Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Nad sviatkom všetkých svätých sa zamýšľa Monika Macháčková.
Jesenná nostalgická atmosféra. Vlhký studený vzduch sa zahryzne do kostí. Do kostí nás živých, čo ideme s vencom a kahancom k hrobom svojich drahých. Dušičky. Smutný sviatok. Ale dôležitý.
Pamätám si z detstva, ako som sa zakaždým stojac pri hroboch pýtala sa rodinné súvislosti. Kto bola táto pani, v akom sme príbuzenskom zväzku, kde býval tento ujo, kto je ešte jeho rodina… A keď som podrástla, pri hrobe mojej prastarej mamy, ktorá zomrela v roku 1956 a nikdy som ju nemohla zažiť, som namiesto studeného kameňa tam cítila reálnu bytosť. Mamo starú, ako sa jej v našej rodine dodnes hovorí. Už som poznala historky o nej, vedela som, že piekla fantastické buchty, že rada cestovala so svojím starým kufrom, do ktorého sa balila celý deň.
Zbalila sa a hodinku sa s ním prechádzala po dome, aby zistila, či je všetko tak, ako má byť. Či ju to neťahá na jednu stranu. Ak nebolo všetko podľa jej predstáv, prebalila kufor a prechádzala sa znova. Až kým nebolo všetko v najlepšom poriadku. Jej hlášku:
– Týmto je ni hodnô nič uvariť, všetko hneď zožerú – používam aj ja.
S láskavým humorom, ako to zaisto myslela aj ona.
Rokmi začali pribúdať hroby tých, ktorých som poznala a milovala.
Starí rodičia, ktorí ma toho naučili o živote veľmi veľa. Babka sa nedožila môjho syna a tak som jej ho išla ukázať keď sa narodil. Na cintorín. Morbídne? Mne to tak nepripadalo. Aj doma som sa jej prihovárala, ale cintorín je miesto, kde sa stíšim. A hoci som presvedčená, že duše sú všade tam, kde na svojich milých myslíme, na cintoríne to vnímam inak.
Alebo iný príklad. Pred pár dňami by mala meniny Klára. Moja teta, mamina najmladšia sestra. Zomrela pred 27 rokmi, keď mala iba 36 rokov. Bola odo mňa staršia o dvanásť rokov. Ja som bola veľmi mladá a smrť som vnímala, najmä tú jej, ako veľmi nespravodlivú. Strašne som plakala…odvtedy som prešla veľký kus cesty aj ja. Nie, smrť som nepochopila, ale zmierila som sa s tým, že patrí k životu. Nevytesňujem ju, uvedomujem si jej prítomnosť.
Rok po roku sme odprevadili s manželom našich najbližších. Najskôr jeho otec, potom mama.
A na ďalší rok, veľmi nečakane nás opustil môj otec.
Cintorín je teraz miesto, kam chodím často.
A vidím, kto chodí pravidelne, kto sa stará o hroby svojich príbuzných a kto príde raz za rok teatrálne položiť kvety.
Mŕtvi patria k nám živým. Nemali by sme na nich zabúdať. Po celý rok. Pri hocijakej činnosti. V ktorejkoľvek hodine. Nie iba vtedy, keď nám to prikazuje kalendár a všeobecný marketingový ošiaľ. Všade samé kahance a chryzantémy…
Ozaj, a viete, čo sa vraj deje, ak na Dušičky prší?
Vtedy vraj mŕtvi oplakávajú svoje hriechy.
Čo tam po hriechoch, mŕtvi už sú v inej dimenzii a istotne museli skladať účty za celý svoj život. Nám živým neprináleží súdiť ich.
Milujme ich, myslime na nich. Lebo skutočne zomrú až vtedy, keď na nich prestaneme spomínať.
Pokoj v duši, priatelia…
Autorka je redaktorka a spisovateľka
Foto: Martin Habánek a Unsplashed.com
