Som zdravý! Kobyla Zara mi pomohla odhaliť divnú anomáliu/chorobu, nad ktorou si doktori lámu hlavy.

„Kôň mi zostal aj v búrke verný, človek ani len vo vetre…“

(René Keller)

V liečebni pre dlhodobo chorých, kde som pôsobila, som stretla mnoho zaujímavých ľudí. Spomínam si na staršieho pána s briadkou a hlbokým zvonivým hlasom. Bol veľmi spoločenský, a keď mu to zdravotný stav dovoľoval, zúčastňoval sa spoločenských aktivít v rámci sociálnej terapie. Často a rád rozprával o nádherných a majestátnych tvoroch, akými sú kone. Hovoril s takým zanietením, až sa mu chvel hlas. Poznal takmer všetky druhy, ich sfarbenie aj pôvod. Počas mojej obchôdzky na oddelení som ho zastihla v nedobrom duševnom stave.

Sedel na posteli a so smútkom na tvári hľadel do neznáma. Posadila som sa vedľa jeho postele a rozprávali sme sa. O včelách, králikoch aj koňoch. A jeho duša? Akoby zázrakom sa rozžiarila.

Spomienky na zvieratá, napríklad aj kone, boli balzamom na jeho smútkové stavy.

Možno ani netušíme, že „koníčky“, ktoré pestujeme počas života, nás môžu sprevádzať aj na jeho konci.

Obdivovateľom a milovníkom koní je aj vysoký „sympaťák“ so zvláštne zafarbeným smiechom Mgr. Ivan Jakubovský.

Dnes otvorím dvere do príbehu Ivana a kobyly menom Zara Dew.

Ivan, porozprávaš nám o tvojej ceste ku koňom a možno aj trochu viac?

 Ku koňom som sa dostal ako každé dieťa. Cestou knižiek, z rozprávania starších a sledovaním filmov. Prvá moja kniha, ktorá ma úplne vtiahla do deja a ja som si predstavoval, že skutočne sedím v sedle, bol príbeh o Richardovi – Leviom srdci. V mysli som sa naháňal po jeho boku na pastvinách v krásnej prírode a odháňal saracénov. Tento sen som rozpovedal priateľovi, ktorý býval až na druhom konci, v starej Petržalke. Keď som prichádzal k nemu, otvoril som bránu a uvidel som, ako sa v ich záhrade pasie kôň. Bol mohutný, krásny a z jeho veľkých očí som vnímal láskavosť.

Očarenie z nádherného tvora vo mne vzbudilo rešpekt, ktorý trval veľmi dlho. Môj otec bol niekedy úspešným juniorským športovým jazdcom a zásoboval ma informáciami o týchto čarovných tvoroch. Na vysokej škole sme dokonca chodievali kresliť kone do Topoľčianok, kde som sa aj posadil do sedla, ale nevznikol u mňa ten potrebný zápal pre jazdenie. Po skončení vysokej školy som mal veľa kamarátov, ktorí jazdili a delili sa so mnou o svoje zážitky. Prijímal som od nich ponuky na jazdenie, ale odolával som až do štyridsiatky.

Ale potom sa to stalo.

Posadil som sa do sedla a zistil som, že v mojom živote sa začínajú diať zmeny. Ako sa hovorí, začiatky sú ťažké. Na jednej strane som cítil radosť z jazdenia a spoznával som štvornohého partnera a okolitú prírodu. Avšak na strane druhej som bol ešte neznalý a neovládal som koordináciu môjho tela s pohybom koňa. Koňa môžete vystrašiť až do krajnosti necitlivým sedom, tvrdou nohou alebo rukou. Kôň sa preľakne a vystrelí spod zadku jazdca.

V takejto situácii je nutné sa udržať v sedle a dávať pozor na to, aby nedošlo aj k zraneniu koňa. Správne jazdenie na koni sa nezaobíde bez trénera, ktorý vás naučí základy jazdenia, základy správania sa v prítomnosti koní, ako aj vaše ďalšie napredovanie, ktoré nikdy nekončí.

Osobne som mal veľké šťastie na trénerov ako pán doktor Hanulay (i keď len krátky čas), pani trénerka Eva Nováčková a Danko Ouzký, ktorí sa mi venujú dodnes.

Niečo o kobyle s menom ZARA DEW

Približne pred šiestimi rokmi som sa snažil zorientovať v záhade môjho súkromného života a pani Evička mi povedala historickú vetu: „Keď porozumieš svojej kobyle, porozumieš aj ženám.“ Len som neveriacky krútil hlavou, pretože mi to nedávalo zmysel. Podľa mňa sú mnohé ženy krásne, čarovné, priam pochádzajúce z mýtického sveta. Ale predsa, svet koní a ľudí je taký rozdielny. Od toho momentu som zmenil prístup a začal som viac sledovať svojho koňa – kobylu Zaru Dew.

Snažil som pochopiť a porozumieť, čo mi vlastne chce odovzdať, čo mi túži povedať v boxe, počas čistenia srsti, pri jazdení v hale, na vychádzke alebo počas sprevádzania do výbehu.

Kôň s nami komunikuje neustále, žiaľ, len človek je často slepý a hluchý.

Hovorieva sa, že mama je istá a otec? Však, univerzum vie…

V prípade Zary Dew to úplne tak nie je, v papieroch má napísané meno otca aj rasu, plus ďalších predkov do desiateho pokolenia. Avšak pod menom mamy je napísané neznáma. U krížencov koní je to bežná prax.

Zara Dew má stanovený celý týždeň svoj tréningový program. Princíp, že v nedeľu sa „nedělá“ striktne dodržiavame a pravidelne chodievame na vychádzky mimo náš ranč. Vychádzky sú dosť podobné a spočívajú v tom, že prvú časť si Zara chodí po svojich vyšliapaných cestičkách a žuje, čo jej príde do cesty. Samozrejme, že nezje všetko, je šialená gurmánka, ktorá ma naučila rozoznávať rôzne druhy trávy, lúčnych kvetov a bodliakov, ktoré spolu mieša. Druhá časť vychádzky pozostáva z kráčania, klusania a cválania po okolitých lúkach, poliach a lesných cestách.

V jedno jesenné ráno sme sa vracali domov, kochajúc sa nádherou okolitého sveta. Zara sa odrazu prudko otočila, až ma skoro vyhodila zo sedla. Vo chvíli, kedy som ju chcel vyhrešiť, sa objavil pred nami vo vzdialenosti asi desať metrov štekajúci ázijský salašnícky pes. Samozrejme, bez košíka a vôdzky. Akoby toho nebolo dosť, pribehol aj druhý a za ním vystrašený majiteľ. Mal som obavy, čo bude nasledovať, ale uvedomil som si, že ako veľký strach mám vo svojom vnútri, takú veľkú odvahu má moja kobyla. V tejto situácii ma priviedla k zdravému úsudku a odvahe. Stála vzrušene a smelo zoči-voči tým dvom beštiám, až som mal pocit, že psích bojovníkov ideme zožrať my.

Našťastie, všetko dobre dopadlo.

Psy si možno uvedomili, že raňajky z nás nebudú, a zľakli sa nahnevanej a rozhodnej Zary. Zvíťazila jej odhodlanosť a ázijskí „bojovníci“ odpochodovali aj spolu so svojím majiteľom.

Tréningy so Zarou začínajú skoro ráno a obzvlášť sa teším na obdobie jari, keď svetlo vytláča tmu a vonku je cítiť fantastickú atmosféru prebúdzajúcej sa prírody. Práca v jazdiarni začína najprv rozkráčaním, potom ľahkým rozpohybovaním a keď sme uvoľnení, prichádza samotný tréning. Za dôležitú súčasťou tréningov považujem náklonnosť Zary k trénerke Evičke. Nazval by som to akýmsi rituálom pred tréningom. Keď Zara uvidí pani Evičku, odpochoduje k nej. Trvá to krásnych osem rokov. Okrem prejavu priateľstva medzi koňom a trénerom je povšimnutia hodný aj fakt, že Zara trénuje aj nás ostatných. Trpezlivosti a porozumeniu prejavom takých krásnych a tajomných zvierat.

Kôň by mal tráviť veľa času vo výbehoch, kde je so svojím druhom v skupinke, alebo samostatne a má pre seba veľa priestoru.

Na ranči Ouzkých sú k dispozícii veľké výbehy, kde môže kôň tráviť svoj voľný čas. Keď spozoruje svojho majiteľa, zväčša podíde k nemu a túli sa. Niekedy aj spolu z výbehu odídu. Podobných emócií som sa u Zary Dew nedočkal. Svoj výbeh vníma ako teritórium slobody a relaxu. Akoby vedela, že tu od nej nikto nič nežiada, neočakáva, a len sa ticho prizerá jej voľnosti. Jej správanie vo výbehu je opak toho, ako sa chová v boxe, v sedle alebo keď klusáme na pastviny. Vtedy je pozorná, úzko naviazaná na jazdca, s tendenciou ochraňovať. Spomeniem ďalšiu Evičkinu myšlienku:

„Získaj si pozornosť Zary Dew, a ona ti na oplátku dá celé svoje srdce.“

Jesenná príhoda (2022)

Tréningy so Zarou absolvujem v skorých ranných hodinách, aby som stihol bežať do práce (Slovenské národné múzeum). Obdivujem rána, pretože sú čarovné a tiché. Spoločné tréningy sú zamerané na uvoľnenie koňa a samotné cvičenia, pri ktorých sa snažíme s koňom vytvoriť jeden celok. Ak to docielime, nastáva úplne iný zážitok z jazdenia, tak pre koníka, ako aj jazdca.

Raz sa mi po absolvovaní úspešného tréningu roztočila hlava, až musela trénerka zavolať rýchlu zdravotnú pomoc. Keď ma záchranári uložili na nosidlá, otvoril sa mi neznámy priestor, v ktorom som uvidel 3D piktogramy postavičiek, a otvor, z ktorého rástla voňavá a vizuálne nádherne rozkvitnutá sakura. Zvedavosť, vôňa, ako aj samotná krása priestoru ma začala pomaly sťahovať k sebe a v tom sa vizuálne menej zaujímavé piktogramy postáv začali meniť. Symbolizovali niektorých mojich členov rodiny, ako aj niektorých priateľov. Vytvárali silný protitlak, aby ma ten nádherný priestor nevtiahol do seba. Jedna z postavičiek bola aj Zara Dew.

Som veľmi vďačný, že ma tieto bytosti udržali na zemi. Veď rozkvitnutá sakura si ma aj tak počká.

Som absolútne zdravý a Zara Dew mi pomohla odhaliť veľmi divnú anomáliu, nad ktorou si najlepší doktori lámu hlavy. Vďaka ZARE DEW, ale aj ostatným, čo mi pomohli, môžem písať tento príbeh.

Sakura, rozkvitnutý čerešňový kvet, je ako živo – krásny a krátky. Stelesňuje pominuteľnosť, nádej a obnovu.

(japonské príslovie)

S Ivanom pripravujem článok aj na inú tému.

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová, autorka knihy Za dverami liečebne. (vyd. Elist, rok 2019)

 

Korektúry: Katarína Málková