Venujte pozornosť tomu, čo sa deje. Už je čas…

Venujte pozornosť tomu, čo sa dejeUŽ JE ČAS

V lete stála na ulici pred bránou svojho domu každý večer. Stála vonku vo svojom celoročnom župane a usmievala sa na nás úsmevom s poslednými zubami. Tešila sa, keď ju niekto pozdravil, rozsvietili sa jej oči a celá šťastná odzdravila.

Vždy sa pýtala to isté. Ako sa máme, ako sa voláme, či máme deti a aký starý je náš psík. Niekedy aj viackrát po sebe. Pripomínala mi malé dieťa, tak čisté a plné lásky vo svojej prostote. Jej hlas bol plný radosti zo života. Nepamätala si, čo bolo predtým a netrápila sa, čo bude potom. Pre ňu bol každý jeden moment PRÍTOMNÝ OKAMIH.

Spomínam si na situáciu, keď sme ju jedného dňa po dlhšej dobe uvideli za plotom.

Stála tam, usmievala sa, tešila na, že sme si ju za kovovou bránou po tme všimli.

„Teta, nie je vám zima? „, opýtala som sa.

Odpovedala, že nie a ukázala na ten červený župan, pod ktorým mala ďalšie oblečenie.

Na jej otázku: „Ako sa máte?“, som si uvedomila, že sa máme viac ako dobre, len stále v MYSLI niekam utiekame.

Aj ona sa má dobre, po celý ten čas je v prítomnosti, aj keď v dôsledku stareckej demencie.

Písal sa rok 2021 a tetu v župane netrápil ŽIADNY VÍRUS. To, čo sa deje nám, je však naša choroba, toto je NÁŠ PARAZIT, ktorým sa neustále zaoberáme. Pod vplyvom strachu z budúcnosti robíme veci, s ktorými nesúhlasíme a trápime sa vopred.




Koľkokrát nevenujeme POZORNOSŤ tomu, čo sa nám práve deje?

Napríklad sme s nejakým človekom, ale venujeme pozornosť svojim myšlienkam. Skúsme si to odpozorovať. BYŤ BDELÝM znamená, že vieme, čo sa odohráva v poli našej pozornosti. A tak mi prišlo, že v mysli nemôžu byť dve myšlienky naraz, nie je to možné. Takže je iba na nás, ktorú myšlienku si vyberieme, ten výber je iba na nás. Pretože to, že máme otvorené oči, neznamená, že sme bdelí a že vnímame.

Máme tak ZMANIPULOVANÉ MYSLE?!

Na javisko vyšiel kúzelník, odpútal našu pozornosť a presvedčil všetkých, že vidia niečo, čo tam nie je. Sme zmanipulovaní vždy, ak sa stotožíme s myšlienkou, ktorá nie je naša. A najhoršie na tom je, že za tú myšlienku sme schopní sa biť, pohádať sa s priateľmi, položiť vlastný život. Ak niekto naše presvedčenie ohrozí, reagujeme emocionálne. Nie je to ľahké, priznať si, že sa prebudiť nechceme. Zobudiť sa nechceme zo strachu z neznámeho a zo straty známeho.

Skúsme si predstaviť, aké to je, keď sa prebúdzame.

Potrebujeme len jedno : byť ochotní priznať niečo nové. Pravdepodobnosť, že SA PREBUDÍME, je totiž úmerná množstvu PRAVDY, ktorú chceme prijať.

Zora Vypušťákoválife a business koučka, etikoterapeutka, mediátorka, autorka projektov ©PRIESTOR PRE ZMENU a ©ŠKOLA EMOČNEJ GRAMOTNOSTI A VEDOMEJ KOMUNIKÁCIE

www.priestor.plus

Mohlo by vás zaujímať