V ktorom veku je možné u dieťaťa začať sledovať vrodený temperament? Ako vplýva na spolunažívanie?

Vrodený temperament a spolunažívanie…

Rodičia sa ma často pýtajú, že ak je temperament vrodený, tak v ktorom veku je možné vrodený temperament u dieťaťa začať sledovať. V rôznych zdrojoch sú rôzne údaje. Niekde sa uvádza 7 mesiacov, inde rok. Podľa môjho názoru a skúseností ide o výsostne individuálnu záležitosť a veľmi to závisí od vyhranenosti temperamentu a vnímavosti maminky, ocka, blízkeho okolia.

Pokúsiť sa rozpoznať jednotlivé typy temperamentu však môže i celkom nezaujatý človek. Ideálnym priestorom prieskumu je miesto, kde sa môžu deti správať prirodzene a kde je ich viac pokope. Napríklad detské ihrisko.

Sedíte na lavičke a sledujete, ako sa správanie detí odlišuje.

S príchodom malého cholerika na ihrisko sa menia pravidlá. Malý generál si najskôr zmapuje terén, v niekoľkých minútach vymyslí stratégiu a postupne zasahuje do deja. Bez rodičovskej asistencie, bez toho, aby ho niekto nabádal, bez toho, aby ho usmerňoval, sa stane súčasťou skupiny detí, v ktorej postupne preberá iniciatívu. Z tajného pozorovateľa sa onedlho stáva šéf. Celé klbko detí zorganizuje, rozdelí úlohy a hru riadi. Ak nie je príliš agresívny, stáva sa prirodzenou autoritou a deti ho rešpektujú.

Najmä flegmatici…

Tí sa pozrú smerom k rodičovi (prípadne k inému dozoru) a ak nebadajú z jeho strany známky nevôle, s oddanosťou a s očakávaním sa prispôsobujú a prijímajú pridelené úlohy od novej autority. Hrajú sa podľa jej pravidiel. Požičajú hračku, presunú sa na určité miesto, vykonávajú určitú úlohu. To všetko prirodzene, bez bočných úmyslov, s úsmevom na tvári a s milotou v oku. Ako správni kamaráti.




Ak je v skupine sangvinik, hra prestáva byť obyčajnou a nudnou.

Sangvinik do nej dodá pridanú hodnotu – zábavu. Rozosmieva, robí opičky, grimasy a je schopný neuveriteľných prejavov, len aby publikum zaujal a najlepšie – rozosmial. Ale pozor, sangvinik sa do hry zapája len pod určitou podmienkou: že bude stredobodom pozornosti. Ak nie je, snaží sa o to, aby bol. Najskôr prijateľným spôsobom, ak to nezaberie, pritvrdí. Porušuje pravidlá, búra, rozkopáva, berie, udiera. Nechce ublížiť – chce len pritiahnuť pozornosť na seba.

A čo malý melancholíček?

Ten sa do hry zapojí len vtedy, ak je toho hra „hodná“. Ak sú pravidlá naozajstnými pravidlami a ak sa zhodujú s jeho nastavením a náladou. Stojí bokom diania, pozoruje detí a snaží sa zachytiť podstatu regúl. Ak nastavené pravidlá dávajú zmysel, vmiesi sa do klbka detí a hrá sa. Striktne, podľa daných predpisov. Ak niekto pravidlá poruší, dá mu jasne najavo, že takto sa to nerobí: škaredo sa neho pozrie, zoberie mu hračku, sotí ho, ide to „na neho“ povedať. Nechce ublížiť – chce hriešnikovi dať najavo, že prekročil stanovené „normy“ a to sa nerobí. Niekedy sa však neunúva. Tak, ako do skupiny nebadane prišiel, tak zo skupiny odchádza. Nebude sa namáhať tam, kde sa nedodržujú pravidlá.

Je to nespravodlivé?

Z pohľadu rôznych typov temperamentu určite.

A preto tu máme rodičov (či iných pristojacich) , ktorí v rámci nastolenia spravodlivosti do hry detí zasahujú a snažia sa ju usmerniť tak, aby bola v súlade s ich videním spravodlivosti:

  • cholerici ráznym hlasom a prevahou (aj keď každý rozumný človek predsa musel vidieť, že moje dieťa mohlo byť ešte oveľa tvrdšie),
  • flegmatici napomenutím a jemným pripomenutím „soft skills“ (aj keď každý objektívny človek musí jasne uznať, že môjmu dieťaťu to druhé ublížilo),
  • sangvinici smiechom a prehliadaním prehreškov (lebo každý normálny človek vie, že ak nejde o život, ide o … )
  • a melancholici pohŕdavým pohľadom a odchodom z ihriska (lebo každému súdnemu človeku je absolútne jasné, že tam, kde nie je systém a poriadok, ani svätená voda nepomôže).

Nuž, a takto funguje život v spoločnosti.

Od praveku, až po súčasnosť.

Od kolísky v kruhu rodiny, až po spolunažívanie v domove dôchodcov.

Na ihrisku, v školskej triede, v krúžku, v práci i v politike.

PhDr. Věra Tepličková

Autorka vedie poradňu VeraTemp. Ide o na Slovensku pravdepodobne jedinú poradňu, ktorá sa zaoberá temperamentom. „Rozhodla som sa, okrem svojej práce v poradni,  tému temperamentu popularizovať. Robím prednášky, besedy a iné formy osvety  v rôznych prostrediach a pre rôzne cieľové skupiny (učitelia, študenti, rodičia, verejnosť, firmy,…). V tejto práci som našla zmysel svojho života a vôbec mi nevadí, že mám 56 rokov a začínam odznova.“

Pripravila: Martina Valachová. Věru môžete kontaktovať tu:  https://www.veratemp.sk/

Mohlo by vás zaujímať