Transpostihnutosť – zdraví ľudia žiadajú lekárov o odstránenie zdravých končatín a iné kaličenie tela.

Transpostihnutosť?

Vedeli ste, že existuje pojem transableizmus – transpostihnutosť? Pre tých, ktorí zdatne ovládajú reč pána Shakespeara, je tu článok v origináli. Pre ostatných obsah v skratke priblížim. Za veľkou mlákou, v krajine neobmedzených možností, sa dejú nevídané veci. Zdraví ľudia žiadajú lekárov o odstránenie svojich zdravých končatín, prerušenie miechy, oslepenie a iné kaličenie. Prečo?

Lebo oni to tak cítia, oni sa tak cítia a postihnutie ich určuje!

A chirurgický zákrok má tento stav verifikovať aj ostatným. Možno si poklepete teraz po čele, ale ja vás vyvediem z omylu, psychiatrická diagnóza – porucha identity integrity tela bola preklasifikovaná na inú – na transpostihnutosť. Nasledujúce riadky sú moje úvahy na danú tému.

Počas svojho života som sa stretla s mnohými informáciami o deformovaní ľudského tela, o ženskej obriezke, brutálnych iniciačných rituáloch, ktoré hraničili so smrťou, o sebapoškodzovacích praktikách zúfalých adolescentov, ale transpostihnutosť? Pri tomto článku mi skoro „preplo“. Keď mi znova zaplo, začala som sa pýtať: Čo sa deje, prečo sa to deje a komu to celé prospeje?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide „len“ o navlečenie sa do roly obete, kedy potrebou a náplňou života je utrpenie.

Rovnako to môže poukazovať na snahu nemať zámerne dosah na určité okolnosti, teda je to odrezanie sa od sveta. Je to smutné? Áno, je.

Na druhý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o problém s identitou. To, že človek nevie alebo nechce správne určiť, v akom stave reálne je, je viac než alarmujúce. Je to strašidelný obraz nepochopenia seba samého a zároveň prejav násilia voči druhým, ktorí to majú bez mihnutia oka prijať. Prvé, čo mi napadlo, ako sa asi cítia všetci tí, ktorí po ťažkých úrazoch ostali na vozíku a tak veľmi by chceli chodiť, a slepí by tak veľmi chceli vidieť… a tu si zrazu niekto želá pravý opak. Je to krutý výsmech? Áno, je.

Na tretí pohľad to už bude zložitejšie.

Všetci žijeme s verným kamarátom – strachom, len si to neuvedomujeme a úspešne ho vytesňujeme.

Tak ako všetky cesty vedú do Ríma, všetky strachy vedú k smrti, a za ňou je jedna veľká neznáma, ktorou je prázdnota. Úzkosť z prázdnoty má však dosah na každého z nás už počas života a ozýva sa hlavne vtedy, keď sa bytie začne meniť na prázdny život bez hodnoty a bez zmyslu. (Evidujete nárast vrážd a samovrážd? Násilie voči sebe či druhému je len transformáciou strachu.) Javí sa to tak, že čokoľvek zlé je lepšie než ničota. A teda dať si amputovať končatiny alebo sa oslepiť je len dôsledok stavu, v ktorom človek chce naplniť svoj prázdny život novým zmyslom – byť postihnutým. Je to desivé? Áno, je.

Ešte jedna súvislosť by stála za zmienku. Človek je vo všeobecnosti vnímaný len ako číslo, rodné alebo číslo v zdravotnej poisťovni, a inak je sociálne považovaný za nulu. A nech násobíte nulu akýmkoľvek číslom, vždy vám vyjde NULA. Takže XY núl tvorí masu – amorfnú hmotu bez hodnoty a ceny. (Hodnotu majú len digitálne dáta o ľudských nulách a spoločnosť Meta, keby chcela, by vám o tom niečo povedala.) Stať sa postihnutým môže pre niekoho znamenať – mať konečne meno medzi bezmennými a význam medzi bezvýznamnými. Je to šokujúce? Áno, je.

Komu prospieva transpostihnutosť? Predpokladáte, že novopostihnutému?

Prospieva to hlavne tomu, kto ťahá za nitky, dezintegrácia a chaos sú len vhodným nástrojom. Lebo kde je dokonalý chaos, tam už nikto nevie, kým je, tam už nikto nevie, čo reálne cíti a nikto nevie ani, čo si myslí – ak vôbec myslí. Na to sú tu iní, tí správne orientovaní, a tým dezorientovaným je ponúknutá „nezištná“ pomoc. Dá sa to povedať aj inak: Máme riešenie, len na to treba vyrobiť problém. Je to nepravdepodobné? Nie, nie je.

Nemáte pocit, že v poslednej dobe je trendy z poruchy nastaviť normy a z choroby a nefunkčnosti postaviť modly?

Resumé

Aby sme neboli tak beznádejne stratení v sebe aj v tomto svete, položme si zopár správnych otázok. A to sú aké? To je predsa pätica existenciálnych otázok v nasledujúcej hviezdnej zostave:

Čo je život? Kto som? Odkiaľ a kam kráčam? Prečo žijem? Aký zmysel má moje žitie?

Odpovedať na ne nie je „easy“ a je lepšie začať neskoro, ako nikdy. Veď aj pani prof. Hogenová hovorí, že človek je len rozhovor. Skúsme sa teda vo svojich neprebádaných hlbinách rozprávať sami so sebou a hádam zistíme, čo je zmyslom nášho života. Možno aj vy následne skonštatujete, že sebapoznanie je nad zlato. (Ale keby ste chceli svoje zlato – sebapoznanie aj na Lipskej burze predať, nebude sa dať.)

V rámci satiry si na tomto mieste sama zo seba vystrelím. Voľakedy dávno, keď migréna trávila často u mňa svoje dni, mala som si už vtedy prezieravo odrezať hlavu. Bola by som teraz IN.

Záver

Žiadne praktiky popisované v tejto úvahe, prosím, neskúšajte, ale radšej o téme premýšľajte! Ostaňte zdraví na tele aj na duchu, zdraví vás Lenka Sapárová!

Lenka Sapárová

Ilustračná foto: Pixabay

Korektúry textu: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/