Úprimne? Ja som ho nevolila

Taký malý povzdych… Úprimne? Ja som ho nevolila…

Bolo horúce leto, viac než  horúce, skôr pekelné. Ľudia sa motali po uliciach s fľaškami v rukách, hľadajúcich aspoň kúsok láskavého tieňa. No náš budúci premiér poctivo hliadkoval s hŕstkou verných pred  Bonaparte.

Dobre,  bol poslancom a teda záujem o veci verejné mal v popise práce. Ale  jeho nasadenie  bolo všelijaké, len nie obyčajné.  A tak som ho s uznaním  zaradila medzi tých divných bojovníkov za pravdu , žiaľbohu ako už toľkokrát odsúdených na prehru. Jeho tlačovky, obvinenia, neúnavné a tvrdohlavé útoky na zlodejov  ma občas zaujali a sem tam pobavili.  Jednoducho patrili k parlamentnému folklóru. Bez hanby  priznávam niekedy sa mi ozvalo aj vlastné svedomie. Nie že by ma hrýzlo, skôr len tak jemne za šteklilo, že prečo ja nič a že by som predsa niečo mala.

Žiaľbohu my, generácia štyridsať plus, máme pod kožou zarastenú verejnú ľahostajnosť.

Berieme  všetky tie súdy, úrady, policajtov a politikov ako nutné zlo,  dobré akurát na rozčúlenú debatu v krčme. Vôbec nie sme zodpovední zamestnávatelia, čo by mali dohliadať na prácu ľudí, ktorých  platia z vlastných daní.

No  ten zdanlivý pokoj skončil jeden škaredý februárový deň.

Akoby sme celé tie roky chodili okolo zakrytej kopy hnoja. Sem tam sme si zapchali nosy, odvrátili tvár, znechutene zrýchlili krok a pritom samy seba utešovali, že to nie až také hrozné a  to čierne zlo nejako vyhnije samo od seba. A zrazu sa  na nás valila špina, pri ktorej povestný Augiášov chliev bola smiešna mláčka.

Zaskočení tou hroznou vraždou, sme mrzli na námestiach a dúfali, že voľby budú šanca na lepšiu vládu. No túžba po moci je vždy silnejšia ako verejný záujem. A tak naši nádejní politici zmeny miesto spolupráce vyťahovali proti sebe stále silnejšie zbrane. Pán Matovič , čo celé roky bojoval proti všetkým, postupoval ako ostrieľaný a skúsený vojak.  Zvolil najúčinnejšiu taktiku a nakoniec vyhral.

Úprimne ja som ho nevolila.

Považujem sa za dospelú osobu, ktorá nepotrebuje vodcu záchrancu, čo sľubuje hory doly. Rada dám prednosť odbornému úradníkovi čo nekradne a nebudeme mi strpčovať život zbytočnými zákonmi.

Na druhej strane som mu bola nesmierne vďačná. Nie za to, že porazil Smer, ale že nás zachránil od fašistov. Ľudia so šiestimi stovkami na mesiac vytočení do biela, boli ochotní voliť hocikoho kto urobí poriadok. Dokázal získať ich dôveru a pani prezidentka chvalabohu nemusela sedieť  s Kotlebom  za jedným stolom.

Ale dnes je skoro rok po boji a náš nový premiér, akoby stále kričal zaseknutý na barikádach. Miesto budovania bojuje.  Vyťahuje  víťazné trofeje, opľúva porazených a rozdeľuje ľudí. Zmietaný emóciami, hystericky protestuje voči každej pripomienke. Je veľmi smutné vidieť, ako sa temer chváli svojím neprofesionálnym správaním.

A to sa deje v čase keď práve spolupráca doslova rozhoduje o našom živote. Lebo korona nie je politický súper, ktorého možno ponížiť, zosmiešniť a nakoniec s víťazným pokrikom zlikvidovať. Práve teraz je nadmieru dôležité vážiť každé slovo, počúvať,  chápať a spájať.

Je veľkým šťastím, ak v práci môžeme naplno využiť talent, ktorý máme.  

Ale niekedy život s nami zahrá ruletu a my sa ocitneme v pozícii, ktorá vyžaduje niečo na míle vzdialené nášmu naturelu. Vtedy  tí múdrejší radšej rezignujú a dajú priestor druhým, lepšie vybaveným. Iní, možno zbytočne tvrdohlaví, zostanú a svoje nedostatky kompenzujú schopnými ľuďmi okolo seba, ktorých ochotne počúvajú.

No ale sú  aj takí, čo nemajú doma zrkadlo, nevedia odhadnúť vlastné schopnosti, nechcú počuť ani vidieť, každú kritiku považujú za  útok, ktorý treba nemilosrdne zlikvidovať. Nadšene uháňajú v ústrety katastrofe.  Ešte stále naivne dúfam, že pán Matovič medzi nich nepatrí.  Ale  po každej vládnej  tlačovke ma prenasleduje  pocit, že sa mýlim.

Katarína Gregorová

Autorka je blogerka  Naše pletky

Mohlo by sa vám páčiť…

Riešením nie je mantra NEPOKAZME SI TO 

Mohlo by vás zaujímať