fbpx
Varenie a pečenie ako nutnosť

Čo s nami, čo neradi varíme a pečieme?

Počas koronakrízy, ktorá – ako to vyzerá – je naspäť – sa ako  huby po daždi množili na sociálnych sieťach dobre mienené rady o tom, ako by ľudia mali skúsiť niečo nové alebo hľadať svoje skryté možnosti či danosti, keď už ich kríza pripravila o robotu alebo prinútila ostať doma. Asi najčastejšie sa objavovali  nové recepty a obrázky jedál od ľudí, ktorí to nikdy predtým nerobili, ale zrazu začali variť a piecť. Priznám sa, že do tejto skupiny nepatrím a že obrázky chrumkavých kváskových chlebíkov ma nechávajú absolútne chladnou…

Niežeby som variť nevedela…

Variť viem, keďže varím aj pre seba a keby to nebolo dobré, môj mlsný jazýček by to nezjedol. Ale rozhodne nepatrím medzi tie gazdinky, ktoré pravidelne sledujú programy o varení, dychtivo si vymieňajú recepty, radostne skúšajú niečo nové a fotkami svojich jedál zdobia Instagram…bohužiaľ, nie, inak by som mohla byť členkou populárnej komunity…

Variť som sa naučila už veľmi skoro.

Mala som asi jedenásť rokov, keď moja maminka vážne onemocnela a  ja som prakticky zo dňa na deň musela viesť  domácnosť. Keď som sa vydala, manžel a dvaja synovia, ktorí zdedili apetít po otcovi, mi dali riadne zabrať…z tohoto obdobia si pamätám hlavne základný fakt, že v našej domácnosti sme prakticky nemali malé hrnce.

Môj druhý manžel bol  vegetarián – teda skoro, lebo našťastie jedol ryby a morské plody a tých bolo aj v Anglicku aj v Saudskej Arábii aj v Kuvajte požehnane, takže som varila hlavne tie, keďže sa mi nie vždy chcelo variť niečo iné pre seba  a niečo iné pre neho – ja som totižto od prírody až extrémne mäsová.

Tu je jeden z receptov na kváskový chlieb. Článok o nevarení pokračuje nižšie : – )

Kváskový chlieb, ktorý upečie aj chlap

Teraz žijem sama, varím si tiež, ale stále je to o tom, že je to pre mňa nutnosť, nie zábava.

A piecť už nepečiem vôbec, keďže nemám rada sladké a koláče už vonkoncom nie, takže poslednú Tiramisu som robila ešte kým žil manžel, keď som v Londýne objavila česko-slovenský obchod a v ňom naše piškóty…

Ako prešli moje prvé dva mesiace v Brne, kedy som si užívala uvoľnenie – nie mravov, ale korona opatrení – a chodila do divadla, na koncerty a vytešovala sa z vnúčeniec, začala mi chýbať nejaká komunita ľudí v mojom veku, s ktorými by som mohla mať spoločné záujmy  a teda aj spoločný dôvod na pravidelné stretávanie sa – predsa len, človek je tvor spoločenský. Keď som vylúčila varenie a pečenie ako ďalšie mi, samozrejme, napadli, ručné práce.

Je to síce niečo, čo sa medzi dnešnou mladou generáciou už veľmi nenosí, ale mnohé z nás ešte kedysi zažili „ručné práce“ ako povinný predmet v škole.

Ja som podľahla čaru vyšívania už ako  šesťročná a drží ma to doteraz. Moja maminka nádherne štrikovala a háčkovala a moja babka – jej mama – bola dokonca učiteľka ručných prác, čo jej zachránilo život.

Áno, myslím, že som to už predtým niekde spomínala, že moja babka prežila neuveriteľných jedenásť rokov v ruskom gulagu práve vďaka tomu, že si ju manželka veliteľa tábora zobrala k sebe domov, aby šila, štrikovala, háčkovala, a vyšívala pre ňu a pre jej deti. Ale bohužiaľ, v týchto korona časoch sa žiaden takýto krúžok jednoducho nekoná – predsa len, starší ľudia sú stále považovaní za rizikovú skupinu a tak mnohí miesto „pletkovania“ len pletú sami doma…

Varenie a pečenie ako nutnosť

Ďalšia komunita, ktorá mi behala po rozume celé leto, bol zbor alebo spevokol.

Našla som si jeden pri evanjelickom cirkevnom zbore tu v Brne. Spievam takisto od detstva, dokonca počas môjho štúdia v Bratislave som spievala v detskom speváckom zbore SLNIEČKO a mávali sme skúšky v súčasnom prezidentskom paláci, kde bol vtedy Dom detí  a mládeže. Spevácky zbor mal v júli a august prázdniny  a  mal sa rozbehnúť od septembra. Bohužiaľ, nové opatrenia zhatili aj tieto moje plány – ono  treba povedať, že s rúškom na tvári sa  naozaj veľmi zle spieva, ktovie, ako to tí svadobčania zvládnu…

V každom prípade tak môžem akurát čakať, kedy sa skúšky začnú a či vôbec – zlé jazyky tu v Česku hovoria, že všetky tieto obmedzenia budú až do marca a tak je úplne možné, že sa nedožijeme tohoto roku ani vianočných kolied…

Ďalšou spoločenskou aktivitou, ktorú mám veľmi rada, sú kvízy.

Nie vedomostné súťaže v televízii, ale skutočné kvízy, kde ste aktívne v hre. Neviem, či sú takisto populárne na Slovensku ako v Anglicku, kde prakticky skoro každý pub organizuje raz za mesiac nejakú „ Quiz night“ , keďže Angličania sú od prírody veľmi súťaživý národ. Na takéto kvízy sme chodili dokonca aj v Rijáde, kde ich mala pod palcom britská ambasáda a boli mimoriadne populárne, keďže ich súčasťou bolo aj občerstvenie včítanie alkoholických nápojov.

A tak som opäť surfovala na nete  a našla niekoľko Brnenských podnikov, ktoré kvízy organizujú. Keď som nesmelo túto myšlienku predhodila synovi s tým, či by tam nešiel so mnou, rozhodne odmietol, dôvodiac, že to je len pre študentov a „hipsterov“ a opäť som skončila.

Športové aktivity nemôžem kvôli zdravotnému stavu…

Aj keď napríklad  moji svatovci tu, už penzisti, sú stále aktívnymi členmi cykloklubu, ale ja to jednoducho nedám…ani rybárčiť sa nechystám začať na staré kolená. A tak mi neostáva nič iné len hľadať ďalej – ono je to síce pekné, že viem písať a píšem, ale som pri tom sama.

Aj keď som skúšala hľadať aj v tejto sfére, jediný čitateľský klub, ktorý som tu našla, mal dokonca v pravidlách, že sa ho nesmú zúčastňovať samotní autori a využívať ho na propagovanie svojich kníh. A tak budem rada, keď mne a mne podobným, čo neradi varia a pečú, niečo zaujímavé poradíte – dopredu ďakujeme…

Soňa Bulbeck

Autorka je spisovateľka a blogerka

Soňa Bulbeck: Arabské „klišé“…

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová