fbpx
Svetlo na konci tunela po korone

„Vy ste ale rýchla,“ pochválila som pokladníčku. „Prepáčte, musím. Najpomalšie dostanú výpoveď!“

Všade počúvame o spomalení. Že korona prišla, aby nám ukázala pravé hodnoty.

Stíšiť sa.

Spomaliť sa.

Hľadať podstatu života.

Ísť do hĺbky.

Pekná teória, ale nie všade prebieha v praxi…

Dnes som zažila šok a považujem za potrebné, podeliť sa s vami o krátku príhodu, ktorá ma donútila k zamysleniu. Doba je ťažká a má nás doviesť k tomu, aby sme boli lepší. Aby sme boli vnímavejší. Aby sme išli po hodnotách. Darí sa vám to? Áno viem, máme toho dosť sami so sebou. Nie som výnimka. Niekedy som viac empatická, inokedy nie som. Jednoducho, ako sa hovorí, TO nedávam…

Príhoda, o ktorej chcem písať sa udiala v obchode. Do obchodu chodím málo. Ale tento týždeň muž ochorel (angína), tak som sa vybrala na nákup ja.

Beriem nákupný zoznam, behám po obchode hore dole, kontrolujem či mám všetko. Spokojná, že som na nič nezabudla (to, že naša mačka KVETKA nemá granule zistím až doma) letím k pokladni.

Pokladníčka je fest rýchla. Je rýchla ako blesk. Nestačím nakladať tovar z pultu do tašky. Za normálnych okolností by som ju pribrzdila slovami, že nech spomalí, kým to priebežne naložím. Ale hovorím si, buď milá. Je tu od rána. Sedí tu v tom rúšku. Pochváľ ju!

„Fuuu, vy ste ale rýchla, nestíham nakladať…“ chválim pokladníčku.

„Prepáčte, musím. Najpomalšie dostanú výpoveď!“ a pokračuje v rýchlom tempe ďalej.

„Ako prosím?“, pýtam sa, lebo neverím vlastným ušiam…

„No merajú nám čas, ako rýchlo blokujeme a najpomalšie dostanú na konci mesiaca výpoveď. Ja nemôžem ostať bez práce!“ vysvetľuje a doťukne pri tom poslednú položku a  vo výdychu sa oprie o stoličku.

Na chvíľu tam zmeraviem ako socha a potom najrýchlejšie, ako to len je možné, hrabem v taške peňaženku, aby som jej nepokazila čas.

„Máte čas,“ hovorí pokladníčka. „Do merania vchádza iba blokovanie. Pomalý zákazník, čo nevie nájsť peňaženku sa do toho nepočíta!“

„Čože? Páni…“

Ešte raz si overujem či to nie je relácia SKRYTÁ KAMERA. Či len nešpásuje…

Aha.

Nie..

Tak nie…

Rozmýšľam, čo nás má korona naučiť.

Všade znejú heslá o trpezlivosti, spoločnej zodpovednosti, láske.

Niekedy, keď si zapnem rádio, správy mi pripomínajú vojnové spravodajstvo. Prvá línia. Ľudia boží. Tam sa dejú veci. Tam je človek v najväčšom ohrození. Fyzickom aj psychickom. Podľa mňa tie predavačky, ktoré už rok sedia v pokladniach v rúškach sú tiež hrdinkami týchto dní. Čo dní. Roka. Denne sa v práci stretajú so stovkami potenciálnych nakazených. Viete si to predstaviť? A potom idú domov. Možno bývajú spolu so svojimi rodičmi a boja sa či nekráčajú obohatené o vírus.

A po takomto roku, keď stále nevieme, že kde a kedy bude svetlo na konci korona tunela dostanú namiesto odmeny výzvu blokovať rýchlo.

Najpomalšie dostanú výpoveď.

Ako to na vás pôsobí?

Kam sme to dopracovali?

Keď ten vírus prišiel preto, že nás má naučiť stať sa lepšími a odíde až vtedy, keď splníme úlohu byť lepšími ľuďmi, bojím sa, že za takýchto okolností sa korony tak skoro nezbavíme. Ľudia totiž nie sú stroje. Mnohí už nevládzu. Každý jeden manažér, ktorý má možnosť ovplyvňovať dej vecí a procesov, by sa mal zamyslieť nad tým, čo sa môže stať, keď bude príliš veľa ľudí psychicky, fyzicky a finančne na dne…

Martina Valachová

Ste v Clubhouse? Pridajte sa do debaty na túto tému v pondelok 22.02.2021 o 20:30

Budem sa rozprávať aj s Lucie Schweizer a Janou Bernaťákovou o tom, ako z toho von…

LINK: https://www.joinclubhouse.com/event/M8Bjv6aJ?fbclid=IwAR1JzTWRa2cz8aLi9gn83uZAxXKmv9tbvhxGotT1XXRGb7ax6zrU5mt7TCk

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová