Spôsob, ako si vaše deti „matiku“ zamilujú

„Čo bolo dnes v škole?“

Kričí mama z kuchyne.

„Aaaale. Mali sme ťažkú písomku z matiky. Som z toho dutý. Neznášam ju. Už nech je koniec roka!“ Vykríkol Adam, buchol dverami a hlasno si pustil hudbu.

„Adam, veď je len október!“

Kričí mama a vzdychne si…

Ak vám táto úvodná scénka niečo pripomína, nebojte sa. Nie ste v tom sami. Deti zväčša matematiku „nemusia“ alebo ju len trpko znášajú. A rodičia spolu s nimi. Nedá sa jej totiž vyhnúť. My sme sa rozhodli porozprávať so ženou, ktorá matematiku miluje. A nielen to. Vymýšľa zaujímavé a novátorské prístupy k jej učeniu. PaedDr. Martina Totkovičová, PhD. V rozhovore vám priblížime i spôsob, ako si vaše deti „matiku“ zamilujú.

Martina, zamilovať sa  dá do muža, do ženy, do detí. Ale do matematiky? Ako sa ti to stalo?

Nič v živote sa nedeje náhodou. Možno poznáš tú vetu. Keď som mala desať rokov, tak som dostala možnosť pozrieť sa na matematiku zblízka. Stalo sa to vďaka pánovi profesorovi Milanovi Hejnému. Začala som navštevovať jeho experimentálnu triedu, kde neplatilo nič ako dovtedy. Žiadna nuda a klasika. Žiaden dril a memorovanie, ktoré mi vlastne nikdy nešlo.

Vďaka pánovi profesorovi mám matfyz :). Matematika na jeho hodinách, to bolo skúmanie, bádanie, hádanie sa, argumentovanie, jednoducho nás učil myslieť. Matematika bola len nástrojom, nie cieľom. Dnes by niekto povedal, že nás vlastne neučil, iba kládol presne cielené otázky a my sme hľadali odpovede. A vďaka tomu som sa potom prepracovala k didaktike, čo je moja ďalšia vášeň.

Dobre. Čo s Adamom a jeho mamou z úvodu článku? Dá sa (ne)vzťah  k matematike zvrátiť?

Jasné. Každý učiteľ, nielen matematiky, sa na vysokej škole učil didaktiku svojho predmetu. A tá sa vždy začína rovnako: žiaka musíte motivovať, musí sám chcieť. Prečo sa Adam naučil chodiť, keď bol dieťa? Lebo sa potreboval rýchlo dostať k nejakej hračke. Rovnako je to s rozprávaním, kreslením, stavaním z Lega, čítaním aj spomínaným počítaním.

Aj matiku sa bude učiť, ak bude vidieť zmysel tejto činnosti. Najľahšie sa dá vzbudiť zvedavosťou. Poviete niečo, čo vyzerá ako kúzlo, ale len dovtedy, kým nezačnete nad ním premýšľať. Asi sa opakujem, ale stále je to o myslení.S úsmevom hovorím: matematika nie sú počty, matematika je životný štýl. Ak ste niekedy stretli človeka s dobrým „matematickým myslením“ určite mi rozumiete.

Ty si sa rozhodla situáciu zvrátiť. Stojíš pri zrode projektu, ktorý by mohol zmeniť prístup k učeniu. V princípe je to tvoj reštart po 40ke?

Nie tak celkom, aj keď je pravda, že po 40tke to nabralo celé ešte trochu iný smer. Matematiku milujem a myslím si, že je rovnako dôležitá pre fyzika, lekára, právnika alebo stavbára či inštalatéra… každého, kto rád myslí, optimalizuje, snaží sa hľadať riešenia. Veľa vecí sa v mojom živote dialo tak nejak náhodou a živelne, vždy som rada prijímala výzvy ktoré ma mohli posúvať. Po škole som začala učiť na základnej škole a gymnáziu.

Tam som si uvedomila, že takto sa môj vplyv dostane len do blízkeho okolia „mojich“ detí. Tak som prijala ponuku, ktorá prišla trochu nečakane, učiť na pedagogickej fakulte budúcich učiteľov matematiky. Bola to nesmierne zaujímavá a podnetná práca, ale ukázalo sa, že veľa mojich študentov už na škole ani len neuvažuje nad kariérou učiteľa. A potom prišla tretia výzva, ktorou bola práca v renomovanom vydavateľstve.

Cez prácu redaktorky a neskôr šéfredaktorky si sa dostala aj k autorským projektom.

Opäť som len zodvihla hodenú rukavicu. Ťažko povedať, či to vtedy bola odvaha alebo nevedomosť :).

Vymýšľaš aj pomôcky na výučbu. Pozrela som si video s Lujzou Garajovou. Tie kartičky na matematiku si vymyslela sama?

Kartičky sú moja pýcha, nechcem aby to vyznelo namyslene, ale veď už mám 40+, takže by som mala byť na niektoré moje počiny pyšná ( a bez ostychu). Kartičky sú jedným z nich. Možno to trochu cítiť, ale ani ako matka som nebola úplne štandardná. Veľa som o výchove čítala (ovplyvnená prácou na fakulte), hlavne vedecké články, nie komentáre na internete. Až sa ma raz jeden z mojich dobrých priateľov opýtal:

„Totka, a ty prečo so svojimi deťmi hovoríš ako s dospelými?“

Asi preto, že som to inak nevedela a mala som pocit, že keď budú vedieť čo a prečo sa deje, budúpociťovať väčšie bezpečie. Aj hračky u nás doma boli tak trochu zvláštne. Jedna z „pomôcok“ ktorá sa u nás objavovala a často používala, boli rôzne autokorektívne sady. Autokorektívny znamená, že dieťa bez pomoci dospelého vie, či má zadanie vyriešené správne. Tieto „hry“ miloval môj syn.

Ako sa potom prejavovali ich znalosti v škole? Asi ani nepotrebovali učiteľa, keď sa vedeli opraviť sami?

U dcéry neboli začiatky  povzbudivé. Do školy išla pár dní po tom, ako sfúkla na narodeninovej torte 6 sviečok. Stretla sa v triede s deťmi, ktoré už štyri mesiace pred jej narodeninamioslávili nie šesť, ale už sedem rokov. Dosť to vnímala ako handicap a aj vďaka tomu školu až tak „nemusela“. Oni vedeli všetko, ona nič. Aspoň tak to vnímala. A matematiku už vôbec nie. Keď som s ňou chcela počítať, naša debata sa skončila obvinením, že chcem, aby bola ako ja, ale ona je predsa iná. Proti tomu som nemala argument, lebo mala pravdu.

Nechcela som síce, aby bola ako ja, ale skutočne bola iná. Na konci prvého ročníka som však náhodou prišla na to, že netuší koľko je 7 + 2, ani 9 – 4. Čo vám poviem, bolo to obrovské sklamanie a pocit zlyhania.

Naopak syn – škôlkár, vtedy ulietaval na spomínaných autokorektívnych systémoch. Vedel pri nich stráviť veľa času a aj sa všeličo popritom naučil. A tak som začala rozmýšľať, či by sa niečo podobné nedalo kúpiť na matematiku. Dalo, ale nebolo to celkom podľa môjho gusta. Zahraničným systémom chýbalo postupné rozširovanie číselného oboru (ak som kúpila sadu na sčítanie do 10, tak od prvej po poslednú kartu tam boli všetky spoje).

Ale takto sa deti neučia. Učia sa postupne, najskôr do 4 potom do 6 alebo 7, potom nastupuje počítanie s nulou… A ešte jeden, pre mňa skoro neodpustiteľný handicap. Karty vôbec neboli gradované. Chýbalo im postupné zvyšovanie náročnosti. Takže to, čosom kúpila, dcére nepomohlo, lebo to bolo pre ňu ťažké a syna to po chvíli prestalo baviť, lebo to preňho bolo príliš ľahké.

Takže si sa rozhodla vytvoriť vlastný systém?

Bola to výzva. Vo vydavateľstve som mala za sebou redakčnú prácu na pracovných zošitoch z matematiky pre prváčikov, takže som si k tejto téme čo-to naštudovala. Prázdniny som venovala okrem iného vymýšľaniu. Nielen matematiky, ale aj systému, ktorý by bol jednoduchý a pomáhal deťom pomocou neho rozvíjať sa. A, samozrejme, finančne prístupný slovenskému rodičovi. Lebo spomínané zahraničné systémy nie sú úplne zadarmo.