Viera v Boha má veľkú silu a vie v kostole chrániť pred nakazením oveľa lepšie, ako na štadióne…

Najradšej by som vyskočila na tribúnu a do sveta vyhlásila, že sme sa všetci zbláznili.

Alebo sme len skrotli? Je jedno, ako to nazveme. Nariadenia a postupy, ktoré nás nútia trpieť a znášať svojvolnosť v rozhodnutiach, sú podľa mňa už hraničné.

Kde je hranica medzi zodpovednosťou a totálnym podvolením sa nezmyslu?

Rozmýšľali ste nad tým, že ak by vám pred rokom bol niekto povedal, že budeme doma viac ako rok, tak by ste mu neboli uverili? Dva týždne sa nám zdali ako niečo neuveriteľné. Ja keď som sa v marci 2020 na dva dni zrútila, tak mi nikto neveril, že prečo. Že či nevydržím dva týždne doma. Že načo to tak dramatizujem. Dookola som opakovala ako nejaký veštec, že toto je na mesiace a roky. Vysmiali ma skoro všetci. No a aha. Kde sme? Prešiel rok a mesiac. A stále častejšie sme svedkami bezprecedentných rozhodnutí.

Nemáme kontrolu nad dátami. Netrasovali sme. Plošne sme testovali a testujeme testami, ktoré sú na to nevhodné. To, ako prebieha očkovanie a kampaň, ani nespomínam. Deti sú doma a nechodia do školy… najmä stredoškoláci. Nemôžeme sa hýbať vonku po 20:00. Hurá, predĺžia nám to vraj do 21.00. A mohla by som pokračovať.

Správy o uvoľnovaní ma už načisto DORAZILI.

Nestíhala som veriť vlastným ušiam.

To naozaj budeme ticho?

Neurobíme aspoň písomný protest?

Viera v Boha má svoju silu a lepšie ochráni pred nakazením?

Vie mi niekto rozumne vysvetliť, prečo sa môže ísť do potravín bez testu a do obuvi treba test? Alebo do kostola môžete ísť s obyčajným antigénovým testom, ktorý má po týždni menšiu hodnotu, ako vysokoškolský diplom mnohých vládnych predstaviteľov…? To naozaj je chrám miestom, kde je všetko akosi bezpečnejšie? Prečo a kto o tom rozhodol? Navyše, keď do kostola idú často starší ľudia, ktorí, ako vieme, sú viac rizikoví? Ale napríklad na športové podujatie treba aj PCR a ešte aj antigénový test nie starší ako 12 hodín? Akože dva testy? To vážne?

Je teda evidentné, že viera v Boha má veľkú silu a vie v kostole chrániť pred nakazením oveľa lepšie, ako na štadióne…

Nedávno sme priniesli informáciu o tom, že skupina vedcov, advokátov, lekárov a aktivistov podala podnet na súd do Haagu.  

Je to jedna z mála konkrétnych vecí, ktoré urobilo zopár ľudí. Inak je v podstate ticho a poslušne prijímame informácie o nariadeniach, nech sú akékoľvek nezmyselné. Sem tam sa hromadne pravidlá nedodržia (príklad Veľkej Noci, kedy nastal obrovský presun Slovákov a akože nikto to nevidel). Alebo sem tam ohnivý status, ktorého trvanlivosť je približne 24 hodín na facebooku a život ide ďalej.

Teda vlastne život stojí ďalej. Lebo životom sa to veľmi nedá nazvať.

Chápem, že svet je v situácii, v akej nebol.

Rozumiem, že všetci hľadajú riešenia. Ale povoľovaním tam, kde to politicky vyhovuje (kostoly) a nadmerným sťažovaním situácie tam, kde to nie je až také zaujímavé (šport, stredné školy, reštaurácie…) vzrastá len hnev z nespravodlivosti. Alebo skôr už apatia? Ako to vnímate vy?

Ešteže otvorili tie terasy. Aspoň niečo pozitívne, že?

Martina Valachová