fbpx
Umieranie a smrť nie je každodenná téma

Umieranie a smrť nie je téma, o ktorej by ste chceli čítať každý deň.

Smrť je istá, je súčasťou života a každý sa s ňou stretne.  Ako sa cíti umierajúci a ako sa cítia jeho blízki? To vedia v tú chvíľu iba oni. Má to rôzne podoby, rôzne príchute, rôzne scenáre.

Prečo sa o smrti hovorí málo?

Asi je to strach.

Ako malá som sa doma naučila rozprávať o mnohých mojich pocitoch, vyjadrovať moje názory, povedať, čo chcem , čo nie. Mám pocit, že sme nemali doma TABU témy. Ale predsa. Nepamätám sa na to, že by sme sa rozprávali o smrti.

Prečo to takto píšem? Umieranie a smrť nie je každodenná téma…

Sama som zažila s mojou maminou „čakanie“ na smrť. Ja a moja zvyšná rodina.

Pre moju maminu to čakaním nebolo, stále sa snažila o krásu daného dňa. Ale vedela, že sa to nezmení a príde. Hovorila o nej. Zo žartu, ale aj vážne. Pred nami, pred známymi, s každým. Nie tak negatívne, ale prirodzene.

Predstavte si situáciu.

Keď človek zistí, že má neodvrátiteľné ochorenie, na čo podľa vás začne myslieť? Jedna z myšlienok patrí smrti. Aké je to umierať? Aký je to pocit? A čo bude po smrti? Prečo sa jeden deň bojím a na druhý deň sa nebojím? Prečo mi je z toho smutno? A prečo mi je to občas úplne jedno? Mám strach o seba alebo aj o blízkych? Čo budú robiť bezo mňa? Tých otázok je na 1000 stránok.

Aká je väčšinou vaša reakcia?

Moja bola ticho. A potom zamyslenie, že ja som sa predsa nad tým nikdy nezamýšľala. Že ma to bolí, keď o tom mám hovoriť priamo s ňou alebo s rodinou. Že je to vlastne môj strach z toho, čo príde a aké to bude pre mňa potom. A moje prvé reakcie boli aj typu „nehovor o tom, veď to sa nestane, alebo nezamýšľaj sa nad tým, mysli na pekné veci a pod…

Až potom som prijala názor, že ak je to pre ňu dôležité, hovoriť o jej príprave na smrť a o všetkých pocitoch s tým spojených, tak sa to naučím počúvať a budem to vnímať ako našu súčasť dní, rozhovorov.

Je to prirodzené?

Nie je. Nik nás to neučí, málokto s nami o tom hovorí a predsa to každý v živote prežije.

Ja som sa to naučila, hovoriť o mojich pocitoch pred smrťou mojej blízkej osoby, hovoriť s ňou o jej pocitoch, keď to malo prísť a hovoriť o tom, keď už to bolo naozaj „za pár“. A čo je ešte dôležité, hovoriť o tom aj po jej smrti. A to pre moje vlastné zdravé ja.

Hovoriť o tom ma učí viac prijať situácie, v ktorých sa cítim zmätená a neviem sama, čo je po tom. Pripravenosť na smrť neexistuje.

Ak teda cítite, že sa v podobnej situácii neviete zorientovať, vyhľadajte niekoho, kto o tom vie hovoriť. Ja som vyhľadala kňaza a mala som blízkych a nebola som v tom sama. A hovorte o tom, minimálne sami so sebou.

Lucia Ilašenková

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať…

Ako si nájsť partnera cez zoznamku? (Podcast)

Poďte s nami na zázračný víkend…

Víkendový Reštart tela a mysle september 2020

Podporte špeciálny deň narcisov online