Tag Archives: Soňa Borušovičová

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Kedy ste šli naposledy vlakom? Všimli ste si, že krajina z okna vlaku vyzerá celkom inak, ako krajina z auta? Lány polí a lesy sú rovnaké, ale domy, domy vám ukazujú celkom inú tvár. Kým k cestám sú domy otočené prednou, reprezentatívnou časťou, peknými fasádami, upravenými predzáhradkami, príjazdovými cestičkami, od trate vidíte domy a dvory odzadu.

Kamarátka ma viezla k sebe prvýkrát na návštevu. Bola trochu nesvoja. „Prosím ťa, hlavne si nevšímaj tú dieru, čo máme v kúpeľni,“ povedala. „Vy máte dieru v kúpeľni?“ „Máme. Hneď vedľa zrkadla. Všetky návštevy sa pýtajú, čo to tam je,“ vysvetlila mi. „A čo to tam je?“ „Proste diera! Niečo tam bolo, potom …

Odkedy píšem pre magazín 40+, vždy, keď posielam nový článok mojej mame, pýta sa ma: „Už si konečne napísala o tých kačkách?“ „Nie, o kačkách budem písať inokedy. Na deň matiek napríklad.“ A keďže dnes konečne JE Deň matiek, tak nielen pre moju mamu, ale pre vás všetkých, tu je najobľúbenejší príbeh mojej …

Vo vedľajšom meste majú automat na duše. Bicyklové. Môžete si tak za pár eur kedykoľvek cez deň alebo v noci kúpiť dušu potrebnej hrúbky a veľkosti. Dokonca si môžete kúpiť nejaké duše aj do zásoby, aby vás prípadný defekt na ceste nevyradil z príjemného výletu. Rezervnú dušu si hodíte do ruksaku (spolu s horalkami a škatuľkou poslednej záchrany, ak neviete, čo to je, spýtajte sa Martina Milera) a v prípade potreby si ju vymeníte a idete ďalej.

Je skoré ráno. Tlačím vozík po hobby markete, aj keby som práve teraz radšej spala. Ale nespím, lebo sme sa tak s mamou dohodli. Včera sme boli v tomto istom hobby markete a nakúpili plný vozík zeminy, rýľ pre ženy, nožnice na kríky a kvety. Veľmi veľa kvetov. A keď sme prišli domov a zhodnotili situáciu …

Moja babička mi spomínala, že sa vždy tešila, že keď bude na dôchodku, bude konečne vyšívať. Veľa vyšívať. Bez obmedzenia a bez náhlenia. Celé dni. No a potom prišla do dôchodku a mala také zničené oči a reumou skrútené ruky, že necítila ihlu v ruke. A tak bolo po vyšívaní. Nevyšila už ani steh. Namiesto vyšívania …

Telefonujem s mamou a popritom tom, ako si vypočujem, čo nového v Bratislave, aké je počasie, ako pokročila s prerábkou kúpeľne a že jej nemá kto porýľovať kúsok hriadky pod cibuľku, púšťam sliepky z tretieho dvora (výbehu pre kozy) na druhý (na ktorom je kurín). Keď sa slnko skloní ponad tie naše kršteňanské kopce, sliepky už vedia, že ak im je život milý a nechcú skončiť rýchlo a bezbolestne v líščej tlame, musia byť do zotmenia v kurníku. Väčšina už sa prechádza pri bráne, ostatné bežia, čo im nôžky a plné hrvoly dovolia. Len madam Margaret Thatcherová kráča s noblesou a ešte si popritom aj niečo rozpráva popod nos, teda vlastne zobák. V bránke sa postaví na prah, poobzerá sa doprava a doľava, akoby bola na prechode pre chodcov a potom ladne, ako pravá dáma, odkráča do kurína medzi ostatné sliepky.

Kto by pred rokom povedal, že sa toľko toho zmení a toľko vecí zostane po starom? A predsa sa niečo zmenilo. Neviem, či sa to deje iba v mojej bubline, ale ľudia sú aktívnejší. Slušnosť už nie je iba slovo. Odznakov na kabátoch ubudlo, ale možno to majú viacerí tak, ako ja: keď odídem narýchlo z domu v inej bunde, Jána a Martinu nemám na odznaku, ale nosím si ich celý deň o to intenzívnejšie v srdci. A nielen na prechode.

Častokrát máme predstavu, čo by sme chceli v živote dosiahnuť, čo budeme robiť a ako budeme žiť. A keď to nie je podľa našich predstáv, alebo sa nám naše sny ešte nesplnili, sme sklamaní a rozladení. A pritom stačí používať/užívať to, čo práve máme. Ak nie sme zadaní, užívajme si slobodu. Ak s niekým sme, užívajme si jeho prítomnosť. Ak prší, užívajme si kvapky na svojej tvári. Ak svieti slnko, načerpajme z neho teplo a energiu. Ak nám ujde vlak, alebo sa vlak, v ktorom sedíme, pokazí, užívajme si ten čas, ktorý sme získali pre seba.

Bola hrdá, že je toho súčasťou. A nežije na druhej strany rieky. Jej sen odvtedy žije. Desiatky autorov nachádzajú nové smerovanie, žijú svoj sen, si ju na druhom brehu rieky. Ak je to aj váš sen, pridajte sa!

Započúvajte sa do príbehov okolo seba a posúvajte ich ďalej. Rozprávajte ich a píšte. Aby sa na ne nezabudlo, ale stali sa súčasťou pamäti národa. Len tak sa môžeme poučiť z minulosti, načerpať v nej silu, vieru, nádej, túžbu a lásku. Len tak môžeme prekročiť svoj tieň. A začať žiť a budovať lepšiu krajinu. Našu krajinu.

„Puškin stojí už dve hodiny v kúte,“ oznámil mi pred pár dňami môj muž. Prekvapene som sa na neho pozrela. „Za trest?“ „Nie, pobil sa s Mladým a Mladý vyhral,“ povedal mi muž a odišiel do Ameriky (čo nie je za oceánom, ale u nás na druhom dvore). Išla som sa na Puškina pozrieť. A nešla …

Pred tromi rokmi som sa presťahovala. Na dedinu. Nie do nejakého satelitného mestečka, ktoré je do hlavného mesta na vzdialenosť dvoch dopravných zápch. Na ozajstný vidiek, kam nesiaha diaľnica, ani rýchlostná cesta a kam si to aspoň vo finále vychutnáte malebnými okresnými cestami. Vlakom je to k nám dve a štvrť hodiny a ešte …