fbpx

Kto je odolnejší voči vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti a komu, naopak, hrozia depresie?

Syndróm naučenej bezmocnosti verzus depresie Syndróm naučenej bezmocnosti verzus depresie

Cítite sa často bezmocný? Kedy je bezmocnosť naučená? Každý z nás už zažil chvíle, keď sa cítil bezmocný, neschopný zmeniť svoj osud či dosiahnuť úspech. Otázne však je, ako sme sa s týmito chvíľami dokázali vyrovnať. A ako dlho sme ostali v stave bezmocnosti.

Naučená bezmocnosť je komplexný psychologický jav.

Týmto pojmom označujeme presvedčenie ľudí (rovnako deti i dospelých), ktorí sa stretávajú s častým neúspechom, že nech robia čokoľvek, nikdy nebudú úspešní.

Vďaka tomuto presvedčeniu človek, ktorý trpí naučenou bezmocnosťou, má aj nízke sebavedomie, problém nájsť dôvody šťastia – väčšinou je negatívne naladený, čo vedie aj k problémom v medziľudských vzťahoch, nevidí zmysel v činnostiach, ktoré má vykonávať, ale ani ich už nehľadá. Je apatický. Nesnaží sa dosiahnuť úspech, keď uspeje, je skôr prekvapený a nevie sa z toho tešiť, pripisuje to menným okolnostiam – šéf mal dobrú náladu, mal som šťastie, kolega mi pomohol…

Niekedy sa naučená bezmocnosť môže prejaviť len v jednej oblasti života.

Napríklad, ak človek príde o prácu, môže sa bezmocnosť týkať len profesijnej oblasti jeho života. V tom prípade je neaktívny, len čo sa týka hľadania práce, nesnaží sa budovať si opätovne kariéru. Ukryje sa pred neúspechom do svojho rodinného života či záľub.

Kto je odolnejší voči vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti a komu, naopak, hrozia depresie?

Schopnosť vyrovnať sa s naším neúspechom, smútkom či inou negatívnou skúsenosťou získava človek už v ranom detstve. Náš takzvaný vysvetľovací štýl sa formuje približne do šiesteho roku nášho života. V priebehu dospievania sa síce ešte upravuje, no naše reakcie sú už v značnej miere zautomatizované. Dá sa povedať, že v našej hlave už máme dopredu „vyšliapané“ chodníčky pre naše myšlienky, ktoré sa už ťažšie menia.

Keď sa stretneme s akoukoľvek situáciou, dobrou či zlou, náš mozog ju analyzuje, vyhodnocuje.

Hľadá príčinu. Prečo sa mi to stalo? To, akým spôsobom si zodpovieme túto otázku, ovplyvňuje ako vnímame okolitý svet, ale aj seba či naše miesto v ňom. Naše vysvetlenia udalostí tvoria náš vysvetľovací štýl.

Ak negatívnym udalostiam človek pripíše trvalé, nemenné príčiny, za ktoré nesie zodpovednosť on sám, napríklad: „Stratil som prácu preto, že som neschopný, nič nedokážem. Nikdy si dobrú prácu neudržím…“ bude mu trvať dlho kým sa zo straty zamestnania spamätá, bude sa cítiť neschopný. Tieto vysvetlenia ho vedú k naučenej bezmocnosti a celkovo možno až k depresiám.

Ak však pri strate zamestnania človek začne rozmýšľať o tom, že to nie je jeho vina, je to dočasné a dá sa to zmeniť, teda napríklad: „Mnohí prišli o prácu so mnou, mám len smolu, že patrím k tým, ktorých museli prepustiť. Nesúvisí to s mojimi schopnosťami. Rýchlo si nájdem druhú prácu a možno bude ešte lepšia…“ Tieto príčiny sú optimistické a pomôžu človeku dostať sa cez neľahké obdobie oveľa rýchlejšie. Rovnako tento človek zažíva menej negatívnych emócií, je vo všeobecnosti odolnejší, ako proti vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti, tak aj voči depresiám.

Chcete byť odolnejší voči vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti?

Staňte sa optimistom. Ako? Je to náročná cesta. Potrebujete si totiž vo svojom mozgu „vychodiť“ nové chodníčky a tie staré nechať znova „zarásť trávou“. Čo to znamená? Musíte zmeniť svoj vysvetľovací štýl.

Povedali sme si príklady pri vysvetlení, ak sa prihodí niečo zlé – strata zamestnania. Ľudia si však vysvetľujú aj pozitívne udalosti. Práve vo chvíľach šťastia je asi o niečo jednoduchšie začať meniť náš vysvetľovací štýl.

Napríklad, ak Janka získa novú prácu, ako pesimista si to vysvetlí nasledovne: „Bola to len náhoda, zamestnávateľ mal dobrú náladu, výnimočne som mala šťastie.“ Ak však dostane prácu optimista, napríklad Katka, napadne jej: „Skvelé, ocenili moje schopnosti, dobre som zapôsobila.“

Prvým krokom k zmene vysvetľovacieho štýlu je teda sebapoznanie. Ak poznáme svoje schopnosti a možnosti, vieme si budovať zdravé sebavedomie, venovať sa tomu, čo dáva nám a nášmu životu zmysel.

Pri činnostiach, ktoré nás napĺňajú, dávajú nášmu životu zmysel, zažívame pozitívne emócie.

Niekedy sa do týchto aktivít zahĺbime natoľko, že zažívame tzv. pocit flow, vďaka, ktorému nerozmýšľame nad ničím iným. Je to akoby očista nášho vedomia, pretože naše sústredenie je stopercentne zamerané na danú činnosť.

Ďalším prvkom, ktorý nám pomáha v zmene nášho vysvetľovacieho štýlu, sú ľudia. Konkrétne, pozitívne vzťahy. Nestačí, ak poznáme samých seba, keďže človek je tvor spoločenský, všetky pozitívne emócie prežívame intenzívnejšie, ak ich máme s kým zdieľať.

Linda Liliková

Pedagogička a autorka

www.lindalilikova.sk

Pripravovaná kniha pre deti: Slimáčik Slávko pátra po šťastí

Korektúry textu Syndróm naučenej bezmocnosti verzus depresie: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Duševné zdravie a starostlivosť oň je v tejto dobe kľúčové.

Vyhoreniu podlieha čoraz viac ľudí. Preto som si pozvala na rozhovor Zuzanu Reľovskú, ktorá vyhorením prešla, keď mala malé deti. Pochopila, že lieky neodstránia príčinu. Zuzana prešla dlhú cestu a dnes o nej otvorene rozpráva a pomáha ďalším. Vypočujte si rozhovor, a ak sa vám zapáči, zdieľajte. Môžete tak pomôcť mnohým vašim priateľom, ktorí možno stoja pred priepasťou vyhorenia.

Mohlo by vás zaujímať