Tu a teraz? Povedzme si úprimne. Za to, aký život človek vedie, si môže aj sám…

Tu a teraz ide ruka v ruke s KDE BOLO, RAZ BOLO. Alebo nie?

ZIMA

Zimné počasie jej často pripomína detstvo.

Emocionálne zážitky spojené so snehom, sánkami a s čiernym veľkým psom.

Cíti ostrý vzduch a slnečné lúče zohrievajúce jej tvár.

V mysli si zobrazuje svah, lyže a krásne uhladenú, chrumkajúco zamrznutú zjazdovku.

V nedeľné dopoludnie tiež svieti slnko a ona zostupujúc dole dedinou sa cíti ako doma.

Ticho sa vznáša ponad zasnežené strechy domov. Je cítiť lákavú vôňu obeda, ktorý pripravuje niekoho, starostlivá mama.

Z dostupných textov často znie:

Tešme sa z prítomnosti. Buďme tu a teraz.

Myslím si, že naša zažitá minulosť, naše spomienky sú aj tak stále s nami. A to v každej prebiehajúcej chvíli. V skratke – tu a teraz.

Súčasný moment, ktorý prežívame, je ako jedna veľká priehľadná bublina, v ktorej sú zaznamenané tisíce ďalších, zažitých minút a sekúnd nášho života. Sú akoby priťahované hlbším až tajomným miestom univerza. Miestom obrovskej pamäte, vesmírnej knižnice…

Vieme, kde sa nachádzajú naše spomienky?

Možno sú stále s nami. Niekto hovorí, že v každej bunke nášho tela, ako aj v sieňach podvedomia. (1) Stačí im venovať trochu pozornosti, alebo sa rozrezonujú samé pomocou podnetov zvonku (slnko, sneh, vôňa).

Spomínať môžeme kontrolovane, alebo len tak: Hala – bala.

Nuž, ako si to v sebe dokážeme „ukočírovať“ je aj na našej vôli a poznaní. Poznávaní súvislosti života.

Každá prítomná chvíľa, v ktorej sa ocitáme my, je v prepojení neviditeľným vláknom s ostatnými spomienkami. Tak mi to vychádza, že TU a TERAZ ide ruka v ruke s KDE BOLO, RAZ BOLO.

(1 )Podvedomie : duševná oblasť priamo nepodliehajúca vedomej činnosti jedinca.

LETO

Je voňavé letné počasie. Anežka sa vracia do svojho rodného mesta navštíviť svoju mamu. Ako prechádza uličkou, pripomína si čoraz viac zážitky z detstva. Z dverí domčekov vykúkajú susedia, ktorí sa jej javia akýsi iní. Sú to stále oni, len ich vlasy zmenili farbu a chôdza sa spomalila.

Kráča ďalej k rodnému domčeku a v jej hlave sa akoby roztrhlo vrece spomienok. A možno nielen v hlave, ale sú rozsypané všade navôkol v priestore, ktorým prechádza. Sú v ňom už naveky, a teraz sa opäť rozsvecujú…

Jednou z osvetlených spomienok je aj Karol. Karol je už dnes päťdesiatnik, ktorý žije sám. Býva len o ulicu vyššie ako Anežkina mama.

Karol a Anežka sa ako sedemnásťroční kamarátili, až to prerástlo do zaľúbenosti a lásky.

Ich stretávania boli plné radosti, sviežosti a zamilovanosti. Ako však išiel čas, ich cesty sa rozišli.

-Čo asi robí Karol? pomyslí si Anežka, sediaca na priedomí rodičovského domu.

– Ako sa asi má, vŕta jej hlavou. O chvíľu  už vytáča číslo jeho mobilného telefónu.

-Ako sa ti darí, Karol?  neisto sa pýta v telefóne.

-Čávko, to si ty? Si doma, u mamky? prekvapene zareaguje Karol.

Chvíľku rozprávajú a Anežka ho pozýva na stretnutie u nich na priedomí.

-Príď, porozprávame sa viac.

-Á, mne sa nechce, sedím pohodlne na gauči, príď ty! navrhuje Karol.

-Je už neskoro večer! odpovie zreteľne Anežka a mierne sklamaná ukončí hovor.

Po chvíli jej pípne správa od Karola.

-Neprejdem ani sto metrov…

Karol celý svoj život mal rád pivečko, slivovičku a iné podobné produkty. V dnešnej dobe mu jeho telo „povedalo“, že stačí!

Na druhý deň sa ich stretnutie predsa len uskutočnilo. Anežka upiekla dobrý koláč, a doniesla ho milému Karolovi okoštovať. Obaja sedeli na priedomí jeho domu a pochutnávali si na čerstvom koláči.

-A, čo plánuješ Karol? Chceš sa aj s niekým poradiť ohľadom tvojho podlomeného zdravia? opýta sa Anežka.

-Ja? Veď vieš, že k lekárom nechodím.

Anežke je Karola zrazu ľúto, ale vie, že ľútosť nepomáha. Rada by aj niečo poradila, navrhla.

Ale, kto má rád nevyžiadané rady?

Karol vie, čoho sa má vzdať, aby svoj problém napravil, alebo aspoň zmiernil. Ale, dokáže to sám? Otázky v jej hlave odrazu mali zelenú.

Cítila sa bezmocná. Avšak už vie, že človeku sa dá pomôcť jedine vtedy, ak to chce aj on sám a nie vtedy, kedy len okolie vyhodnotí, že by mal so sebou niečo urobiť.

Návšteva u jej maminky skončila a Anežka odišla domov. „Zanechala“ vo svojom rodisku ako aj v sebe samej opäť nové spomienky. Spomienky  aj na Karola ktoré  už nie sú iba radostné a ružové, ako keď mali obaja sedemnásť.

Ale, povedzme si úprimne. Za to, aký život človek vedie, si môže aj sám…

Ešteže existujú spomienky, ku ktorým sa môžeme cielene vrátiť. Môžu nás potešiť a spríjemniť  náš duševný stav svojou emóciou a farebnosťou, ak  z vonkajšieho sveta neprichádzajú…

Alebo naopak. Ale, myslím si, že režisérom v triedení  vlastných spomienok,  sme my, sami.

Zuzana Balašovová Donátová, socioterapeutka v hospici a liečebni pre dlhodobo chorých a autorka kníh. Viac nájdete tu: ELIST