Sú kreatívni ľudia náchylnejší k samovraždám?

Pred pár dňami si zobrala život mladá talentovaná herečka Monika Potokárová. V poslednej dobe mala na repertoári 12 postáv a mnohé z nich boli depresívne. Mala 27 rokov…  stala sa  súčasťou smutného Klubu 27. Čím to je, že umelci si siahajú na život častejšie, ako ľudia s civilnejšími povolaniami? A akú úlohu u 27 ročných umelcov hrá Klub 27?

Rozprávali sme sa s psychológom Martinom Milerom.

Martin, vieš z pohľadu psychológa odpovedať na úvodnú otázku? Prečo umelci a samovraždy?

Odpoveď na otázku, prečo umelci a samovraždy, je vcelku jednoduchá, lebo aj umelci sú ľudia. A ľudia majú vo svoje výbave aj túto sebadeštrukčnú časť. Pokiaľ však ide o to, či si umelci siahajú na život častejšie ako ostatní, tam už je to iné.

Môžeme mať tento pocit, lebo ak si siahne na život niekto známy, tak to je pre média zaujímavejšie, ako keď to urobí neznámy anonymný človek. Inými slovami, to, že si umelci siahajú na život častejšie než iné profesie, je skôr mediálny obraz. Stále platí, že každý ľudský život je dôležitý a o to viac, život mladého človeka.

Niekde som čítala, že Monika bola v relácii Adely Vinczeovej a na jednu z otázok odpovedala takto: „Mám diapazón depresívnych úloh. Veľmi to prospieva môjmu psychickému zdraviu. Tak je momentálne nastavený repertoár. Teraz skúšam Antigonu, pôjdem živá do hrobky, to sa veľmi teším,”  Martin, môže repertoár umelca ovplyvniť jeho reálny život?

Predpokladám, že každého citlivého a vnímavého človeka ovplyvňuje jeho práca. Pre dobrého herca je to o to náročnejšie, že sa potrebuje vcítiť do svojej postavy. Prežívať jej emócie, myslieť jej myšlienky. To môže mať mnohé katarzné účinky, ale môže to zanechať aj nežiadúce reziduá.

Ale to, aký je skutočný dopad repertoáru na reálny život herca, je ťažké povedať.

Klub 27 sa rozširuje každý rok o ďalšie osobnosti kultúrneho života. Ide o mladých a talentovaných ľudí. Čo si o tom myslíš? Ako to vnímaš? Je vek 27 a profesia umelca dajako predurčená k depresii? K samovražde?

Žiadny človek, žiadny vek, ani žiadna profesia nie je predurčená ani k depresii, ani k samovražde. Ľudské bytosti vedia byť veľmi silné, odolné, vedia rásť v ťažkých časoch. Rovnako sme však krehkí aj zraniteľní, všetci bez výnimky. Niektorí si to uvedomujú viac, iní menej. Niektorí svojou silou a odolnosťou maskujú svoju krehkosť a zraniteľnosť. Niektorí vo svojej krehkosti a zraniteľnosti nachádzajú inšpiráciu a tvorivosť.

Tu nie je žiadne predurčenie, je to o citlivom vnímaní a práci s vlastným vnútrom. A niekedy sa stane, že v tom vlastnom vnútri niekto zablúdi. Vtedy je dobré, ak sa obráti von a hľadá pomoc u druhých, lebo sa môže stať, že sám cestu von nenájde.

Náš magazín čítajú ľudia, ktorí majú často deti vo veku 27 rokov. Majú si dávať väčší pozor? Dá sa zámer mladého človeka odhaliť?

Takýto zámer sa dá odhaliť len veľmi ťažko, ak vôbec. Hlavne vtedy, ak nám ten druhý nič také nekomunikuje, nič nesignalizuje. Nevidíme druhému človeku do hlavy. Dá sa vytvárať priestor, pre to, aby bola dôvera, hovoriť aj o slabostiach, pochybnostiach, neistote. Ale na dialóg, treba vždy dvoch.

V štatistikách som sa dočítala, že ďalšou rizikovou skupinou sú ľudia vo veku 65 rokov. Stretávaš sa s pacientmi každého veku. Vyplýva ti z toho nejaký záver, doporučenie?

Ťažko povedať,  či jestvuje nejaké dosť dobré odporúčanie. Myslím si, že v prvom rade je dôležité, aby každý sám za seba vnímal svoju zodpovednosť a hľadal pomoc, ak si sám nevie rady, ak sa stratil, ak sa trápi.

Samozrejme, ak okolie vidí, že niekto s niečím zápasí a nedarí sa mu, tak je vhodné ponúknuť pomoc, byť nablízku, byť oporou. Ale ako mi raz povedal jeden starý muž, keď som ešte ako mladý psychológ pracoval v Liečebni dlhodobo chorých: „Koňa môžete dotiahnuť k vode, ale nemôžete ho donútiť, aby sa napil.“

Rozhovor pripravila: Martina Valachová