Syndróm vyhorenia + tak trochu anonymné uznanie
Domov / BLOG / Syndróm vyhorenia + tak trochu anonymné uznanie

Syndróm vyhorenia + tak trochu anonymné uznanie

Od septembra sme sa rozhodli náš web zmeniť na magazín. Chceme totiž inšpirovať a prinášať príbehy ľudí, ktorí môžu svojim postojom, alebo myšlienkami pomôcť ďalším. Či už pri hľadaní práce, alebo sa podeliť o poznatky týkajúce sa zdravia, cestovania, reštartu. Píšu nám  aj ľudia, ktorí chcú ostať v anonymite. Jednou z nich je aj pani Natália (skutočné meno neuvedieme), ktorá nám poslala tento list. Popisuje v ňom svoj syndróm vyhorenia a ťažkosti s hľadaním si práce po 40ke.  Ak ste sa s týmto syndrómom ešte nestretli, tešte sa. Nejde o nič príjemné. Človek v podobnej situácii potrebuje odbornú pomoc a tiež pomoc blízkych. Nie vždy ju však dostane. Stane sa, že takýto človek ostane pre okolie nepovšimnutý. Som nesmierne rada, že vďaka projektu 40plus vieme podať pomocnú ruku, alebo niekedy povzbudiť, nakopnúť. Naštartovať.

–  – –

Tak OK!

Hodiny na kostole odbíjajú polnoc. Sedím v kuchyni a zamýšľam sa nad tým, čo človek vo svojom živote dokáže zmeniť. Aký hnací motor môže mať…

Mám 42 a ešte pred pár mesiacmi som si myslela, že dokážem zmeniť minimálne svoj svet. Prečo? Lebo emóciami ovládané a vybičované nálady mám už dávno za sebou. Lebo si myslím, že po pracovnej stránke som po 22 rokoch vo svojom obore dosiahla strop. A nebolo sa kam hýbať ďalej! Rozmýšľala som chvíľu, či urobiť veľkú životnú zmenu. Bolo to desivé, ale neurobiť nič, mi pripadalo ešte horšie. Hovorí sa, že vždy je cesta, ktorou sa dokážeš pohnúť vpred. Len sú aj dni, týždne, mesiace, keď prestávaš vnímať. Vzďaľuješ sa. Nepripúšťaš si. A on zrazu príde. Volá sa syndróm vyhorenia. Tento pán bol tak vzdialený mojím snom, ktoré som si predsavzala, v čase keď ma ešte hnali vysoké ambície a ďalekosiahle ciele. Dnes ma dusí  v mojom vnútri a ja padám,  padám a neviem sa dočkať, kedy zavriem za sebou dvere za prácou, ktorú som ešte pred pár mesiacmi a po celé roky milovala nadovšetko. Zrazu stojím nad priepasťou a pozerám sa pomyselnej smrtke do očí. Dobre vzdávam to. Končím. Game is over. Odchádzam so cťou. Zatváram dvere a už sa neobzerám. Vidím len krabicu na stole, do ktorej sa zmestilo 12 posledných rokov mojej dennodennej práce 24/7. Odchádzam so vztýčenou hlavou plnou nových plánov do budúcna. S podpornými myšlienkami a vetami hrdosti, ktoré sa mi preháňajú hlavou. Veď predsa nájsť si novú prácu nebude pre mňa ani najmenší problém. Som predsa ešte „mladá“, stále správne namotivovaná. Priam v najlepšom veku. Ovládam tri jazyky, deti nemám, dokážem sa čomukoľvek prispôsobiť. Najmä novým výzvam, situáciám, nadriadeným, mám skúsenosti, ktoré predsa všade hľadajú, ponúkam svoju lojálnosť, húževnatosť a flexibilitu.

Konečne. Zaslúžený oddych.

Hm – doma je super. Mobil nezvoní, dodávatelia nevolajú, zamestnanci nevolajú, nezvonia už ani klienti, sem-tam zavolá niekto z rodiny. Nikto ma nesúri, som pánom svojho času. Konečne sa môžem venovať sebe, svojmu hobby, stíham aj zaslúženú dovolenku. Čítam. Píšem. Plávam. Je to úžasné. Cítim, ako sa dostávam do pohody, aj keď zdá sa mi, že jej začína byť po toľkých rokoch akosi priveľa. Čas beží. Dni za oknom sa začínajú skracovať, ale tie moje zdá sa, sa predlžujú. V noci nespím, začínam byť unavená z nič-nerobenia. Hádam ešte viac, ako predtým z množstva práce. Ráno vstanem a mám fajront. Uff. Po mesiaci oddychu sa snažím zložiť si čo najodbornejšie životopis. Nevynechám nič. Viem predsa, ako vyzerali životopisy potenciálnych zamestnancov u nás, ktorí neuspeli. Vkladám životopis na najznámejší profesijný portál. Prechádzam dopytom a už sa vidím ako uspejem. Csss veď presne mňa hľadajú. Ešte si budem vyberať, toľko budem mať ponúk. Po týždni sa mi ozývajú z prvej práce. Pozývajú ma  na pohovor…

Dohodneme si termín a ja sa neviem dočkať, ako budem excelovať.

Tak ma tu máte, pán riaditeľ (mladší odo mňa zhruba o 15 rokov). Kladie mi otázky, na ktoré okamžite pohotovo odpovedám. Ako najväčší suverén na svete. Mám predsa veľa dôvodov si veriť. Tvári sa spokojne, nemá výhrady. Rozlúčime sa a on sľubuje, že sa ozve. Neozval. Prešlo niekoľko mesiacov. Absolvovala som viacero pohovorov, ale všade rovnaká diagnóza “prekvalifikovanosť“ alebo „chceme niekoho zrejme mladšieho, s menej skúsenosťami, s menšími platovými požiadavkami…“ A to som si povedala, že vezmem prácu aj za menej peňazí. Au. Tak, ako padá lístie, moje sebavedomie sa prudko a závratnou rýchlosťou zráža k zemi.

Bože. Už teraz žijem ako dôchodkyňa a to mám ešte cca 23 rokov pred sebou. Veď som chcela len zmeniť pôsobisko svojej práce. Byť zase prínosom pre iných, posunúť sa ďalej. A kam som sa dostala? Sme v regióne s vyššou mierou nezamestnanosti. Mám „vysoký vek, prekvalifikovanosť, sebavedomie približujúce sa s odstupom času k nule“ čo bude o ďalších pár mesiacov? Áno iste, mám zabezpečené úspory s ktorými dokážem prežiť určitú dobu. Ale čo potom? Ráno vstanem, už nehľadám prácu, vzdala som to po štyroch mesiacoch. Uvažujem nad podnikaním…

V jeden deň zrazu, ako prepínam telku, započujem rozhovor a zaujímavý názor, ktorý si vypýtal moju pozornosť. Obraciam sa k hlasu ženy 40+ . Veľmi príjemnej, elegantnej dámy, ktorá opisuje svoj príbeh a projekt s tak kultivovaným prejavom. Ten projekt, vďaka ktorému posielam  dnes svoj príbeh. S nádejou a vierou, že niekto s podobnými skúsenosťami zareaguje a poskytne pohľad a víziu, čo so ženami nad 40. Čo so syndrómom vyhorenia.

Tento príbeh posielam úžasnej žene, pani Martine Valachovej, ktorej chcem touto cestou poďakovať, že ma dokázala za pár sekúnd znovu nakopnúť nielen slovami, ale aj webovou stránkou s inšpirujúcimi príbehmi 40+.

Prosím Vás, ak by ste sa rozhodli tento príbeh uverejniť niekde na web, neuvádzajte moje meno. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Myslím, že ešte mám vo svojom vnútri dosť síl na to, aby sa vo mne prejavila sila, ktorú ste prebudili. Sila, ktorá, ma povedie vpred. Potrebujem už len správny vietor do plachiet…

Želám Vám v živote len to najlepšie…
Natália

– – –

Milá Natália,

Ďakujeme, že ste sa s nami podelili o svoje pocity. Nesmierne nás teší, že vieme pomôcť a inšpirovať. Projekt nerealizujem sama. Uvedomujeme si, že naša pomoc v rámci ITR 40+ je iba podporná, ale veríme, že čím viac budeme otvorene rozprávať o vekovej diverzite, o príležitostiach naprieč vekovým spektrom ľudí, tým skôr sa môže táto problematika stať hodnou diskusie aj na personálnych oddeleniach a celkovo v spoločnosti. Rovnako tak, aj syndróm vyhorenia, ktorý popisujete. Želáme vám veľa síl a budeme radi, ak sa s nami podelíte aj o vaše úspechy v podnikaní, ktoré plánujete.

Za ITR 40+ Martina Valachová
Ilustračné foto: Unsplash

...mohlo by vás zaujímať

Zuzana Oros: Od malička ma lákalo experimentovať

Zuzana Oros: Od malička ma lákalo experimentovať a pretavovať nápady do reality

Zuzana študovala priemyselný dizajn a architektúru. Po získaní bakalárskeho titulu si dokončila štúdium na VŠVU so zameraním na grafický dizajn. Keď sa jej spýtate, že prečo presedlala na grafický dizajn, dostanete vtipnú odpoveď: „Nebavilo by ma navrhovať miešačky. Chcela som robiť niečo kreatívnejšie.“