fbpx

Nezamieňajme si ODpúšťanie s Opúšťaním. Na zlo sa nesmie zabúdať ani pripomienky naň opúšťať!

Traja králi dnešnej doby - Pokora – Vďačnosť – OdpustenieTraja králi Pokora – Vďačnosť – Odpustenie

Traja králi teraz chodia po svete a chýry o nich sú už v každej krajine. Ktože to panuje v duchovných náukách? Títo traja králi – Pokora, Vďačnosť, Odpustenie, nosia ľuďom dary a sprevádza ich hviezda nádeje, že zlo pominie a život tak konečne uspeje. Čítate správne, aj keď nie sme na hodine teológie ani histórie a nie sú ani Vianoce. Nech nerobíme toľko tajností, poďme po jednom ich dary rozbaliť.

Pokora

Zaužívaný pohľad je, že pýcha predchádza pád a pokora je opakom pýchy. Tak poďme všetci do pokory, aby sme už nepadali.

Pohľad z inej strany:

Začneme rovno s príkladom pre lepšie priblíženie: horolezecká výprava si vyšla do Ázie a rozhodla sa zdolať Mount Everest. Horolezci boli úspešní a pokorili najvyšší končiar sveta. Človek tak zvíťazil, horu zdolal a pokoril. Bol to vlastne boj o život – o úspech, tentoraz človek vyhral a keby nie, tak by pravdepodobne niekoľko mladých mužov tragicky zahynulo. Čo by sme povedali potom, že hora zvíťazila a horolezcov pokorila alebo horolezci boli pred prírodou málo pokorní?

Sú to fakty a nie nejaké taľafatky, že aj tragické nehody nie sú vecou náhody, ale vecou zákonitou, z nedostatku rešpektu – chápania vlastných možností, schopností a fyzikálnych zákonitostí.

Či už sa budeme tváriť ako bezbranní baránkovia, alebo sväto-sväte ako Panna Orleánska, stále bojujeme. Niežeby sme chceli, ale sme do toho základným človečím programom nútení. Je to smutné, ale je to tak. Bojujeme o zdroje, o zdravie aj o priazeň. Chceme dosahovať nemožné a čakáme za to odmenu – pozornosť, medailu alebo kvapku dopamínu. Bojujeme proti všetkému a všetkým, ale hlavne proti sebe.

Kde je boj, tam sú vždy víťazi, porazení a pokorení. Po tom boji prehratom – ako rozkazom by mali pokorení skloniť hlavu, padnúť na kolená a prijať podmienky víťaza. Toto vám ešte vonia?

Bojuje sa v skutočnosti len preto, lebo človek sa bojí, že niečo stratí a nevie to sám stvoriť, ale tvoriť sa dá len zmysluplnými úvahami a činmi a nie zvesenou hlavou, zalomenými rukami a podlomenými kolenami.

Nemýľme si preto pokoru s rešpektom. Rešpekt, že tento vesmír nás presahuje, nie je pokorou. Rešpekt monumentálnosti Mount Everestu tiež nie je o pokore. Bolo by ale viac než potrebné rešpektovať svojím poznaním človeka, spoločnosť, prírodu aj technológie. Keby bolo viac rešpektu, čo znamená viac rozumného zhodnocovania, bolo by menej obetí medzi horolezcami, menej obetí na cestách, menej prírodných katastrof, menej vojnových konfliktov a menej technologických havárií.

Dar pokory? Ďakujem, ja tento dar odkladám na poličku a nahradím ho vlastnými úvahami.

Vďačnosť

Zaužívaný pohľad je, že za všetko, čo sme a čím sme, vďačíme Bohu, Univerzu, Osudu, prípadne rodičom, priateľom alebo vonkajším podmienkam. Ak prenechávate zodpovednosť za svoj život aj celú svoju existenciu na niečom – niekom inom, tak platí pre vás tento pohľad.

Pohľad z inej strany:

Ak sa raz rozhodnete vziať život do svojich rúk, budete si vedomí toho, že za všetko dobré aj zlé si môžete vy sami a významne ste ovplyvnili aj okolnosti, v ktorých sa nachádzate. Možno si to neuvedomujete, ale rovnako máte prsty aj v tom, akých skvelých ľudí na svojej ceste stretnete. Svojich „anjelov“ ste si pritiahli vy sami a vždy je to o obojstrannej spolupráci.

Čo človeku k šťastnému žitiu chýba sa tu nedá všetko ani vymenovať. Na to najdôležitejšie sa stále zabúda, že život prahne po porozumení ako púšť po prameni. Boli ste radi, keď vám niekto pomohol, s pochopením vás vypočul a niečo dobré poradil? Pocítili ste to teplo pri srdci? Stopercentne áno. Myslíte, že človek, ktorý vám skutočne a v hĺbke porozumie, čaká na vašu vďačnosť?

Nie, nečaká. Je rád, že sa vám znova začne dariť. Je sýty vlastným pochopením a bez nároku na odmenu sa s vami podelí o pomoc, poznanie aj radu, aj tak nič nestratí. Prečo sa tak rozhodol? Lebo chce, môže a vie poskytnúť zo seba to najlepšie. Tu platia iné počty – nie všetko, čo sa dá spočítať, sa počíta, a nie všetko, čo sa počíta, sa dá spočítať. Vzájomné pochopenie sa nedá splácať a už vôbec nie s úrokmi.

Nemýľme si preto vďačnosť s obchodom. Kto určite čaká vašu vďačnosť je ten, kto vám dáva podporu len tak z programu, protokolu, že sa to patrí a je to on – hrdina a šampión, ktorý vás spasí a zachráni. V tomto prípade budete musieť byť zaviazaní, spútaní vďačnosťou a možno až vydieraní k splácaniu. Tak sa z vďačnosti stáva obchod s jalovým tovarom, ale s pekným obalom. Preto nečakajte ani vy za svoje dobro uznanlivé slová ani vecné dary. Ak ste to naozaj celé pochopili, už dávno ste sa obdarili sami – vlastnou silou.

Dar vďačnosti? Ďakujem, ja tento dar odkladám na poličku a nahradím ho vlastnými úvahami.

Odpustenie

Zaužívaný pohľad je, že ak odpustíme, uľavíme svojej duši aj duši svojich vinníkov.

Pohľad z inej strany:

Hra na kata je krutá hra a hrá sa tu už oddávna. Kto je vlastne vinník? Je možné to vždy a presne určiť? Podľa akej morálky? Keby nebolo obviňovania, nebolo by odprosovania a nebolo by ani veľkodušného udeľovania milosti s tým, že „poprava sa odkladá – na neurčito“. Toto vám ešte chutí? Blahosklonne udeľovať odpustky?

Príklad zo života:
Niekde v meste X v domácnosti Y prebehla zúrivá hádka, vzduchom svišťali jedovaté urážky, násilné vyhrážky, päste aj lietajúce taniere. Po hodine ako úlisný kocúr jeden z aktérov začne žobroniť: „Miláčik, odpusť, zabudni a už to toľko nerieš, veď sú to len somariny, od zajtra začneme po novom a inak, ja sa polepším, daj mi ešte šancu, posledný raz, prosííím…“

Čo urobí druhý aktér? Utopený v horkosti a úplne vyčerpaný chce sa už konečne pustiť tej veľkej únavy a bolesti, nahovára si naivné argumenty a detské ospravedlnenky, a tak po x-tý krát odpustí…

Odpustky bez porozumenia súvislostí sú ako nalepená tapeta na zatekajúcej stene, vždy ten smradľavý fľak vylezie na povrch. Raz už bude treba to prasknuté potrubie opraviť a nielen pleseň prelepiť tapetou. V nestráženej chvíli, ani netušíte kedy, sa odpustený, pustený, zabudnutý, vytesnený a nepochopený príbeh znova pripomenie a to je potom na zbláznenie. Každý jeden čin aj zločin ostane nezmazateľne zapísaný v pamäti, raz a navždy. Je ale možné ho vytesniť, „doružova“ vykresliť, nosiť okovy trpkosti a nenávisti, s túžbou pomstiť sa alebo ho pochopiť.

Nezamieňajme si preto odpúšťanie s opúšťaním. Na zlo sa nesmie nikdy zabúdať ani pripomienky naň opúšťať, musia byť vždy ako výstraha dobre viditeľné a rozpoznateľné, pre nás samotných aj ostatných.

Trýznivé duševné stavy, ktoré vznikajú práve v dotyku s prežitou udalosťou, sa zmierňujú len a len pochopením a nie opustením spomienky, púšťaním sa od zdravého úsudku a zabúdaním na príčiny a následky skutkov minulých. Podobne je to aj s chronickou chorobou, ktorú sprevádzajú chronické bolesti. Brufen, Ibalgin či ópium vám síce pomôže pustiť sa bolesti a dočasne sa pustiť utrpenia, ale neprinesie vám to to pravé orechové – trvalé uzdravenie.

OdPúšťanie – Zabúdanie nikdy nevyriešilo žiaden problém, len ho načas odložilo, aby sa v utrpení uľavilo telu či duši. Aby sme to nevychýlili príliš do jednej strany, ani povinné pripomínanie si výročí a kladenie vencov na hroby hrdinov nikdy neodstránilo vojny, genocídy ani koncentračné tábory. Na odstránenie násilia je nevyhnutná chuť k porozumeniu, vôľa a odvaha na konanie.

Dar odpustenia? Ďakujem, aj tento dar odkladám na poličku a nahradím ho vlastnými úvahami.

Resumé

Všetky tieto úvahy a závery smerujú nielen k sociosfére, ale aj k sebe samému. Nemáme sa pred sebou čo koriť, trestať, utápať sa v krivde, byť si vďačný, do nebies sa vynášať, opájať sa bojom, pýšiť sa víťazstvom, ani si čo odpúšťať. Nech by boli činy akékoľvek, treba ich mať na polici ako vystavené kusy, že toto zlo nehodno už nikdy viac skúsiť a hneď vedľa toho pochopenie, z čoho zlo vzišlo a ako to zmeniť, aby ľudské prejavy boli múdre a podporné pre každý život.

Je zaujímavé, že tieto „kráľovské dary“ sa najviac vyťahujú, keď spoločnosť klesá na dno. Vtedy sa vyžaduje, aby bol národ nemý, hluchý, slepý, poslušný, pokorný, bohabojný a vďačný aj za plesnivý kus chleba, veď čo už mu viac treba. Má byť vďačný dokonca aj za to, že môže ako úbohé zviera ležať na zemi a len prežívať. A ako verný pes, ktorý dobre pozná svojho pána, kopance vždy odpustí a okamžite zabúda.

Ja viem, že toto pojednanie je pramálo ezoterické, ale zato oslobodzujúce a o to tu predsa ide, alebo nie?

Autor: Lenka Sapárová

Web: www.atelierresume.eu

Korektúra: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať…

Mohlo by vás zaujímať