, aby kroj ostal krojom, aj keď je to čoraz ťažšie. Folklórne súbory potrebujú také kroje, aby sa dali rýchlo obliecť a aby bola údržba jednoduchá. Zmenila sa alebo zanikla výroba niektorých materiálov na kroje, niekedy som ozaj v koncoch. Šijeme v podstate všetko, pre čašníkov nohavice a košele trošku prizdobené krojovou stuhou, pre čašníčky sukne a blúzky.

Šili sme aj pre mladé nevesty, nielen svadobný kroj, ale aj šaty. Veľa šijeme aj pre deti. Viem, niektoré veci majú málo spoločné s krojom, ale „náš zákazník, náš pán“.

V obchode máme na predaj aj výrobky od našich ľudových výrobcov – majstrov, a verte, že máme veľmi šikovných výrobcov.

Ja aj vyšívam krivou ihlou a chodím tiež predvádzať vyšívanie, a to v kroji, ktorý veľmi rada nosím. Ja sa v ňom cítim ako kráľovná! Pri vyšívaní si oddýchnem, niekedy ma aj ráno zastihne pri ráme…

Na syna musím prezradiť, že sa naučil vyšívať krivou ihlou, keď potrebujem pomôcť pri predaji na festivaloch, malých jarmokoch alebo pri vyšívaní, tak mi pomáha. Obdivujem ho a ďakujem mu za to.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí váhajú ísť za svojim snom?

Sny si treba plniť v ktoromkoľvek veku, aby ste potom nebanovali, že ste neskúsili.

Viem, poviete si, jej je ľahko, neverte, nebolo mi, aj som si poplakala, no ráno som vstala, zdvihla hlavu, usmiala sa a išla som ďalej. Viete, čo je na tom najkrajšie? Že robíte to, čo milujete a čo je vaším koníčkom. Je pravda, že ako živnostníčka pracujem od rána do noci, ale som šťastná a spokojná.

Treba všetko skúsiť, ak vás vyhodia dvermi, vráťte sa oknom. Treba len veriť, nesmiete pochybovať.

Keď veríte, prídu vám do cesty ľudia, čo vám pomôžu a poradia tak ako mne.

Na záver by som sa chcela poďakovať aj pani Lakotovej z ÚPSVaR vo Zvolene, ktorá mi verila a pomáhala radami, keď som si vybavovala dotáciu na začatie podnikania.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: archív autorky a FB

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Aj Ivana Beláková išla za svojim snom…

V rámci našich rozhovoro radi inšpirujeme a motivujeme. Pozrite si aj rozhovor s Ivanou Belákovou…