Soňa Borušovičová: Princíp kvietkovaného tanierika

Pred tromi rokmi som sa presťahovala. Na dedinu. Nie do nejakého satelitného mestečka, ktoré je do hlavného mesta na vzdialenosť dvoch dopravných zápch. Na ozajstný vidiek, kam nesiaha diaľnica, ani rýchlostná cesta a kam si to aspoň vo finále vychutnáte malebnými okresnými cestami.

Vlakom je to k nám dve a štvrť hodiny a ešte ďalších desať minút autobusom. Pre mestských ľudí bratislavských som už na hranici mapy sveta, niekde, kde „žijú levy“, líšky tu dávajú dobrú noc a muchy sa tu otáčajú. 

Presne tam teraz bývam A viete, čo je na tom najkrajšie? Že ešte aj tie muchy sú naše!

Narodila som sa v Bratislave a prežila som v nej celý môj doterajší život. V malebnej dedinke, kde teraz žijem, som okrem muža, s ktorým som sa tam sťahovala, poznala presne jednu osobu. Vlastne dve. Ten druhý bol básnik a v čase, keď som sa sem sťahovala, bol už niekoľko desaťročí po smrti. 

A predsa mi bol taký blízky, že jeho rodisko, Veľké Kršteňany, mi tak vrástlo do srdca, až sa mi stalo domovom. (Rada by som vám o tom povedala viac, ale to by bolo na dlho. Tak niekedy nabudúce, dobre?)

Niekto by bol z toho, že nikoho nepozná tam, kde býva, možno trochu v strese. Mne sa ten nový stav páčil. Mohla som totiž mojich nových susedov postupne spoznávať. A najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako to urobiť, je upiecť koláč.

Je to naozaj takéto jednoduché. Vezmete si krásny kvietkovaný tanierik. (Tento bod je dôležitý, pretože čím krajší a onakvejší váš tanierik bude, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa k vám váš tanierik vráti, lebo bude dobre rozpoznateľný.) 

Na kvietkovaný tanierik nakladiete primerané množstvo kúskov domáceho koláča a odnesiete ho k susedom. 

Susedia sú možno prekvapení, tanierik váhavo vezmú z vašich rúk a nechápavo sa usmievajú. A o pár dní vám tanierik vrátia. A viete, čo je najlepšie? Princíp kvietkovaného tanierika totiž funguje takto: tanierik sa nikdy nevracia prázdny. Niekedy sa na ňom k vám vráti nejaký koláč. Inokedy čerešne alebo jahody. 

Už sa mi vrátil tanierik plný vianočného pečiva, aj domácich škvarkov. To je na tom práve to krásne, že nikdy neviete, čo sa vám vráti, ale vždy je to niečo neočakávane príjemné.

A tak o pár dní tanierik znovu naložíte a odnesiete k susedom.

Ak vás pozvú na kávu, pozvanie prijmite. Rozprávajte sa. Pýtajte sa a počúvajte. Skamaráťte sa. Ak sa vám vaši susedia fakt páčia, založte si spolu knižný klub, ochotnícky súbor, krúžok vyšívania alebo spevokol. Na druhu aktivity nezáleží. 

Pre mňa za mňa, hrajte spolu vybíjanú. Dôležité je, že budete mať dôvod pravidelne sa stretávať, že budete mať v kalendári dátum, kedy vám spolu ako susedstvu bude dobre. Hotovo.

Ešte stále ste na pochybách? Ste hanbliví a zdá sa vám divné len tak u niekoho zazvoniť s koláčom v ruke? Aj pre vás mám riešenie. Môžete zazvoniť u susedov a požičať si vajíčko alebo droždie. Do koláča. Aj keď ho v skutočnosti nepotrebujete. A potom už budete mať zámienku, aby ste sa vrátili s koláčom. A koláčové perpetuum mobile môže začať.

Princíp kvietkovaného tanierika funguje v akomkoľvek novom kolektíve, v práci alebo v škole. Tí podivní ľudia, ktorých stretávate na rodičovských združeniach alebo na susedských schôdzach sa zrazu zmenia na nepoznanie, ak upečiete koláč a podelíte sa oňho s nimi.

Netvrdím, že kvietkovaný tanierik s koláčom vyrieši všetky problémy sveta. Zďaleka nie. Ale na mnoho problémov sa dá pozrieť s nadhľadom nad tanierikom s čerstvo upečeným, ešte teplým koláčom.

Ak vás baví čítať, o skúsenostiach s pečením koláča pre susedov sa komunitný resuscitátor Dušo Martinčok podelil vo svojej knihe Záhrebská, ktorú napísal spolu s Táňou Sedlákovou. Prečítajte si to! Alebo upečte koláč!

Soňa Borušovičová

Foto: Gabriela Teplická (ilustračná foto)
Foto tanierov: UNSPLASHED