Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Sedím pri stene, dívam sa uprene. Čo vidím? Len fľaky na stene.
To nie sú fľaky. To je život môj, ktorý znázorňuje celý môj bôľ.
Všetci mi vraveli, stoj pevne na zemi, nech nepocítiš, ako bolí pád…
Verím, že mnohí z vás sa zarazili. V hlave sa vám zrazu hromadí kopa otázok. Smrti sa bojí každý, ale ja vám rozpoviem príbeh a pochopíte, že ľudia sa neboja smrti ako takej, ale umierania a bolesti.
Už naši starí rodičia hovorili, že keď niekto umrel, tak mu len dohorela sviečka. A v knihe života máme každý svoju stranu, len nikto nevie, kedy sa otvorí.
Alebo, že niekto musí umrieť, aby sa zas mohol niekto iný narodiť.
Každý z nás niekoho v živote stratil. Rodiča, súrodenca, priateľa…
Teraz rozmýšľate a možno, že nechtiac som vám pripomenula smutné spomienky. Je mi to ľúto. Verte, každému je už dobre, netrpia, nič ich nebolí. A aj keď to znie neuveriteľne, stále sú s nami. Nie, nechcem otvárať tému život po živote, možno inokedy …
Tiež som mala rodičov aj brata. Vždy som bola divná. Áno. A aj moje sny a predpovede sa plnili. Desilo ma to, ale naučila som sa s tým žiť. Aj keď som vedela čo sa stane, osud to nedovolil zmeniť.
Párkrát som vystrašila aj svoje deti, keď som zo sna kričala:
“Ľudia nespite! Pozor! Autobus!”
A ráno som si išla kúpiť noviny, kde bol na titulke autobus v priekope. Zadívala som sa na fotografiu v novinách a pani v trafike som povedala, že si prosím dnešné noviny. Nie staré.
Vykukla na mňa spod okienka a povedala, že sú dnešné! Zamrazilo ma, lebo ten obraz som už videla v mojom sne. Boli to ľudia z Lúčnice, keď havaroval autobus. Takých príbehov je oveľa viac…
Ale prečo sa smrti nebojím?
Lebo podľa môjho brata je krásna.
Ležal v nemocnici tri týždne a jeho choroba nabrala rýchly spád. Jeho myseľ však zostávala jasná. Chodila som za ním každý deň. Mal len mňa. Rozprávali sme sa, aj keď sa mu ťažko dýchalo. Keď si ma lekár zavolal a povedal, aby som si vybavila všetko čo treba, pochopila som, že veľa času nemá. Lekári mu nepovedali, že zomiera. Nechali to na mňa.
Nenapadlo mi nič rozumnejšie, iba sa ho opýtať, či sa vie modliť. A či sa pomodlí.
Povedal, že áno. Keď sa pomodlil, tak zo mňa vyletelo, že „potom pozdravuj našich“…
Pozrel na mňa. Chytil ma za ruku a iba trošku sa usmial. Povedal, že pozdrav odovzdá.
Už jasnejšie sa to snáď ani nedalo povedať, ale mal iskričky v očiach.
Sedeli sme vedľa seba a spomínali, ako sa tešil, keď som sa narodila. Ako ma strážil, lebo bol medzi nami osemročný rozdiel. Ako mi robil zle … a ešte na všeličo sme spomínali. Deň pred smrťou mi povedal, že mám šťastie. A ani neviem, koľko ľudí ma ochraňuje.
Dodal ešte, že je škoda, že ich nevidím a stále robím chyby. Smiala som sa, že na staré kolena sa mám zmeniť? Len sa usmial. A keď som odchádzala, povedal, aby som sa zajtra poponáhľala.
Bolo 20.12. 2018 a utiekol mi autobus, na ktorý som pravidelne chodila. Prišla som neskôr ako zvyčajne. Brat nebol vo svojej izbe, ale na inej. Okolo neho plachty, lebo tam boli ďalší dvaja pacienti. Nikdy nezabudnem, ako som sa na neho pozrela…
A aký bol naliaty vodou.
Tie jeho krvavé oči v ktorých zhasínali iskričky.
Pomohla som mu posadiť sa.
Cítila som, že sa blíži koniec.
Slzy mi tiekli. A on mi povedal:
„Neboj sa, o chvíľu bude dobre. Ľúbim ťa, sestrička.“
Stále ma držal za ruku. Tak silno, ako nikdy predtým.
Potichu ma požiadal, aby som ho už pustila. Nemohla som, aj keď už odchádzal. Stále som sa ho pýtala, či ma vníma.
Nikdy v živote ma tak silno nedržal. Až sa mi jeho nechty zaryli do dlane.
„Chceš už ísť?“
odpovedal
„hm“
A zo mňa zas vyletelo:
„Tak choď…“
V tom momente mi uvoľnil ruku a nastalo strašné ticho. Ako keby čakal, kedy ho pustím.
Od tej chvíle verím, že umierajúci človek cíti všetku lásku okolo neho. A cíti aj vaše vyrovnanie s tým, že odíde. Aj keď vie, že to bude ťažké…
Blížia sa vianočné sviatky a pre mňa už nebudú ako voľakedy. Ale tanier navyše na stole bude. Veď, keby náhodou …
Keď budete sedieť všetci pri štedrovečernom stole, tak si len zaželajte, aby ste sa takto o rok stretli znovu. Všetci pokope.
Prajem Vám všetkým krásne prežitie blížiacich sa sviatkov.
A nech je ten rok 2020 pre všetkých len a len šťastný…