fbpx
Byť mamou športovca je drina

Soňa Pulcová: Byť mamou športovca je drina

Vyše 10 rokov robí syn ľadový hokej, kde ako rodič, žena, zabezpečujem celý servis okolo neho.

Poďme ale od začiatku. Korčuľovať začala dcéra ako krasokorčuliarka v Slovane, kde ranný tréning začínal rozcvičkou o 5:45 hod. Syn mal 5 rokov. Aby bolo všetko v súlade s harmóniou fungovania bez ujmy na zdraví, chodili deti do postele večer už o 18:30 hod. a ja s nimi, maximálne o 19:30 hod. som bola v posteli.

Pokiaľ sme boli všetci vyspatí, dokázali sme fungovať dlhodobo bez únavy a padnutia tzv. „na hubu“. Nemali sme prejavy nálad, únavy ani nevyspatosti.

Dcéra mala 3x do týždňa ranný tréning – krasokorčuľovanie, kam som ju vozila. Zatiaľ sme spolu so synom šli na kolieskových korčuliach do škôlky, potom som vyzdvihla dcéru z tréningu, nasledovali druhé raňajky a šup do školy. Časom chodili spolu na krasokorčuliarsky tréning, syn s hokejovými korčuľami.

Soboty, nedele – vždy to boli skoré ranné hokejové tréningy. Krásna životná etapa po rozchode s ich otcom.

Syn v tej dobe robil okrem hokeja v Slovane aj súkromne hokej v Avione a zápasenie, nakoľko jeho otec je vrcholový zápasník. Všetko som prispôsobovala plynulému chodu života detí, aby necítili rozchod, nepriaznivú situáciu v rodine a konflikty, ktoré boli večné a pretrvávajú dodnes.

Čas plynul, dcéra krasokorčuľovanie opustila a syn mal z roka na rok viac hokejových tréningov. Musel sa rozhodnúť, ktorý šport chce naozaj robiť. Rozhodol sa pre hokej.

Stále viac a viac sa všetko prispôsobovalo synovi a operatívne riešilo. Hlavne celý servis okolo syna, hokeja a funkčnej logistiky s tým spojenej. Deti som vyzdvihovala už po školskom obede, v pokoji si urobili úlohy, nasledoval druhý obed a ďalší tréning…

Byť mamou športovca je drina

Na zbytočné míňanie času nebol priestor, užívali sme si každý voľný okamih.

Okolo 8.-9. rokov mal syn fázu, kedy už hokej robiť nechcel. Tu bola úloha rodiča najdôležitejšia – na zotrvanie, vysvetlenie a motiváciu. Vďaka súkromným tréningom v Avione, s nebohým trénerom Hosťoveckým, sme túto fázu ľahko prešli. Hokejové tréningy v Avione boli hlavne o hre.

Niekde tu sa syn rozhodol byť brankár. Ako brankár mal o ďalšie dva tréningy navyše.

Môj čas som plne prispôsobovala potrebám mojich detí a detí, ktoré som ako trénerka plávania mala zverené.

Dávala som u syna dôraz na školu, doučovanie, stravu, oddych, rekonvalescenciu vo wellnesse, plávanie, saunu či masáž, cvičenie s fyzioterapeutom…

Ustlané na ružiach som rozhodne nemala, s otcom detí sa nedalo v ničom poriadne dohodnúť. Mal problém pri každej platbe a nakoniec som to prevažne všetko uhrádzala sama.

Veľakrát bolo toho naozaj viac než dosť. Ako mama som nemala srdce povedať synovi, otec nechce zaplatiť hokej, tak s hokejom končíš.

Prioritou boli pre mňa deti, nezaťažovanie ich mojimi vážnymi konfliktmi s ich otcom, ktorý nás postupom času pripravil o bývanie, rozdelil súrodencov či primitívnym spôsobom sa snažil dať ma pred trestný súd. Nestačilo, že alimenty na dieťa si cez konexie súdu vydobyl na 60 €. Bolo to veľmi ťažké, psychicky aj fyzicky, preto som rovnako kompenzovala tlaky športom.

Cez to všetko, ako mi strpčoval život, som sa snažila odosobňovať, prijať a riešiť konflikty tak, aby čo najmenej prebiehajúci dej zasiahol už len syna. Na dcéru som v jednom okamihu už nemala dosah, nešportovala. Bola som mama, ktorá ju ťahala a tlačila k hodnotám a športu.

Dcéru dobehla puberta, ktorá smerovala do konfliktu, spolu s manipuláciou jej otca. Bolo to ďalšie ťažké obdobie. Syn bol vždy môj hrdina. Hlavne vtedy, keď už som psychicky nevládala, bol svetlo v tme pri mojich ťažkých životných udalostiach. Ani nerátam, koľkokrát som si v aute, keď som bola sama, poplakala. Aj to treba.

Kolotoč náročných tréningov, zápasov a turnajov len pribúdal. Od pondelka do piatka sme absolvovali tréningový mikrocyklus, kde 2x do týždňa mal ranný tréning, niekedy o 6.00 hod. a niekedy už o 5:30 hod. Po škole nasledovali ďalšie tréningy, ktoré končili okolo 17.-18. hod. a pondelky dokonca až okolo 21. hod.

Čo víkend, to zápas alebo turnaj. Na prázdniny sme mohli rovno zabudnúť. 24. decembra doobeda absolvoval ešte zápas a 27. decembra už pokračoval tréning a zápasy. Silvester – dva dni voľno a znova tréningy a zápasy. Dovolenka v lete začína okolo 15. júla a končí začiatkom augusta, kde už zase začína hokejová suchá príprava tréningov. Jediná dovolenka sú jarné prázdniny.

Pamätám si, ako sme pred niekoľkými rokmi v auguste boli na dovolenke. Tréner za trest mesiac nepostavil syna do brány na zápase. Odvtedy syn nechcel cestovať počas tréningov nikam. Roky som snívala o zimnej dovolenke v Thajsku pri mori. Priorita bol syn a jeho potreby, moje sny šli bokom.

Musím uznať, že takto prísne a náročne nastavený režim má aj svoje pozitívum.

Chlapci majú tak málo času na hlúposti, že samotnú pubertu u syna pociťujem iba drzosťou, odvrávaním a lenivosťou doma pomôcť. Nefláka sa, nepije, nefajčí, vidí len hokej. Čo povie tréner, je na prvom mieste. Keď mešká, tak ma ide ukrižovať. Rovnako syn nebazíruje na značkových veciach. Čo sa týka výstroja, tam si povie presnú značku s modelom. Sú to finančne riadne čísla a zabezpečovala som všetko.


K hokeju som prišla ako antitalent, nevedela som, čo je čo, dokonca ani dieťa obliecť. Všetko som sa postupne naučila a čo som nevedela, naučili ma iní alebo syn si povedal. Poviem vám, hokejový brankársky výstroj nie je žiadna sranda. Už samotný hokejový výstroj je dosť. Ale čo neurobí matka pre svoje dieťa? Nekúpite si luxusnú kabelku, ani drahé auto – pri výdavkoch detí, riešite neustálu harmóniu detí s ich potrebami.

Obzvlášť brankár má psychiku ďaleko viac špecifickú a treba to tak aj brať.

Keďže som prevažne všetko okolo detí riešila a hlavne financovala z vlastných zdrojov, nebolo to vždy ľahké.

Nevravím, že teraz je to iné, lebo pri terajšom výstroji a nárokoch je to ešte ťažšie, aj keď už je väčší. Jeho otec dodnes nefinancuje synove potreby a alimenty platí iba 60 €, tak z toho moc nekúpite.

10 rokov srdcom žijeme športom.

Čo teraz?

Ide sa na strednú školu.

Prišiel čas na ďalší krok a rozhodnutie.

Môj malý syn mal zrazu pred 16. rokom a bolo treba sa triezvo postaviť pred rozhodnutie.

Priznám sa, že syn sa tak vložil do športu, až nemal kapacitu sa dostatočne učiť na výbornú. Nemôžem povedať, že by som robila každý deň cirkus, hlavne, keď je dieťa preexponované tréningami.

Poňala som to triezvo, veď známky sú známky, aj keď v určitom čase sa na nich zakladá. Podstatnejší bol pre mňa fakt, že som ho vychovala s hodnotami a naviedla jeho kroky tým smerom, ktorý potrebuje pre vývoj do budúcna.

Tak už len ten krok vpred.

K takému kroku som ho roky športom viedla. Rozhodol sa pre hokej.

S hokejom sú spojené i ďalšie súvislosti, ako je prestup na strednú športovú školu v Trenčíne – pilotný projekt hokejovej akadémie. Prestup z HC Slovan Bratislava do HK Dukla Trenčín, kde bolo, samozrejme, treba zabezpečiť nástup na internát.

Nástup hokejistov je už začiatkom augusta, takže prázdniny skončili.

Ako mama som sa psychicky pripravovala pár mesiacov na synov odchod. Tiež to bolo pre mňa ťažké, aj som si poplakala.

Čo bude ďalej? Uvidíme…

Jedno dnes však viem určite. Najdôležitejšiu životnú fázu výchovy športovca som zvládla, ostatné je už na ňom.

„Treba sa snažiť byť lepší.“

Touto cestou by som rada poďakovala ľuďom z hokejového prostredia, ktorí mi boli vždy nápomocní pri hokejovom výstroji a radách.

Rovnako ďakujem fyzioterapeutom Mirovi Dlhošovi a Jurajovi Némethovi, ktorí vždy dali syna do správneho zdravotného poriadku.

Srdcom žijeme športom.

Soňa Pulcová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/ 

 

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať…

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová