Za čo vďačíte starým rodičom vy?

Stojím na Miletičke. Dedo skladá nošu z pliec. Babka sa zatúlala – hľadá chlapíka, ktorý vyberá peniaze za prenájom stolov. Je skoro ráno. Miletička sa práve zobúdza do ďalšieho dňa. Pani zo Stupavy sa rozložila povedľa. Kvašáky rozvoniavajú tak, že máte chuť si len tak jeden dať. Nalačno.

Ak ste v roku 1983 v sobotu korzovali po Miletičke, stretli sme sa. Bola som tam pravidelne. A aj roky predtým a aj pár rokov potom. Mali sme veľké záhrady, kúsok poľa a dopestovali sme úplne všetko, čo sa dalo. Každý kúsok zeme bol opracovaný.

Pod viničom sme pestovali zeleninu a medzi riadkami v strede zase jahody. Popri plote bôb. Potom bol ovocný sad. Dovedna sme mali viac ako 100 stromov. A čo s tým všetkým? Niečo zjesť, niečo zavariť ale veľkú časť predať. Miletička sa stala súčasťou môjho detstva a dospievania. A spolu s tým aj babkine rady, ktoré ma vedú po celý život.

Koľko ste dnes utŕžili?

Veta okolo tržby bola v dni, keď sa išlo na trh, kľúčová. Dopestovať bolo kumšt. Predať za dobrú cenu ešte väčší. Babka pomerne skoro odhalila môj obchodnícky talent. To bolo super, pretože v momente keď som predávala, nemusela som pracovať v záhrade. Mala som pocit, že sa ulievam.

Priznám sa, že obrábať rodnú hrudu mi vôbec nesedelo. Ale zato predávať, to hej. Babka bola prakticky môj prvý zamestnávateľ. Prvýkrát som predávala hádam päťročná. Bola som malá a spod stola ma nebolo vidno. Tak som stála na šamlíku, mala ruky vbok a vykrikovala krížom cez trh: „Najkrajšie jahody. Sladké sú.“ Ľudí to asi celkom bavilo a kupovali. Ani cenu nezjednávali.

Zvyčajne sme si zvykli prenajať dve miesta. Vraj, aby sme si rozšírili „pobočky“ na trhu. Ako zvykla babka hovoriť – tu rozhoduje čas. Čo nepredáš do pol jedenástej, zoberieš domov a dáš sliepkam (alebo na ďalšie spracovanie), prípadne predáš so zľavou.

Zľavy sa mi nepáčili.

Celé to bolo veľmi zábavné. Najprv som stála pri babke a pomáhala jej predávať. Rada som rozosmievala ľudí. Potom babka zavelila: „Už máme dosť popredané, choď pozrieť deda a pomôž mu.“

Vzala som šamlík a šla. Dedo stál zvyčajne za horou ovocia, akoby práve prišiel. Tak som sa postavila a pomáhala. Touto taktikou sme popredali zväčša do desiatej všetko.

Potom nasledovala najkrajšia časť dňa. Išli sme počítať tržbu. Najlepšie bolo to, že som za svoj výkon vždy dostala finančnú odmenu. To sa mi páčilo. Veď komu by sa nepáčilo. Že?

Dobre predať je kumšt

„Dopestovať úrodu je ťažké, ale dobre predať, tak to je dievča moje ešte väčší kumšt“, hovorila babka za každým, keď mi vtisla „môj podiel“ do ruky. Neskôr, keď už som bola v puberte, som si za takto utŕžené peniaze kúpila svoje prvé kožené talianske topánky. Voňali. Boli kapučínovej farby. Stáli 495 korún. Skúste si to predstaviť. Toľko peňazí. Ľudia vtedy v priemere zarábali 1 500 korún. Tie boty stáli tretinu mesačného platu!