Hrať hokej v Anglicku a popritom študovať? Daša Luknárová: Môjmu synovi sa splnil sen!

Hrať hokej v Anglicku a popritom študovať? Môjmu synovi sa splnil sen.

Daša Luknárová je maminou 16-ročného mladého chalana, ktorý bol ešte v minulom školskom roku študentom jedného z bratislavských gymnázií a popritom hral hokej. Dnes je však už všetko inak. I napriek pandémii sa rozhodol v septembri minulého roka odcestovať do Anglicka. Začal študovať na strednej škole a hrá hokej v Hokejovej akadémii Okanagan vo Swindone.

Ako to všetko začalo a prečo ste sa rozhodli práve pre Anglicko – nehokejovú krajinu?

Lukáš hrá hokej od svojich siedmich rokov a vždy sme to brali skôr s rezervou – prvoradá bola pre neho škola. Najprv koketoval s myšlienkou, že odíde za svojimi spoluhráčmi do Švédska alebo Nórska, neskôr do Kanady. S tým som však nesúhlasila a začala som hľadať iné možnosti – niečo bližšie. O Okanagane sme vedeli od jeho spoluhráčov, ktorí hrajú v rakúskej pobočke a jeden je aj v centrále, v kanadskom Pentictone.

Našla som však pobočku v anglickom Swindone. Všetko sme si naštudovali, skontaktovali sa s nimi a brali sme to ako skvelú možnosť na zlúčenie príjemného s užitočným. Navštevoval by miestnu školu, žil by v anglickej rodine a zároveň aj hral hokej. No, a keď spomínate, že „nehokejová krajina“ – to už dávno nie je pravda! Anglicko je už spolu s nami v jednej skupine na majstrovstvách sveta a mládeži sa v UK venujú veľmi intenzívne. A Okanagan samotný je pod patronátom kanadskej centrály, takže naozaj hovoríme o vysokej úrovni.

Neovplyvnila pandémia vaše rozhodnutie?

Keď sme sa rozhodovali o jeho štúdiu v zahraničí, o pandémii ešte nebolo ani slychu. Dokonca sme koncom januára 2020 s Lukášom nasadli do lietadla a išli sme si všetko pozrieť do Anglicka naživo. Lukáš si pozrel školu, porozprával sa s riaditeľom o možnostiach svojho štúdia, zatrénoval si so spoluhráčmi a hlavný tréner nám aj ukázal, kde všade chlapci z akadémie bývajú. Všetko sa zdalo byť úžasné a Lukáš sa začal tešiť na budúci školský rok.

V marci však prepukla pandémia a ani sme netušili, čo všetko vznikne a zanikne, čo bude možné a čo nie. Všetkému sme nechali voľný spád a nejak sme ani nepomýšľali na to, že by neodišiel. Cez leto sa situácia ukľudnila, my sme kúpili letenku a čakali sme na odlet. S blížiacim sa termínom sme však už museli sledovať vyhlásené karantény v jednotlivých krajinách. Týždeň pred odletom Británia zaradila Rakúsko medzi červené krajiny. To by hrozilo, že by Lukáš musel byť po prílete do UK dva týždne niekde zavretý – v karanténe.

Rýchlo sme teda zrušili let a kúpili letenku z Budapešti. Samozrejme, že musel odletieť čím skôr, lebo situácia v celej Európe sa začala rapídne zhoršovať. Stihol to na poslednú chvíľu, a tak mohol odletieť bez karantény. Poviem vám, hrozný zhon to bol. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo, on sa usadil v rodine a spoznal sa so spoluhráčmi.

Aká je jeho rodina? Ako s nimi vychádza? Nebojíš sa o neho?

Nebojím? Ako mama sa vždy budem o neho báť! Je tisíce kilometrov odo mňa a má 16 rokov! Keďže odchádzal veľmi narýchlo, kvôli zmene letu, o rodine sme dostali informácie len dva dni pred odletom. Z akadémie nám poslali stručný popis. Neskôr sme sa s nimi spojili cez WhatsApp a poslali sme si fotky. Môj strach trošku opadol. Otec rodiny je bývalý vojak, pani je účtovníčka. Majú tri deti – už odrastené, pričom jeden zo synov je vojak a druhý policajt.

Čo viac dodať – myslím, že Lukáš už pod lepšou kontrolou nemôže byť. Majú ešte dcéru, ktorá je veterinárka. Sú veľmi milí a starostliví. Deti už nežijú s rodičmi, takže Lukáša majú ako svoje štvrté dieťa. Vždy má starostlivo pripravenú desiatu, obed a večer, keď príde zo školy alebo z tréningu, si spolu sadnú, navečerajú sa a porozprávajú. Cez víkendy idú v rámci možnosti na prechádzky, alebo sa stretnú celá rodina, pozerajú formulu, futbal, alebo sa hrajú spoločenské hry. Tým, že aj tam je situácia veľmi krehká, výlety alebo veľké návštevy „nehrozia“.

On tam teda býva v rodine, hrá hokej, trénuje a chodí do anglickej školy. Ako to všetko zvláda?

V tomto je hokejová akadémia veľmi spoľahlivá a aj preto sme uprednostnili Anglicko. V tíme ich je 16 chalanov z Anglicka, Kanady, Maďarska, Honkongu, Falklandských ostrovov a Lukáš zo Slovenska. Bývajú v rodinách. Niektorí aj viacerí v jednej, Lukáš je sám napríklad. Ráno ich vždy mikrobusom vyzdvihnú a idú na tréning. Posilňovňa, tréning na ľade, sprcha a prezlečenie sa do „róby“. Róba znamená košeľa, kravata, nohavice – žiadne rifle alebo tepláky, a poltopánky.

Všetci chlapci vychádzajú zo šatne „vyštafírovaní“, akoby išli na obchodné rokovanie. Tohto sa Lukáš najviac obával, ale nakoniec si na to zvykol a dokonca aj na Vianoce prišiel domov a priniesol si košeľu, kravatu a slávnostné nohavice. Bola to veľká zmena. V škole sú od deviatej do pol štvrtej. Potom ich prídu opäť vyzdvihnúť a rozvezú ich po rodinách.

Líši sa anglická škola od tej našej, na Slovensku?

Úplne. Už keď sme boli s Lukym v januári na návšteve a zbadali sme tú školu, boli sme očarení. Myslím, že žiadna, ani súkromná škola nesiaha ani po kolená tejto obyčajnej štátnej škole. Veľké priestory, labáky, rôzne učebne, nahrávacie štúdio, tanečné sály, priestranné prednáškové miestnosti, športová hala s lezeckou stenou, velikánske ihrisko… Lukáš nastúpil do školy v septembri a pomerne rýchlo sa aklimatizoval. On si už dopredu vybral 4 predmety, ktorým by sa chcel venovať: geografiu, matematiku, počítače a biznis.

Napríklad na geografii sú len dvaja študenti a striedajú sa im dvaja učitelia. Taktiež aj na matematike, kde je ich síce viacej, ale vyučujú ich dvaja učitelia. Jedným z jeho najobľúbenejších predmetov je biznis. Učí ich to učiteľ, ktorý predtým vlastnil svoju firmu a prináša im veľa praktických vedomostí. K štyrom predmetom im každý semester pridali jeden navyše. V prvom semestri mali telesnú výchovu.

Tým, že od septembra sa situácia začala zhoršovať, väčšinu týchto hodín mávali vonku. Angličanom nevadí, že vonku prší alebo fučí. A tak sa čudoval, keď ich vyhnali von a museli hrať v takom počasí napr. bedminton. Lukáš to komentoval: „Mami, to sa nedalo hrať! Odpálil som košík a letel mi za chrbát! Toto dokážu len Angličania!“ V ďalšom semestri si prišiel na svoje. Mali varenie.

Varenie v škole?

Áno, v škole majú asi dve kuchyne. Myslím, že lepšie vybavené ako niektoré naše reštaurácie. A nerobili len praženicu alebo ohrievanie párkov. Piekli muffiny, pizzu, cookies alebo brownies, mac and cheese… Pracovali vždy vo dvojiciach a Luky si to poriadne užíval.

Všetko to znie tak ideálne ako vysnívaný sen. Boli aj nejaké čierne dni?

Myslím, že z Lukášovej strany ani nie. Vždy mal a má nejaký program, či už zo školy, alebo z hokeja. Má tam už kopec kamarátov, s ktorými sa v čase voľna teraz už môže stretávať. Väčší problém som mala ja, ako mama. Hlavne v januári a februári, keď odišiel, a pandemická situácia sa začala v Anglicku a na Slovensku veľmi zhoršovať. Anglicko aj Slovensko sa uzavrelo a na mňa to všetko nejako doľahlo. Myšlienka, že nie je šanca sa dostať za ním a on domov, ma hrozne ubíjala. Priznám sa, mám za sebou zopár preplakaných dní, večerov.

Potom však, ako sa hovorí, „vyšlo slniečko“. Situácia sa začala zlepšovať a i napriek tomu, že stále je cestovanie značne obmedzené a Lukáš sa pravdepodobne až do júla domov nedostane, znášam to už lepšie. Lukáš sa dokonca rozhodol si dokončiť A level v Anglicku, čiže aj budúci rok strávi tam. No a ja sa už psychicky pripravujem na to, že opäť budem mať doma o jedno dieťa menej. Tajne však dúfam, že už cestovanie nebude také komplikované a budeme ho môcť aspoň raz navštíviť.

Kedy si ho vlastne videla naposledy?

Vidím ho prostredníctvom WhatApp každý deň. Vďaka Bohu za techniku! Ale naživo som ho videla naposledy na Vianoce. Aj to sme mali poriadne okorenený príchod. Lukáš mal prísť pôvodne v sobotu, 19. decembra. Asi týždeň pred príletom nás kontaktoval Lukášov tréner, že či by Lukáš mohol ostať do nedele, lebo v sobotu majú naplánovaný prvý a jediný skúšobný zápas v UK v ich kategórii. Tak sme letenku preložili na nedeľu a v sobotu sme si online pozreli super zápas.

V nedeľu však začalo „prituhovať“. Všetci začali riešiť britskú mutáciu koronavírusu a jednotlivé krajiny začali rušiť prílety z Británie. Krvi by ste sa mi nedorezali v ten deň! Poobede som sledovala letecké radary, či lietadlo rakúskych aerolínií odletí z Viedne a naivne som dúfala, že asi musí aj priletieť naspäť a nepôjde hádam prázdne. Keď už prebehol check-in, tak som si hovorila… tak snáď ich už nevyložia. Priletel pred polnocou a, tuším od pondelka, rakúske letisko zrušilo lety z Británie.

Priletel posledným lietadlom! Všetci sme si neskutočne vydýchli a mohli sme si užívať Vianoce. Síce v karanténe, ale s Lukášom.

Horor so šťastným koncom. Tak snáď ten najbližší prílet už bude pokojný a bez komplikácií. Spomínala si, že Lukáš plánuje aj budúci rok stráviť v Británii. Ako je to momentálne, keďže Británia už nie je v EU a štúdium je už len na základe študentských víz, ktoré nie sú najlacnejšie?

Lukáš začal, našťastie, študovať v UK ešte pred ukončením predbrexitového obdobia a požiadal o „pre-settled status“, môže doštudovať strednú a aj vysokú školu ako UK študent. Môže požiadať o štipendium a aj o študentskú pôžičku. Tak uvidíme, ako sa chytí šance. Samozrejme, že by chcel pokračovať aj s hokejom, takže zvažuje aj kombináciu univerzity a hokejového tímu, za ktorý by mohol počas štúdia hrať.

 

Ako hodnotíš s odstupom času jeho odchod do Anglicka? Bolo to správne rozhodnutie?

Myslím, že to bolo veľmi dobré a správne rozhodnutie. V prvom rade v tom, že i keď bola v Británii oveľa horšia situácia ako na Slovensku, Lukáš chodil skoro celý čas do školy a hral hokej. Tým, že mali pevne nastavený covid automat a termíny uvoľňovania, vedeli sa všetci pripraviť na otvorenie.

A čo dodať – na začiatku som mala pochybnosti, že je príliš mladý na to, aby išiel sám do sveta. Lukáš sa však chytil šance, zmocnil príležitosti a dúfam, že ju využije naplno. Som hrdou mamou a pyšná na neho. Stal sa z neho samostatný mladý muž. Škola, ktorú navštevuje v Anglicku, mu maximálne vyhovuje a predmety, ktoré si vybral, mu „sadli“ a nasmerovali aj jeho budúcnosť. Ľudia, ktorých tam má, ho maximálne podporujú a pomáhajú mu žiť si svoj sen. Veľká vďaka všetkým!

Tak držíme palce mladému a tebe, ako hrdej mame, pevné nervy a veľa krásnych správ z Británie!

Pripravila: Martina Valachová