Bože, prosím, pomáhaj mi živiť sa tým, čo je ozaj pre môj život zmysluplné, veď ma a raď mi

Kilo čaju – a strach z nedostatku

V podvečer dňa, keď som definitívne potvrdil svoju žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru vo fabrike, kde som pôsobil ako riaditeľ pre obchod a marketing, som stál na priedomí svojho domu a poťahoval z ručne ubalenej cigarety. Díval som sa do prázdna a spomenul na svojho otca. Po revolúcii v roku 1989 sa zatriasol jeho svet v základoch a zoči voči sa díval na vyhliadku, ktorá mu neponúkala ani náznak istoty, ktorú prežíval dovtedy.

Hľadal ju v kuchyni s pohľadom upretým do tmavého okna, ktoré sa odrazu stalo výhľadom do temnej budúcnosti. A snáď aj sľubovalo, že čosi poodhalí. Mlčky pofajčieval a na každú otázku len zavrtel hlavou. Mal som vtedy blízko k osemnástke a svet sa mi ešte stále zdal gombička. Nevedel som ani odhadnúť, koľko strachu, obáv, či výčitiek desí môjho ocina. Snáď k nemu v intímnej chvíli pristúpila moja mama a tiež mu povedala čosi také, ako moja partnerka mne.

„Neboj sa, keby bolo najhoršie, ja zaberiem v poisťovni a zarobím, koľko treba – aj keby som mala zdochnúť.“

V tom okamihu to na mňa zapôsobilo tak silno, že som jej skutočne uveril.

Odrazu sa mi predsa len ukázalo svetlo a dokonca som sa usmial, pozrel na ňu a trochu aj dojatý odpovedal:

„Daj pokoj! Nestraš…“ a po chvíľke pohľadu z očí do očí som doplnil: „Ďakujem.“ Čo iné mohlo potom nasledovať, ako objatie? V istej oblasti mám však sparťanskú výchovu. A aj keď som si tú chvíľu ženinho sľubu naozaj užíval, neveril som jej ani slovo. Chvála všetkým bohom, nikdy nedostala príležitosť to dokázať.

Mal som totiž iný záložný plán a na ten som sa sústreďoval počas slastného užívania tabakového obradu. V tichu s pohľadom sústredeným do nekonečnej diaľky som oslovil stvoriteľa s jasnou žiadosťou.

„Bože, prosím, pomáhaj mi živiť sa tým, čo je ozaj pre môj život zmysluplné, veď ma a raď mi, aby som svoje prirodzené schopnosti využíval pre osoh všetkých a odmeň ma hojnosťou.“ Chvíľu som urobil pomlčku, privrel oči a zhlboka sa nadýchol pred druhou časťou mojej žiadosti.

„…a keby som svojimi prirodzenými vlohami už nebol osožný, či ak na moju zmysluplnú prácu nie je dosť zdrojov, aby som mohol žiť šťastne, umožni mi prosím umrieť rýchlo a bezbolestne.“

Na tomto základe som postavil svoju novú kariéru.

Začal som ju budovať od podlahy, z nuly, bez akejkoľvek záruky, vo svojich 39 rokoch, od prvého mája roku 2013. Bol som naozaj rozhodnutý radšej umrieť, ako žiť a robiť niečo, čo nepokladám za plnohodnotné a zmysluplné. Štyri roky som dozrieval, kým som uveril, že je možné opustiť „výhodné zamestnanie“ a vykročiť ku slobode. Štyri roky pred mojim odchodom som kultivoval svoju osobnosť, aby bola takéhoto rozhodnutia schopná. Skočil som do prázdna a … a dopadol na úrodnú pôdu.

Niekoľko rokov som žil od príhody k náhode. Našiel som si zaľúbenie v ľahkom plynutí, kde zodpovedám len sám za seba a dostávam odmenu od okolia za prácu, ktorú si ľudia vážia a ktorú aj potrebujú. Vzdal som sa veľkej časti komfortu, pretože sloboda akýkoľvek komfort vždy prevyšuje. Kto sa raz nadýchne skutočnej slobody, už si ho nemáte čím kúpiť.

Stalo sa však niečo iné. Stalo sa niečo, čo som očakával najmenej.

Začal som byť úspešný. Veľmi úspešný. Pritiahol som k sebe ľudí, ktorí odo mňa pýtali viac a viac boli ochotní dať. Po doslova pár rokoch som sedel v kruhu so sedemnástimi ďalšími a zakladal spoločenstvo. Síl som mal za desiatich a záujem i podpora okolia mi dodávali odvahu meniť svet.  Z pôvodnej skupiny z nás ostala menej ako polovica, no dokázali sme vytvoriť ušľachtilý a životaschopný projekt, ktorý prispieva k hojnosti už slušnému počtu ľudí. Tešil som sa, radoval a s nadšením budoval, zanietene pracoval. Zároveň prežíval tlaky, napätia, krízy i uvoľnenia.

Do všetkého som šiel pevne odhodlaný…a možno som sa okolo seba menej obzeral. Každým okamihom niečo hrozilo, ako to pri každom podnikaní býva, no ja som nezakolísal. Najviac ťarchy som cítil vo vzťahoch a tie ma vedia rozrušiť aj dnes. Nie vždy stretnete kolegu, ktorý plnohodnotne porozumie vášmu dielu. Občas sa ľudia nevládzu podieľať na spoločnom bremene a vždy musíte byť ostražití pred cudzopasníkmi. Vždy som prísne strážil zmysluplnosť svojej práce, pretože bohovia moju žiadosť vyslyšali.

Každá osožná práca bola odmenená hojnosťou.

Išlo len o to správne osožnosť rozpoznať. Našiel som na to základný kľúč. Ak je niečo v súlade s božím zámerom, jednoducho sa to darí a hojnosť prichádza. Ak sa nedarí, či to berie viac síl a možností, ako prichádza, je to buď zle načasované alebo nesprávne uchopené. Stačilo proste len počkať, odložiť to na vhodnejší čas alebo zmeniť formu, či okolnosti projektu. Samozrejme, že niekoľko nápadov sa nedokázalo sformovať ani len do uceleného plánu a tie som nechal odviať do zabudnutia.

Áno, každý deň sa obzerám okolo seba a s úprimnou vďakou, často krát aj s dojatím, ďakujem bohom za to, čo prežívam. Som šťastný a viem, že ten najsilnejší spojenec môjho úspechu je … nuž, nechcem vás vyplašiť, ale je to SMRŤ.

Pri každom úspechu si užívam vypočutú prosbu bohu:

„Bože, prosím, pomáhaj mi živiť sa tým, čo je ozaj pre môj život zmysluplné, veď ma a raď mi, aby som svoje prirodzené schopnosti využíval pre osoh všetkých a odmeň ma hojnosťou.“

Nezabúdam však ani na jej druhú polovicu a rovnako si spomeniem aj na ňu:

„…a keby som svojimi prirodzenými vlohami už nebol osožný, či ak na moju zmysluplnú prácu nie je dosť zdrojov, aby som mohol žiť šťastne, umožni mi prosím umrieť rýchlo a bezbolestne.“

Myslíte si, že ma nenavštevujú démoni?

Objavujú sa a so zlomyseľnou tvorivosťou mi kladú desivé otázky:

  • Čo ak sa to nepodarí?
  • Čo ak o teba už nebude záujem?
  • Čo ak ťa zradia?
  • Čo ak ti niekto zo závisti bude chcieť všetko zničiť?
  • ČO AK SA STANE NIEČO, ČO NEDOKÁŽEŠ OVPLYVNIŤ?

Dnes je deviaty rok od uzavretia zmluvy s bohom.

Som uložený v sedacom vaku na mojom čajovom móle nad mojou čajovou záhradkou a v lone mám počítač, na ktorom práve píšem tento článok.  Spomínam na krízové obdobia, kedy som si pripomínal hlavne druhú časť mojej modlitby. Usmievam sa pri tom, aj keď možno trochu trpko. Párkrát totiž to riziko bolo tak vysoké, že som mal pocit, akoby sa už blížilo dokonanie diela. Moja osobnosť je však oddaná bohu a zatiaľ nezakolísala.

Vymyslela si však vtipný trik.

Aby sa smrti až tak nebála, naplánovala si ju tak, že sa k nej „dočajuje“. (V istom období som si zamiloval pravý čaj a pijem ho výlučne len s tradičným obradom. Pomohol mi zanechať fajčenia.)

Moja prosba o rýchlu a bezbolestnú smrť, ak už nebudem osožný, sa tým trochu vylepšila.

Keď nastane chvíľa, že Lerimu už ľudia nebudú cítiť potrebu sa odmeniť za jeho prácu, siahne po poslednom kile čaju a vyberie sa hlboko do lesa. Tam si sadne k čajovému obradu. Kilo čaju by malo stačiť na tak dlho, že telo podľahne hladu a dehydratácii. Možno smrť príde rýchlejšie a možno… možno príde príležitosť, kde sa zasa uplatním. Boh mi dá znamenie alebo vnem, či sa zjaví bytosť, ktorá ma bude potrebovať… no proste kilo čaju to istí.

Dnes máme za sebou politické manipulatívne besnenie, ktoré sa schovávalo za pandémiu. Snáď už aspoň tušíme, že to bol len úvod do besnenia, ktoré sa nemilosrdne stupňuje, no tentokrát sa už politické manipulatívne besnenie schováva za vojnu na Ukrajine. Úpadok celej spoločensko – politickej sústavy sa prejavuje na úplne všetkých úrovniach. V priepasti je morálka, hodnoty sa vrtia v mlynskom kolese, nefunguje vzdelávanie, medicína, ekonomika, hospodáriť sme už zabudli a zodpovednosť je len legenda.

Pýtate sa ma teda, ako sa vysporiadať so strachom z nedostatku?

Začnite sa pozerať na svet tak, akoby ste o hodinu mali umrieť. Takto sa na svet dívam ja a milujem ho presne taký, aký je. S dojatím obdivujem každý púčik, byľku, zviera, či hmyz a s láskavou zhovievavosťou odpúšťam všetky hriechy celému svetu. Vôbec ma nezaujíma, kto spôsobil utrpenie. Vyhľadávam len tých, ktorí majú návrhy na nápravu a vedia sa pričiniť aj o ich realizáciu.

Po myšacích krôčikoch zušľachťujem svoju dušu, vraciam jej pôvodnú božiu podobu a povzbudzujme ostatných, aby ma nasledovali. Budujem láskavé a rovnocenné vzťahy. Staviam na trvácnych hodnotách a zvyšujem úctu k životu rovnako ako ku smrti. Sadím a rozosievam vieru v boha, v pravdu, v spravodlivosť, v lásku, vo vernosť a v slobodu. Aj keď viem, že si plody mojej práce pravdepodobne nestihnem užiť v celospoločenskej úrovni, uspokojuje ma predstava, že budúce generácie sa nasýtia aj za mňa.

Robím len to, čo sám pokladám za zmysluplné a prepájam sa s ľuďmi, ktorí svet vidia ako ja. Tak pomáham vytvárať sieť, ktorá nakoniec pokryje všetkých a keby aj nie…

…kilo čaju to predsa istí.

Leri Veleslav Švec

Autor knihy: ROZPOZNANIE SKUTOČNOSTI

S Majkom Spiritom aj o cenzúre…

„Mier bez slobody neznamená veľa. Je to bezpečie otrokov…“

Mohlo by vás zaujímať