fbpx
Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza

Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza provokuje svojim hlasom a stylingom

Prvá dáma slovenskej alternatívnej hudobnej scény. Je iná, tak ako jej hudba. Provokuje svojim hlasom a stylingom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby. A vraj, keď človeku pribúdajú roky, usadí sa. Väčšina ľudí hej. Ale toto je rozhovor s Gudrun –speváčkou kapely Ľahká Múza. August je jej mesiac, lebo práve v ňom má narodeniny. Ďalšia levica na obzore!

Gudrun, ako si sa dostala k hudbe? Kedy nastal zlom a začala si sa venovať alternatívnej hudbe a predstav našim čitateľom, ktorí ťa  nepoznajú, Váš hudobný štýl.

Asi v štvrtej triede ZDŠ sa mi podarilo presvedčiť rodičov, že mi musia okamžite kúpiť klavír, lebo u susedov som sa naučila zahrať Somársky pochod. A keďže som veľmi cieľavedomá, kým nebol klavír doma, nedala som pokoj. Potom som chodila na hodiny klavíra súkromne, keďže do LŠU bolo treba nastúpiť od prvej triedy. Ale mne tento štýl veľmi vyhovoval, lebo po zvládnutí potrebnej teórie sme s pani učiteľkou cvičili len pekné skladby, neskôr už podľa môjho výberu. A toto sa ti v žiadnej LŠU nestane.

Taktiež sme počas ZDŠ boli na opere Rusalka a veľmi sa mi páčila ária Měsíčku na nebi hlubokém. Vtedy mi prebleslo hlavou, že aj ja budem (možno) raz takto na pódiu! Ale spevu som venovala len z ľahka v škole, kde som vždy vyhrala školskú súťaž. Neskôr, na gymnáziu, som dostala ponuku od práve vznikajúcej kapely na post speváčky. A keďže sa písali 80te roky a aj tu fičala new wave a punk, tak som to vzala s nadšením, lebo to bola hudba, ktorá ma veľmi inšpirovala.

Neskôr z týchto výbojov vznikla v roku 1984 moja kapela Ľahká Múza v ktorej fungujem do dnes. Od úvodnej gitarovej kapely sme sa posunuli do oveľa technologickejšej verzie (živé nástroje a elektronika) a ja som si vyspievala svoj špecifický štýl, kde kombinujem náročné vokálne party s minimalistickými textovými pasážami. U nás nikto takto nehrá, čiže prirovnať nie je ku komu. Ale hudba oslovuje náročnejších poslucháčov, ktorí si radi vypočujú celý album a ponoria sa do svojskej atmosféry.

Ty k svojmu umeniu pridávaš aj korenisté outfity a scenáre. Kde na to chodíš? A ako to vníma tvoje najbližšie okolie?

80-te roky boli pre mňa veľmi inšpiratívne a túto inšpiráciu, že môžeš čokoľvek aj v oblasti kostýmov, používam do dnes. Hudba, ktorú robíme je na pomedzí modernej vážnej hudby a filmovej hudby a k tomu zaujímavé kostýmy neodmysliteľne patria. Prečo by mali zaujímavo vyzerať len zahraničné kapely? Okrem toho, že mám vždy jasnú predstavu (podľa typu akcie, na ktorej máme hrať) ako máme k tomu vyzerať, mnoho kostýmov som si v minulosti spravila sama, alebo som si ich objednala u rôznych tvorcov.

Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza
Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza na koncerte

S niektorými do dnes spolupracujeme. A nech už boli kostýmy ako koľvek extravagantné, vždy som sa držala zásady, že majú byť vysoko elegantné. Mojim zámerom nebolo ľudí lacno šokovať, ale vizuálne dotvoriť atmosféru. Proste čo koncert, to malé divadelné predstavenie. Obliekam aj naše ďalšie performerky tak, aby zapadli do mojej koncepcie. Dokonca máme aj baletku. Na scéne, kde sa pohybujeme, toto fanúšikovia oceňujú. Samozrejme si vyberáme, na akých akciách budeme hrať, aby sme sa dramaturgicky hodili do konceptu.

Ale vieme byť aj štýlovo veľmi úsporný a spraviť jednoduchý klubový koncert. Sme proste veľmi variabilní. A naše bezprostredné okolie nič nekomentuje, lebo hráme ďaleko od miesta bydliska. No a čo sa týka mojej osobnej módy, nosím to, čo ma baví. Absolútne ma nezaujíma, či sa niekomu páčim, alebo nie. Ja tiež beriem ľudí na ulici takých, ako sú.

Viem, že paradoxne Vás oveľa lepšie poznajú v zahraničí, ako na Slovensku. Čím sa Vám podarilo dosiahnuť tento stav?

Ako som už uviedla, fungujeme od 1984. Po revolúcii v 1989 nastali až do rozpadu Československa v 1993 zlaté roky novej kultúry. My sme boli veľmi naviazaní na fungovanie v českej časti republiky, lebo Slovensko je veľmi konzervatívna krajina a tým pádom sme tu nemali v tých rokoch kde hrať. Fungovali sme od začiatku v českom undergroude a hrávali sme často v Prahe a v Čechách.

Rozdelenie Československa nám veľmi skomplikovalo situáciu a následne postupne doznievali aj euforické roky z objavovania novej hudobnej kultúry publikom a veľa skupín ukončilo svoje fungovanie. My sme sa hudobne ale stále vyvíjali a koncom 90tych rokov sme sa presunuli na hranie do zahraničia, kde sme potom aj vydali albumy a mali sme veľa rozhovorov pre zahraničné média.

Dostali sme tiež ponuku od jednej nemeckej bookingovej agentúry (pritom ja spievam stále slovensky a nikde to nebol v zahraničí problém – práve naopak). To by sme sa už ale museli presťahovať do Nemecka a na to sme nemali chuť. No a celé to sa nám podľa mňa podarilo tým, že sme originálna a veľmi profesionálna kapela. Ja sa venujem manažmentu kapely a komunikujem s promotérmi.

Domácim projektom väčšinou chýba originalita a profesionalita prevedenia na pódiu. No a nefungujú tam kamarátske kruhy, tak ako tu… Tam sa proste postavíš na pódium vedľa headlinerov a buď zaujmeš alebo nie. Je to v tomto veľmi poctivý indikátor tvoje práce.

Pre náš portál si spravila už jeden rozhovor a to s fotografom Matúšom Zajacom o Vašej dlhoročnej spolupráci a tiež reportáž z jeho výstavy Paradoxy života. Taktiež si sa podielala aj na vzniku zaujímavej knihy básní od Ráchel Noa – Havran v kávomate – ako jej editorka  a tiež „producentka“. Evidentne ťa baví robiť rôznorodé veci. Čomu sa okrem umeleckých aktivít ešte rada venuješ?

Nielen umením je moja duša živá. S mojím mužom sa venujeme  náročnej vysokohorskej turistike aj napriek tomu, že som zdedila po mame strach z výšok. Ale hory milujem, takže je to trochu komplikácia. Až do mojich 45 rokov som sa preto vyhýbala Vysokým Tatrám, ale potom som si povedala, že si vypracujem svoju vlastnú metódu koncentrácie psychiky v takomto teréne a určite niečo zvládnem.

No a za 10 rokov, čo naopak realizujem hlavne treky mimo značkový terén (máme papiere James) sme len vo dvojici zvládli celú poľskú Orliu Perč, Gerlachovský štít, po kávu na Lomnický štít som si vyliezla už 2 x, Ľadový štít, Vysoká, Rumanov štít, Vareškový hrebeň, Kežmarský štít a mnoho iných a ďalšie sú v pláne. No a doma (keďže máme rodinný dom) sa venujem záhrade. Jej harmonickej funkcii ako životného priestoru.

Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza
V záhrade…

Je čudná doba. Veľa kultúrnych podujatí má stopku. Koncertujete online? Alebo chystáte vystúpenia na budúci rok?

Ako všetkých, aj nás sa táto situácia veľmi dotkla. Na jar sme mali mať v Čechách viacero zaujímavých vystúpení (aj s Teatrom Novogo Fronta). Stihli sme v marci ešte nahrať  rozhovor pre FM rádio do Hudby sveta a bol všetkému koniec. Momentálne sme v júli nahrali záznam pre jeden dokumentárny film a dúfam v realizáciu jesenných  koncertných termínov aj na Slovensku. Keďže na nás valia už fóbie z druhej vlny, organizátori majú obavy čokoľvek podnikať, aby to zase nemuseli rušiť. Je to veľmi zlé.

Online koncerty pre nás osobne nemajú zmysel, ak niekto chce, máme na YT klipy, prípadne si môže pozrieť naše koncertné DVD Performance. No a čo sa týka budúceho roku, áno plány sú, ale nikto fakt netuší, čo z toho v skutočnosti bude.

Vzhľadom na špecifickosť Tvojho umenia sa ním neživíš. Naopak, pracuješ v manažmente súkromnej firmy a peniaze investuješ do svojho umenia. Neviem si ťa ale v takejto pozícii predstaviť. Ako to tam máš zariadené a čo tvoj biznis dress code?

My sme hneď na začiatku (ešte za socializmu) vedeli, že tým, čo chceme robiť sa v malej konzervatívnej krajine živiť nedá. Nikdy sme sa nechceli prispôsobovať spoločenskej objednávke, či diktátu publika. Na to tu máme pop scénu. Vždy sme chceli ísť svojou vlastnou cestou aj za cenu, že to bude náročné a že nám budú práve doma hádzať najväčšie polená pod nohy (čo sa neustále potvrdzuje). A preto sme vždy vedeli, že si musíme na svoje veci zarábať.

Parazitovanie a čakanie na nejaké granty nikdy neboli našou cestou. Keďže mám dve vysoké školy a osobnostné predpoklady robiť aj v riadiacich štruktúrach, postupne som sa tam aj dostala. Veľmi oceňujem, že mám výnimku z všeobecného nudného firemného dress codu. Keďže ma pred rokmi prijmali na pozíciu špecialistu, vyhoveli mojej požiadavke na výnimku z nudy všedného dňa.

Samozrejme do firmy nechodím nejako samoúčelne extra oblečená, ale zase mám svoj štýl, ktorý je v rámci firmy úplne niekde inde. Následne som sa dostala na riadiaciu pozíciu, pre ktorú som si kúpila zopár pekných modelov kostýmov – mojich „manažerských“ monteriek . Mám ich spolu aj s ihličkami v skrini a keď treba, do 15 minút je so mňa tip/top manažérka.

Speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza spolu na koncerteKeďže si líder, akým spôsobom sa snažíš viesť svoj tím? Je to zrejme iné, ako byť sólo hviezda na pódiu. Pomáha ti sebavedomie umelkyne aj korporátnom pôsobení?

Ak si dobre pamätám, už od šiestich rokov som mala svoj detský klan. Som zrejme rodený líder. Vyrástla som v rodine, kde som nadobudla prirodzené sebavedomie a zároveň aj kurz dobrého správania. Mama vždy dbala na proporčnosť ega svojich detí. Aj vo firme využívam svoje prirodzené vyžarovanie, analytické myslenie, vecnosť a zmysel pre nadsázsku a humor. To je veľmi dôležité hlavne v mužskom kolektíve. Môžete sa im fyzicky páčiť, ale keď k tomu pridáte odbornosť a kultivované správanie, sú to vaši parťáci!

No a keďže mám svoj tím podriadených, snažím sa ho mať vekovo dobre skombinovaný a hlavne ho vediem na základe prirodzenej autority. Nepotrebujem využívať zastaralý štýl riadenia – šírenie strachu daný postavením. Na mňa toto nikdy neplatilo, vždy som mala oveľa radšej prirodzené osobnosti. Na druhej strane o mne vedia, že som náročná a že nie je dobré na mňa skúšať nejaké účelové lži. Oceňujem pravdu za každých okolností.

 Keď sme pripravovali tento rozhovor, spomenula si, že sa starnutia nebojíš a chápem to, lebo tvoje roky by ti hádal málokto. Ale tiež viem, že sa neženieš za kompenzáciami toku času formou botoxu, či plastickými operáciami. Prečo?

Je fain, keď ťa v 55tich rokoch oslovujú „mladá pani“. Určite je to tým mojím výzorom a aj tým, že som za každú zábavu a rada komunikujem s cudzími ľuďmi takým odľahčeným spôsobom. Hovorí sa, že do 50tky máš tvár, akú ti dala príroda a že po 50tke, akú si zaslúžiš. Ak by to mala byť pravda, tak ja som svojim zásluhám vďačná. Je samozrejmé, že aj ja v zrkadle vidím, že pribúdajú také či onaké zmeny, ktoré tam možno ešte včera neboli. A nemám z nich radosť. Ale učím sa s nimi žiť.

Roky rokúce používam len hydratačný denný a nočný krém od Avonu. Okrem líčenia na koncerty a štylizované umelecké fotografie, nenosím vôbec žiaden make-up, ani očné tiene. Používam len dobrý parfume a rúž. Nemám absolútne nič voči vylepšeniam botoxom, či kyselinou. Ak to žene prináša radosť, tak nech si to dopraje. Ale problém je v miere. Viem z môjho okolia, že sa jedinec stane ľahko závislým na vylepšovaní. A často sa dopracuje až do vlastnej karikatúry. Vidíme to hlavne v showbiznise, ktorý je už plný umelých ľudí.

Na druhej strane poznám jednu 70 ročnú pani, ktorá v tomto ide už 10 rokov a toho jej „udržbára“ by som dopriala aj svetovým hviezdam. Je naozaj „porobená“, ale stále sa na seba podobá a všetky úpravy sú veľmi decentné. Vždy ju pochválim, keď ju stretnem, ako skvele vyzerá. Ja sa skôr zaoberám myšlienkou, že časom bude zrejme potrebné spraviť horné viečka, lebo som po laserovej operácií očí a mám ich veľmi citlivé. Čiže ak sa začnú rolovať viečka, je dobré oči odľahčiť. Ale už teraz mám z toho hrúzu.

Nič iné nie som ochotná podstupovať, toto beriem ako zdravotnú záležitosť. Je veľmi dobré, keď sa o seba primerane staráme, ale nič okrem príjemnej povahy nedokáže ľudí motivovať viac, aby chceli byť vo vašej spoločnosti. To nedokáže žiaden facelift! A vždy som milovala starých ľudí, poskytovali mi taký zvláštny pocit bezpečia. A k tomu vrásky či sivé vlasy patria. Beh života nedokážeme zvrátiť a preto žime ako vieme, čo najpríjemnejšie pre nás samých.

Príprava na koncert
Zrkadlenie

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

..

Poďte naštartovať s nami. Už v septembri… Ešte máme 6 voľných miest!

Víkendový Reštart tela a mysle september 2020

 

 

 

 

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová