V čase zrelosti začína náš prime time. Naša zrelosť nás nekláti k zemi, ale získavame ňou rešpekt…

Stredný vek je časom zrelosti

V určitom veku, či už ho voláme stredný, zrelý alebo akokoľvek inak, pocítime potrebu chytiť druhý dych a získať späť svoju niekdajšiu kondíciu. A už to nie je aerobik maratón ako za vysokoškolských čias. Už to nie je ani power joga, kde sa ma inštruktorka, vyzerajúca ako Xena, hneď na začiatku opýtala:

„Ty si tu prvýkrát?“

„Áno,“ odpovedala som medzi funením.

„Šetri sa, moja,“ potľapkala ma po pleci svojou o dvadsať rokov mladšou svalnatou rukou Xena.

Skúsila som Cvičenie pre ženy.

V popise znelo: „Pre ženy po pôrode a staršie ženy, ktoré chcú stratiť nadobudnutú hmotnosť a získať stratenú kondičku.“

„Tak to by mohlo byť ono,“ povedala som si.

Hneď na prvom cvičení, keď sme si šli podľa pokynu zobrať činky, pani inštruktorka sa otočila na mňa a rázne zakričala: „Ty nie, moja!!!“

Prišla na rad zumba pre seniorov. „Veď to hádam musím zvládnuť,“ povedala som si. Keď ma po zumbe v preklimatizovanej miestnosti seklo v krížoch, tak bolo rozhodnuté.

Rýchla chôdza na čerstvom vzduchu.

Podľa odborníkov je rýchla chôdza taká, pri ktorej ešte človek môže hovoriť, nie však už spievať.

A tak som si dala do uší slúchadlá a išla som to otestovať.

Rýchlosť mám už ako Emerson Fittipaldi s Alainom Prostom, Nelsonom Piquetom, Niki Laudom, Michaelom Schumacherom a Fernandom Alonsom dokopy. A zo spevu som prešla na playback.

Občas si trochu, zo žartu, vyskúšam chôdzu á la Jožko Pribilinec. Ale len na chvíľu, až kým sa môj pravý bedrový kĺb nezačne pýtať toho ľavého, že či mi náhodou nepreskočilo. A potom už obidva kĺby na mňa kričia ako v nejakom akčnom filme, že: „Všetci tu zomrieme!!!“

Na svojej trase stretávam každý deň tých istých ľudí. Korčuliarku, ktorá má svoj štýl, akoby už každú chvíľu išla spadnúť, ale s neuveriteľným úsmevom na tvári. To je radosť zo športu. Alebo je ten jej úsmev preto, lebo ma obiehala práve vtedy, keď som si nastavovala rýchlosť mojej chôdze spolu s Bez ladu a skladu a spievala som nahlas s Mišom Kaščákom:

„Naši ochrancovia mravnosti
mali veľa starostí,

a tak si nik nevšimol,

že ten jav už u nás dávno bol,

došlo však k istému posunu,

netýka sa plaviek,
ale rozumu.

Je to des, je to des HORE BEZ.“

Potom nasleduje asi 75-ročná dáma na pravidelnej prechádzke, chalani na bicykloch s podkolienkami, evidentne uháňajúcimi na futbalové ihrisko. Neskôr ide mladá Kórejka s typickým klobúčikom, starší pán na bicykli s údeninami v košíku, väčšinou HORE BEZ (teraz ide o plavky), aby bolo zviditeľnené jeho pivné brucho.

No a nakoniec kráča bývalý vyslúžilý politik, tiež HORE BEZ (teraz nejde o plavky), ktorý na to, čo všetko natáral a aké škody napáchal, je neuveriteľne šarmantný a slušný. Vždy mám pocit, že keby mal klobúk, tak ho určite na pozdrav nadvihne. Tak ako kedysi džentlmeni zdravili dámy na korze. Človek by si myslel, že už vekom zmúdrel. Ale nie je to tak. Všetci sa vieme zhovädiť, len nás nie je tak vidieť. Ale potom príde obyčajne zahanbenie a vytriezvenie, čo sa u tohto pána nedá vôbec povedať.

A potom prichádza môj najobľúbenejší úsek medzi lánmi slnečníc.

Keďže som tu dlhšie nebola, slnečnice už hrdo nepozerajú do slnka. Sú ohnuté a pozerajú do zeme, z ktorej vzišli.

Neustále sa snažíme hlavy držať hore, byť hrdí a nevzdávať sa. „Hlavu hore!“ hovoríme si často. Ale príde čas, kedy nás to začne ťahať dole. A potom nás to zoseká, pomelie a len dúfame, že sme priniesli nejaký úžitok, tak ako aj tie slnečnice, sklonené pod ťarchou svojich plodov. Veď o necelý rok sú tu nové s hlavou vztýčenou až do neba.

Vždy, keď som sa v práci v kuchynke sťažovala na svoj vek a s tým spojené problémy, moja staršia kolegyňa mi povedala: „Počkaj, až budeš mať 40.“ A keď som mala 40, povedala: „Počkaj, až budeš mať 50.“ Už viem, aká bude odpoveď, keď budem mat 50. Logicky z toho vyplýva, že sa mám a budem sa mať vlastne stále relatívne dobre.

A tak sa na konci svojej trasy, pri drevenom altánku, otáčam a vraciam sa naspäť.

Zrazu vidím tie slnečnice z druhej strany. Z tejto strany vyzerajú úplne inak.

Vidím majestátne, pokojné, silné, fascinujúce, vznešené, zrelé hlavy plné pokladov.

A hoci už nie sú také krásne, ako bývali, neviem od nich odtrhnúť oči. Vyvolávajú príjemné zimomriavky. Ukazujú nám, že teraz je ich hlavný čas, kedy nám dajú to, čo nadobudli, to najlepšie, čo majú.

Keď nájdeme „slnečnicové pole“, a pozrieme sa naň z toho správneho uhla, zistíme, že v čase zrelosti začína náš prime time. Máme v sebe najvzácnejšie poklady. Zistíme, že naša zrelosť nás nekláti k zemi, ale získavame ňou rešpekt. Rešpekt druhých, ale aj samých k sebe.

Tak ako tie ohromujúce slnečnice vzbudzovali rešpekt vo mne.

Blízko domu som začula „hovoriace“ auto, ktoré vykrikuje, že zbiera všetko staré, a dokonca aj staré berie. To vždy počula moja babka namiesto staré perie a utekala sa skryť do domu.

A keď ma to auto, ktoré staré berie, míňalo, hrdo som zdvihla tú moju zrelú hlavu a spokojne som sa pozrela do slnka.

Silvia Grecová