Domov / BLOG / Temná stránka

Temná stránka

Priateľky sú skoro tak dokonalý vynález ako staré mamy. Vlastne, v rôznych životných fázach sa tieto dva božie vynálezy striedajú na prvej priečke stupnice dokonalosti.

Prehýrila som usilovne a radostne svoju mladosť a dodnes vďačne čerpám zo všetkých tých nenahraditeľných, neopakovateľných a dúfam že aj nevyčerpateľných spomienok na absolútnu radosť, slobodu, nezávislosť a istotu, že čokoľvek, pre čo sa rozhodnem, aj budem mať. Hneď. V čase, keď som ja aj po slepiačky dokázala trafiť do vychytených pražských či bratislavských klubov, mi bol svet mojich rovesníčok, ktoré matkovali, vzdialený. Čo vzdialený! Bol pre mňa neviditeľný. Nie, nebola som veľmi empatická kamoška, čo strážila deti a bola ochotná donekonečna rozoberať grckanie, kakanie a tak podobne. V tom čase ešte nebol virtuálny svet a moje kamošky, ktoré sú dnes už aj staré mamy, boli odkázané na normálnu ľudskú konverzáciu.

Karma je zdarma, len je občas dosť drahá. Zaradila som sa do módnej vlny (ja, taká nezávisláčka!) matiek, čo rodia v takpovediac hodine dvanástej. Alebo ak chcete marketingovo vytunovanú verziu – matiek, čo rozvážne pracovali na ekonomickej, spoločenskej a osobnostnej stabilite s cieľom priviesť vlastné dieťa do toho najlepšieho prostredia. Inak povedané – hukot biologických hodín je dosť zle počuť, keď ste sa v živote dopracovali k skvelému džobu, finančnej hojnosti, slobode toho, že máte prakticky čokoľvek, na čo si zmyslíte. Čas, peniaze, relax, osobný rozvoj, pohodička.

Matkujem už desiaty rok…

Uznávam, nie je to celkom obyčajné matkovanie, väčšina matiek sa vo svojom živote nemusela a dúfam že ani nebude musieť potýkať s vecami, aké matkovanie nadelilo mne. Zatiaľ som to všetko zvládla, nehovorím, že bez straty bodov, ale zvládla. Veci sa pomaličky stabilizujú a mojou mantrou je, že aj toto je len fáza. Že tie iné, oveľa náročnejšie fázy sú preč. A že už bude iba lepšie, vlastne, už je lepšie.

Vo chvíli, keď si myslíte, že ste sa aspoň na dohľad dopratali kdesi k vysnívanému cieľu, objaví sa niečo, čo vás z tej ilúzie zaručene vytrhne. A tak som v relatívnom pohodlí zrazu zistila, že sa porovnávam. So svojimi rovesníčkami. Ó áno, presne s tým typom rovesníčok, čo mi celé roky hovorili, ako rady by aj ony išli na žúrku, do divadla, do kina, na koncerty, ako rady by si budovali kariéru a venovali sa vlastnému sebarozvoju. Ale že nemôžu, lebo musia robiť kompromisy, lebo veď deti.

A zrazu pozerám, že tieto ženy s nábehom na vnúčatá žijú svoj život…

Bez obmedzení a kompromisov. Lebo deti sú už veľké a nepotrebujú nič z toho mamaservisu, ktorý ja denne prevádzkujem. A naivne sa snažím držať s nimi krok – je to pomerne devastujúce chcieť lietať, keď máte krídla riadne pristrihnuté, občas aj úplne zviazané. Lenže ja to preurputne stále skúšam a bičujem sa za to, aká som neschopná, keď s nimi neviem udržať tempo. Mám kamošku, ktorá posledné tri roky v každom našom rozhovore nezabudne povedať, ako nabitý má diár, koľko má klientov, aktivít, stretnutí, ako je doslova na roztrhanie. Priznám sa, strašne ma to začalo ubíjať. Cítila som sa ako posledná chudera, keďže v mojom diári sa celé roky všetko mení a upravuje podľa toho, ako ma potrebuje môj syn, lebo verte alebo nie, je mojou absolútnou prioritou. Spytovala som si svedomie, v čom som ja taká hrozná a neschopná, keď to ani zďaleka tak nemám. Mám ju veľmi rada a v živote mi nesmierne pomohla, rovnako ako ja jej. O to viac ma môj postoj ubíjal a zahanboval. Hovorím si, to už aké dno sa mi podarilo dosiahnuť, akú hroznú temnú stránku to ja mám.

Priateľky sú skoro tak dokonalý vynález ako staré mamy…

Myslím tie pravé priateľky, nie tie, čo vás volajú na kávičky, aby od vás vytiahli prísľub budúcej spolupráce, sponzoringu alebo rovno vaše know-how. Tak tie pravé priateľky sú mojou spásou. Jedna z nich mi pripomenula dôležitý fakt:
„ Nemôžeš sa porovnávať s tými, čo už žiadne záväzky nemajú a žijú si svoj život iba pre seba. Nemusia sa nikam ponáhľať, naozaj sa môžu venovať IBA sebe a svojim záujmom, lebo už si ten materský kolotoč odkrútili. Ty si ešte v tom a pár rokov to ešte potrvá. Proste na niektoré veci v tvojom živote teraz nie je čas ani miesto. Príde to neskôr, keď na to budeš mať podmienky. Buď trpezlivá.“

No, myslela som si o sebe, že som ultra trpezlivá, keď dokážem svojmu synovi pokojne a s láskou po 15sty krát povedať, aby sa išiel najesť, alebo si spraviť domáce úlohy, alebo …v podstate čokoľvek. Mýlila som sa. Trpezlivosť potrebujem aj voči sebe samej. Lebo veru ešte to pár rokov potrvá, kým si budem môcť niektoré veci dopriať. A tak si hovorím, aj toto je len fáza. Fáza, v ktorej ma každé ráno objíma môj syn, zdôveruje sa mi so všetkým, netrpezlivo ma čaká keď som dlhšie preč, kedykoľvek mi povie, ako veľmi ma ľúbi. Je to fáza, ktorú si chcem užiť naplno. Lebo príde čas, kedy budem mať kopu času na seba, svoje záujmy a môj syn bude mať vlastný život.

Dovtedy si budem pripomínať aj múdrosť inej mojej vzácnej priateľky, ktorá mi povedala: „ Porovnávanie je jednoduchá terapia. Akurát nikam nevedie a nič nerieši. Tak sa na to vykašli.“

P:S.

Celé je o tom nabrať odvahu prijať vlastnú situáciu takú, aká je, prestať s ňou bojovať, pokúšať sa uniknúť z nej. Jednoducho prejsť ňou vedome a byť prítomná v každom okamihu. Bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo nie. Proste zotrvať. Ustáť to.  Užiť si to, aj keď v tom práve bohviečo na užívanie si nie je. Všetko je len fáza.

Andrea Trávničková

P.S.2 Máte svoje otlaky? Výšiny? Pády? Máte čím inšpirovať? Napíšte nám. 

...mohlo by vás zaujímať

O tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme sami

O tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme len my sami

Nie všetci môžeme byť olympijskí víťazi, najlepší kuchári, rodičia, klaviristi, ani komentátori, ktorí budú vyhovovať všetkým. Môžeme však urobiť maximum a posunúť sa v živote ďalej. Často je cieľom samotná cesta k nemu a to, čo sa na nej máme naučiť a pochopiť. Neriadiť sa názormi  anonymných lúzrov a nepočúvať nikoho, kto nám tvrdí, že niečo nedokážeme, alebo sa to nedá. Pretože o tom, čo je v našom živote možné, rozhodujeme len my sami.