Stíhajú byť v dnešnej dobe ľudia šťastní?
Domov / ROZHOVORY / Stíhajú byť v dnešnej dobe ľudia šťastní?

Stíhajú byť v dnešnej dobe ľudia šťastní?

Martin Miler je povolaním psychológ. Ako sám o sebe hovorí, v ostatnej dobe sa pasuje za literárneho ignoranta, ktorý sa opovažuje písať. Píše veľmi dobre a vtipne a my sa tešíme, že sa rozhodol začať spolupracovať s Magazínom 40plus na pravidelnej báze. Preto si myslím, že by bolo fajn, ak sa Martin predstaví. Vyzvŕtali sme ho otázkami

Martin, ak by sme ťa požiadali o krátke predstavenie, čo by si sám o sebe povedal?

Prvé čo mi zišlo na um je, že som manžel mojej manželky a tato našich troch detí. Asi to tak mám, že sa hlavne definujem cez svoju rodinu. No a z iného konca, myslím, že som človek, ktorého zaujímajú ľudia a všetko čo s tým súvisí. A s nami ľuďmi toho súvisí veľmi veľa. Zjavne máme veľký vplyv, pozitívny aj negatívny, na planétu, ktorú obývame aj na vesmír, ktorý dobíjame.

Vždy si chcel byť psychológom?

Ale čoby. Najprv som chcel byť kozmonautom, potom zálesákom a keď už bolo treba reálne sa rozhodnúť, tak som chcel byť elektrotechnikom. Či už konštruktérom elektronických obvodov alebo programátorom. Na konci základnej školy som v tom mal dosť jasno, tak som sa prihlásil na elektrotechnickú priemyslovku, na Adlerke. V polčase štúdia prišla revolúcia a mňa začala zaujímať viac filozofia ako počítače. Po čase som pochopil, že filozofia už dnes nevyzerá ako za čias Sokrata či Diogena, kedy chodili medzi ľudí a filozofovali a ja som chcel byť v kontakte s ľuďmi. Tak som sa rozhodol pre psychológiu a na tretí pokus som sa na ňu aj dostal. Takže cesta vôbec nebola priamočiara, ale nemenil by som.

Dnes možno viac ako inokedy potrebujú ľudia poradiť. Žijeme veľmi rýchlo, až instantne. Stíhajú byť v dnešnej dobe ľudia šťastní?

Myslím, že slovo stíhajú je presne to čo ľuďom bráni byť šťastnými. Lebo šťastie sa nedá stíhať, šťastný treba byť. A na to treba čas. Dnes majú ľudia pocit, že čas nemajú, to ale nie je pravda. Ak sa nad tým trochu zamyslíme, tak dnes môžeme mať oveľa viac voľného času ako kedykoľvek v minulosti ľudia mali. Lenže my ho často minieme na veci, ktoré nás šťastnými nerobia. A potom sa v tom motáme a sme nešťastní.

Veľa sa píše o tom, ako byť zdravý a fit. Predierajú sa na povrch už i otázky balansu v živote a práci. Ako to vnímaš?

Pre mňa je to o vyvážení práce a oddychu. Ako hovorí môj kamarát Dalibor Bednařík: „ak chce človek podávať špičkové výkony, tak sa musí naučiť aj špičkovo oddychovať.“ Zdá sa, že je to také jednoduché, ale… Ale celé detstvo a dospievanie sa učíme ako pracovať ako podávať výkony, ale ako oddychovať? Tak sme sa to nenaučili a namiesto oddychu prokrastinujeme. Znie to lepšie, môžeme sa tým trápiť a nič nám to nepomôže. Keby sme namiesto toho poriadne vedome oddychovali, tak by sme boli, ak už nie šťastnejší, tak aspoň spokojnejší.

Náš magazín čítajú hlavne ľudia po 40ke. Majú často násťročné deti. Aké problémy riešiš s adolescentmi?

S adolescentmi riešim skôr v rámci rodiny, keďže ich máme aktuálne troch. Ale v minulosti som mal v práci aj túto klientelu. Ja si myslím, že adolescentov trápia podobné veci ako trápili nás, len tie spôsoby či médiá sú odlišné. Rovnako riešia veci s rovesníkmi aj s rodičmi, ale dnes sme voči tým veciam viac vnímaví a to je v zásade dobre, aj keď niekedy to zasa môže byť prehnané na druhú stranu, keď sa snažíme, my dospelí, riešiť všetko. Ale chápem, že niekedy je ťažké nájsť správnu mieru.

Keď mal môj syn 17 a nevedela som kam z konopí, zobrala som ho k psychologičke. Cestou mi povedal, že v pohode mami…len, že zamyslieť sa potrebuješ skôr ty nad sebou. Po hodine v ambulancii si ma zobrala lekárka bokom a vysvetlila mi, že syn je v poriadku a mala by som zmeniť svoj postoj. Moje očakávania. Stáva sa ti niečo podobné v tvojej praxi?

Profesor Štúr nám na jednej prednáške povedal, že 97% problémov detí, sú problémy rodičov. Znie to dosť drsne, ale ja by som tomu veril. Lebo samozrejme sú aj deti, ktoré majú objektívne problém, ale tam sa to väčšinou veľmi jasne vie a dokonca aj tam, veľa závisí od rodiča, ako sa postaví k tomu, že má dieťa so špeciálnymi potrebami. A v tých ostatných prípadoch je to naozaj dosť v rukách rodičov, aj keď zasa treba povedať, že vychovávať deti v dnešnej dobe je určite iné ako to bolo v minulosti.

A ako to vníma rodič?  Je ochotný na sebe pracovať?

Tu sa bude hodiť naša obľúbená psychologická výhovorka: „to je individuálne.“ Teda rodič, ktorý je ochotný nahliadnuť na seba a pripustiť, že nie je dokonalý, že je rovnako omylný ako ktokoľvek iný a zároveň, že je schopný sa zmeniť, bude spolupracovať a spolu s dieťaťom či dospievajúcim môžu veci zmeniť. Rodič, ktorý odovzdá dieťa podobne ako pokazené auto do servisu a očakáva, že sa mu vráti opravené bude sklamaný. A pravdepodobne bude mať pocit, že chyba bude nie len v dieťati, ale aj v odborníkovi, ktorého navštívil.

Martin, už onedlho sa môžeme tešiť na tvoje texty. Názov rubriky sme ešte nevyhútali, ale príde na to. Od kedy sa venuješ písaniu?

Nemôžem to brať inak ako nahrávku na smeč, písaniu sa venujem od prvej triedy základnej školy. Tak a teraz vážnejšie. Písanie ma priťahuje dlhodobo, minimálne od kedy som začal pôsobiť samostatne ma oslovujú rôzne médiá a ak sú písmenkové, tak píšem (a ak sú hláskové tak hovorím). Ale taký skutočný, vážny záujem začal pred dvoma rokmi, keď som začal pociťovať, že potrebujem tie veci z mojej hlavy dostať von. Chvíľu trvalo, teda presne rok, kým som natrafil na kurz písania u Soni Borušovičovej a tam sa to začalo rozbiehať. A dnes som tu a píšem a ďakujem okrem Soni aj Katke Mayer a Veronike Boškovej a napokon aj ďalším dámam z podpornej skupiny Literárneho domu, za podporu. No a samozrejme mojej manželke, ktorá je skvelá čitateľka a veľa ma chváli. A čo už pre muža môže byť lepšie.

Aké témy najradšej vo svojich textoch riešiš?

Vďaka tomu, že mi Soňa niekoľkokrát zrušila moje plány na text, ktorý som mal v hlave, som sa dostal k písaniu mojich spomienok na detské časy. Som jej za to veľmi vďačný lebo ten text sa nestratil, ale pochopil som, že to je ako by som chcel oberať jablká, ale pritom by som nemal zasadenú jabloň. Takže teraz sadím jabloň, budem sa o ňu starať a keď nadíde čas prídu aj jablká. Ale aj sadenie jablone a starostlivosť o už ňu môže byť zábava a pre mňa rozhodne je.

 Plánuješ v budúcnosti vydať napríklad knihu?

Áno plánujem. Teda chcel by som, aby ich bolo viac než len jedna. Ale teraz som len na začiatku. Ja sám som zvedavý, ako to bude rásť, ale už teraz viem povedať, že písanie mi robí veľkú radosť. A ak bude to napísané robiť radosť aj čitateľovi, tak už budeme dvaja radostní a to je viac ako jeden.

 

Pozitívne foto by: Miška Nováková
Rozhovor pripravila: Martina Valachová