Syndróm sklonených hláv: Zohnutí a so sklopeným zrakom sotva uvidíme krásu nového rána…

Syndróm sklonených hláv

V chladných a v nevľúdnych dňoch, kedy nám dáva na vedomie svoju silu počasie, chválim vynálezcu dômyselného doplnku oblečenia – kapucní – či je to na športovom oblečení, alebo kabáte. Ja osobne nemám veľmi v obľube rôzne pokrývky hlavy (veď som ženou a zničím si účes), ale kapucňu na kabáte či vetrovke veľmi vďačne použijem ako prvú pomoc v nie práve najvľúdnejších poveternostných chvíľach. Hm, ale nosiť kapucňu na hlave neustále?

Neviem ako vy, ale ja som si už dávnejšie všimla v uliciach a v mnohých verejných priestranstvách našich miest rozmáhajúci sa trend. Tento trend sa týka predovšetkým mladých ľudí zahalených v kapucniach, zamračených, uprene hľadiacich do svojich mobilných zariadení, nič nevnímajúc, len z času na čas „hodiacich“ rýchle pohľady vôkol. Tie pohľady sú však akési prázdne, zahmlené, nepatriace k prítomnosti – dávajúc pri tom najavo: „Som neviditeľný a slepý voči realite…“ V tejto súvislosti som niekde zachytila aj pomenovanie tohto rozmáhajúceho sa stavu ako syndróm sklonených hláv.

Priznávam, že pri začutí tejto debaty som súhlasila s prezentovaným postojom diskutujúcich, čo ma zároveň aj primälo k zamysleniu sa. Mňa samotnú, pri pohľade na bytosť zahalenú do čierneho odevu s nasadenými tmavými slnečnými okuliarmi, obchádza akýsi zvláštny vnútorný nepokoj a smútok.

V dávnej minulosti nosievali príslušníci rôznych rádov dlhý mníšsky habit, ktorý bol opatrený kapucňou – čo sa aj zachovalo dodnes.

Taktiež pustovníci nosievali odev s kuklou. Pustovník či mních reprezentuje, a svojím odevom symbolicky dáva na vedomie, postavu utiahnutého človeka, ktorý sa svojou asketickou izoláciou vzďaľuje víru života. V užšom zmysle slova ide o človeka dodržiavajúceho zbožný spôsob života, založený na tom, že sa vzdáva komunikácie so svetom a usiluje sa len o to, aby ,,bol osamote s Bohom“.

Čo dnešné oblečenie symbolizuje u človeka, ktorý preferuje takýto spôsob odievania? O čom vypovedá? Je to snáď „iba“ módny trend?

V súčasnom pretechnizovanom svete, kedy je dôležitejšie mať, a nie byť, sa novou modlou, novým miláč(š)ikom (pomenovanie pre nás najmilšej vecičky poznáme z Pána prsteňov), ktorému sa klaniame, stali rôzne chytré telefóny, notebooky, tablety… tieto múdre vecičky nám pomáhajú ujsť od reality, od svojich ťažkostí a problémov. Takzvané „chytré“ zariadenia nám veľmi radi a výdatne pomáhajú pri vytváraní krásneho virtuálneho sveta. Bez svojich miláčikov sa nepohneme ani na krok, ba ani do postele.

Hľadáme v nich rady a odpovede na čokoľvek, zabúdajúc pri tom na vlastný úsudok, vlastnú šikovnosť, skúsenosť získanú vďaka skutočným zážitkom, či na intuíciu. Zahalení v tmavom odeve, snažiac sa byť neviditeľní, istým spôsobom pripomíname starovekých pustovníkov alebo mníchov, avšak s jedným veľmi podstatným rozdielom. Mních sa svojím monastickým štýlom života utiahol do skalných jaskýň, kde meditoval a modlil sa, aby dosiahol duchovného rastu. Dnes je tomu opačne – bojíme sa byť sami so sebou.

Súčasnému človeku chýba duchovnosť, pokora, spojenie s prírodou a jej zákonmi.

Zabudli sme na to, že sme mysliace duchovné bytosti, (ne)vedome odovzdávame svoj čas, silu a energiu určenú pre náš rozvoj niečomu/niekomu, čo nám bráni v našom raste a vývoji, zabúdajúc pri tom na vlastné bytie a svoje poslanie v ňom. A tak smutne hľadím na telá, neraz zahalené i v dvoch vrstvách kapucní nasadených na hlavách, kde ešte tróni šiltovka, zohnuté, ponorené do imaginárneho sveta ponúkaného zo „šikovných zariadení“, nevnímajúc svoje okolie, a rozmýšľam, pred čím sa asi tak skrývajú?

Je možné, že takto zahalení jedinci sa cítia bezpečne v tom svojom svete, kde im nikto neublíži. Technika a internet vládnu a hýbu svetom, vtiahnu nás, ani nevieme ako, do mnohých vesmírov, kde môžeme byť, kým len chceme, snažiac sa takto ujsť z reality. A ak sa virtuálnym svetom necháme pohltiť, odrazu prestaneme vnímať rozdiel medzi tým, čo skutočné je a čo nie je… Technika je dobrý sluha, no zlý pán.

Zohnutí a so sklopeným zrakom sotva uvidíme a budeme vnímať krásu nového svitajúceho rána alebo ligotajúci sa svet v lúčoch práve vychádzajúceho slnka. Počúvajúc hudbu zo založených slúchadiel vo svojich ušiach, nepočujeme ranný spev vtákov, tešiacich sa zo života, či zo spánku pomaly sa prebúdzajúce mesto. Ak by sme sa vzdali aspoň na chvíľu technickej vymoženosti a vzpriamení s otvorenými očami hľadeli na život vôkol seba, možno by sme stretli starého priateľa či známeho, mohli by sme byť obdarovaní úsmevom, alebo by sme zažili príbeh – taký obyčajný, na ktorý by sme však nikdy nezabudli. Prípadne by sme mohli stretnúť svoju lásku, ktorú tak dlho nevieme nájsť, alebo… Všetko je možné, ak žijeme práve teraz a dovolíme, aby sa zázraky mohli diať.

Prajem vám krásne slnečné dni naplnené skutočnými zážitkami s báječnými ľudskými stvoreniami plnými človečenstva.

Ing. Mária Verbeníková