Uchovať slovenské, má zmysel. Kedy inokedy, ak nie dnes, keď vymiera posledná generácia nositeľov tradícií?

Uchovať tradície… Kedy inokedy, ak nie dnes, keď vymiera posledná generácia nositeľov tradícií?

„Moja starká bola jedna z mála, ktorá mi bola vzorom. Ukazovala mi, že po každom páde človek dokáže vstať a znovu pokračovať. Príkladom toho, že vždy sa dá začať nanovo, inak, lepšie. A odznova. Pomáhala jej v tom silná viera. Preto som sa tento rok rozhodla napriek kríze, napriek vojne a napriek tomu, že mnohým je úplne jedno, či majú slovenský ľudový motív, alebo cudzokrajný – či už na šálke, alebo na inom výrobku, dať mojej tvorbe šancu. Hľadám ľudí, ktorí veria v krásu slovenského folklóru, i tých, čo si k nemu hľadajú cestu a podporujú slovenské,“ hovorí Jana Torzewská Kamenská.

Jana vyhorela a chcela skončiť…

Jana sa venuje tvorbe už dlho. Najprv to boli šperky. Keď vyhorela, chcela s tvorbou prestať. To by však bola obrovská škoda. Začala písať a oživovať svoje príbehy a spomienky z detstva, a náhoda chcela, že sa spojila s fotografom, Milanom Krištovom a cez jeho starkú, 85-ročnú pani Jolanu, oživujú Janine spomienky a vracajú slovenské ľudové vzory do života. Hľadajú cestu, ako uchovať tradície.

„Ďakujem 85-ročnej pani Jolane Behúnovej a jej vnukovi za to, že mi, rovnako ako moja starká, pomohli opäť nájsť silu pokračovať v našliapnutej ceste. Verím, že uchovať to krásne – skutočne slovenské, má zmysel. Kedy inokedy, ak nie dnes, keď nám vymiera posledná generácia nositeľov tradícií?“ píše Janka a pozýva na prehliadku svojej tvorby

Krumple

Tento príbeh je o zemiakoch. Krumpliach. Podáva však dôležitú správu Jankinej starkej. „Nuž, vieš moja, keby si vedela keľko roboty a času to stálo, tak by si si vážila každú jednu šupku.“

***

Starká mala krumple uložené v pivničke, ktorá bola umiestnená v zadnej časti domu, ako sa išlo na padláš. Mala som rada tú vôňu, takú charakteristickú. Pachuť zemiakov, zeme a chladu zmiešaná s vôňou omietky, ktorá sa miesi vo vzduchu.

Objavila som ju sediac na diváne. Na zelenej drevenej dlážke pred sebou kôpka krumplí vo vedre, vedľa pripravená rajnica s vodou a na zemi noviny. S čudesným výrazom som sledovala, ako dáva dolu šupku za šupkou ľahučko ako pierko, tenučké sťa papier. Šupky padajúce na noviny boli jemnučké ako vlásočnice. Také som jakživ nevidela.

„Môžem ti pomôcť?“ spýtala som jej.

„Pravda,“ odvetila mi. „Zober si rajbáčik, tam vo fioku.“

Hrabem sa v šuplíkoch. Rajbáčik nevidím.

„Otvor riadne oči ďjouča, tam je!“

Neviem ho nájsť. Starká si vzdychla. Vstala a podišla ku mne.

„Ahaa.“ Ukázala mi ho pred oči.

„Ja som ho nevidela,“ povedala som zahanbene. Veľa ráz pre oči nevidím, ale duša a srdce, tie vidia všetko. I to, že starinká má vždy čas na dlhé objatie, úsmev, bozk, modlitbu či naše spoločné rozhovory. I to, ako si starík po obede či po robote dá za štamperlík vraj „na zdravia“, a vraj na oldomáš. A veru, dobre padne, veď naša starinká sa dožila požehnaných 93 rokov.

Sadajúc si na stoličku, dúfam, že i mne sa podarí spraviť také jemné šupky ako starkej.

Starká skrčená nad rajbaním zemiakov si nevšíma, ako mi to ide. Až po chvíli skríkne.

„Ni takie hrubie ani podrážka! A čo budeme jesť?!“

Zostala som zarazená. „Čo by sme jedli, však tie moje orajbané krumple. Ni?“

Starinká sa začala smiať. „Ale pozri akie sa tvoje a akie sa moje.“

Viem, že ako ona to nedám, ale reku „učím sa“.

„Tak moja, len sa uč,“ odvetila a zase sa smeje.

„Ako to, že ty vieš tak pekne tenko rajbať?“ pýtam sa.

„Nuž, vieš moja, keby si vedela keľko roboty a času to stálo, tak by si si vážila každú jednu šupku.“

***

Hľadáte darček pre svojich blízkych?

 

Ak vás príbehy oslovili, podporte tvorbu Jany Torzewskej Kamenskej. Podporíte tak aj jej ambíciu zachovať tradície a odkaz ďalším generáciám… Uchovať tradície má zmysel. Kedy, ak nie teraz?

Pripravila: Martina Valachová

Foto: Milan Krištof Photography

Korektúry. Katarína Málková