Za obezitu detí môže rodič. Dieťa si samo nevypráža rezne či hranolky. Jedálniček je ako výchova…

Za obezitu detí môže rodič. Dieťa si samo nevypráža rezne či hranolky. Jedálniček je ako výchova…

Niekde som čítala, že za obezitu detí môže rodič. Pretože dieťa si samo nevypráža rezeň či hranolky. Vedeli ste, že detská obezita sa za posledných 10 rokov takmer zdvojnásobila? Včera bol svetový deň obezity. Spýtala som sa MUDr. Vavricovej, ako na to, aby sme sa obezity u detí zbavili?

Pani doktorka, ako vnímate detskú obezitu vy? Súhlasíte, že za obezitu detí môže rodič?

Moja špecializácia je vnútorné lekárstvo dospelých, preto odpoviem len ako „dospelácka“ lekárka a matka. Dnes je každý odborníkom na obezitu, mnohí v tom majú nekompromisne jasno s jednoznačným vinníkom. Sú deti vinníkmi alebo obeťami?

Posledné desaťročie zažívame epidémiu obezity, ktorá začína už v detstve. Problém je naozaj široký, od evidentného prejedania sa a vysokého kalorického nadpríjmu u všetkých členov rodiny až k nadváhe dieťaťa v rodine športovcov a „dietárov“… U toho prvého mantinelu je to, samozrejme, dôsledok výchovy a prostredia. V tom druhom prípade je to na zamyslenie…

Vaše otázky asi smerujú k „bežnej“ slovenskej rodine, kde nadváhu u staršej generácie nikto nerieši, no v najmladšej generácii prekvapí sklon k obezite. Alebo iná situácia, keď v jednej rodine vychovávajú a stravujú „ bežnou priemernou slovenskou stravou“ dve deti, jedno je „ normálne“, jedno má sklon k nadváhe až obezite napriek minimálnym odlišnostiam v strave. To „normálne dieťa“ nie je štíhle VĎAKA strave, ale skôr to je tak, že NAPRIEK tejto strave dokáže udržať v detstve normálnu hmotnosť vďaka svojmu individuálnemu metabolizmu.

„To bacuľaté alebo obézne dieťa je jasným ukazovateľom, na ktorom sa manifestuje kvalita stravy celej rodiny.“

Prečo teda nadváha alebo obezita len alebo najmä u neho? To je ťažká otázka, ale určite to súvisí individuálne s genetikou, stavom črevného zdravia a metabolizmom… Dovolím si tvrdiť, že podstatná väčšina detí na Slovensku je v kalorickom nadbytku, no, chvalabohu, nie všetky majú nadváhu. Čo chcem povedať je, že obezita dieťaťa je problém rodinnej stravy, alebo zdravotného stavu dieťaťa. „Črevné“ diagnózy ako napríklad celiakia alebo intolerancia bielkoviny kravského mlieka sa nemusia manifestovať u detí podvýživou, práve naopak. Mladé ženy s celiakiou v mojej „dospeláckej ambulancii“ často trpia nadváhou až obezitou…

Vzťah medzi obezitou, dlhodobým nízko dávkovaným zápalom a črevom som spomínala v starších článkoch na 40plus.

Hovorí sa, že ak sa dieťa v detstve rozrastie do obezity, ostanú mu zapamätané tukové bunky. Je to tak?

Tukové buky rastú spolu s dieťaťom.

V detstve sa dokážu rozmnožovať, v dospelosti už len zväčšovať.

Takže obézne dieťa má v dospelosti zvyčajne väčší problém s kontrolou hmotnosti. 

Čo má rodič komunikovať svojmu potomkovi, keď vidí, že jeho dieťa je mimo normu? Lebo začať mu hovoriť, že je tučné, môže viesť zas k anorexii. Nie?

Dôležité je, čo je to norma. Keď má krehká žienka dieťa s Vikingom, nemôže sa čudovať, že dcérka nebude adeptka na balet. Na druhú stranu, synovia krehkých mám nikdy nebudú Vikingami… Na hodnotenie normy vlastných detí máme sami cit i mierku (ak nie, pediater vám povie presné číslo). Treba byť len úprimní, ale nielen k deťom, ale najmä sami k sebe. Pretože presviedčanie typu „sme taká rodina“ sa môže vymknúť našej kontrole, keď je dieťa konfrontované s okolitým svetom, krutou úprimnosťou spolužiakov a mediálnymi „pseudonormami“ estetiky tela.

„Ak sme dieťa do tohto obdobia klamali, je to naša vina. Dieťa nespadlo z neba.“

Vo svojej rodine žije od narodenia a nepočúva, ale pozerá a opakuje. To, čo robí rodič, to robí dieťa. To, čo jedáva rodič, to jedáva aj dieťa. Takže jedinou cestou podľa mňa u detí je začať od rodičov. Zamyslieť sa nad tým, aký vzťah mám ako rodič k základným pravidlám starostlivosti o svoje telo. Pravidlá sú jednoduché: strava, pohyb, spánok. Pokiaľ ich nemám na poriadku ja, je zbytočné presviedčať a nútiť dieťa do niečoho, čo sám nedodržiavam.

Ako zostaviť jedálniček dieťaťu, keď si rodič uvedomí, že chce skoncovať s jeho obezitou? Postupne obmedzovať niektoré veci? Alebo radikálny rez?

Jedálniček je ako výchova, musím robiť to, čo vyžadujem… Jedálniček by mal byť rovnaký alebo aspoň podobný pre celú rodinu. Podľa mojich skúseností málokedy funguje, keď v rodine drží diétu, teda upravenú stravu len jeden člen, a už vôbec nie samostatne dieťa… je to o vzájomnej ohľaduplnosti, podpore a láske. Strava pre celú rodinu by mala spĺňať naše predstavy o zdravej výžive. Aj keď sa tieto predstavy individuálne dosť líšia, základné princípy by mali byť rovnaké.

Mám na mysli prirodzenú stravu z jednoduchých lokálnych čerstvých surovín, polovicu z nich by mala tvoriť zelenina s čo najväčšou rozmanitosťou – aspoň 30 druhov za týždeň. Na minimum, ideálne úplne vynechané „umelé výrobky“ s obsahom pridaného cukru a pod. (teda aj zdravo sa tváriace sladené jogurty či „krabičkové“ cereálie). Takejto stravy deti môžu jesť do sýta. V kombinácii s dostatkom pohybu a spánku by postupne mali viesť k výsledku. Pomocou pri pátraní po prípadnom zdravotnom probléme by mal byť lekár.

Celospoločenské normy, pravidlá a obmedzenia, napr. ako tzv. „protipamlskový zákon“ u našich českých susedov, ako i dostupná zdravá alternatíva všadeprítomného fastfoodu, by nám mohli a mali pomáhať, keby existovali…

Takže môj názor v skratke na záver:

„Deti sú výkladnou skriňou rodiny. Ak sú obézne, sú obeťou, nie vinníkom. Pretože ich milujeme, mali by sme robiť všetko, čo je v našich silách. Vzdelávať sa a byť príkladom.“

Dana Vavricová Ďureje