Smiali sa mi, že chalan a ide na zdravotnú školu?! Od detstva som vedel, že chcem byť zdravotník.

Smiali sa mi, že chalan a ide na zdravotnú školu?! Od detstva som vedel, že chcem byť zdravotník.

Nestáva sa často, že mi napíše mladý človek, ktorý číta náš magazín a počúva podcasty Odznova. Ale zázraky sa dejú. Napísal mi 19-ročný Denis Jánošík, ktorý by chcel motivovať mladých ľudí k tomu, aby študovali zdravotníctvo. Keďže nás väčšinou čítajú rodičia mládežníkov, verím, že tento rozhovor pošlete ďalej – medzi svoje deti, vnukov.

Denis, kedy sa zrodila tvoja túžba byť zdravotníkom?

Moja cesta k zdravotníctvu začala už v útlom detstve. Prv som chcel byť stavbárom, ale jedného dňa k nám prišla sanitka. A fascinovalo ma to veľké auto s majákmi a sirénou. A aj to vybavenie, čo si so sebou priniesli. Pamätám si, ako si rozložili ten ich veľký batoh a s údivom som naň pozeral. Tak mi naši potom kúpili malý lekársky kufrík, ktorý som so sebou nosil všade. Môj parťák. A od toho momentu sa v podstate začala písať moja kapitola života ako budúceho zdravotníka.

Málokedy sa stane, že sa človek udrží pri predstave svojho životného poslania z detstva… Nikto ťa neodrádzal?

Cesta to nebola ľahká, priznávam. Veľa ľudí ma od toho odhováralo a vraveli mi, že na to nemám, nech sa radšej venujem niečomu jednoduchšiemu. Ale neodradili ma a ani raz som neoľutoval, že som sa vybral touto cestou. Štúdium síce náročné, ale zato veľmi obohacujúce.

Moja cesta po základnej škole viedla na strednú zdravotnícku školu. Smiali sa mi, že chalan a ide na zdravotnú školu. Ale neriešil som to. Školu som si vybral podľa seba. V uplynulom školskom roku 2021/2022 som úspešne ukončil štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Skalici ako praktická sestra. Niekto si povie, že chalan a sestrou, ale v dnešnej dobe môže byť každý, čím chce. Moje ďalšie kroky povedú na vysokú školu.

Čo presne sa chystáš študovať?

Moje ďalšie kroky povedú na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre, kde budem študovať urgentnú zdravotnú starostlivosť. Teda bude zo mňa budúci zdravotnícky záchranár. Toto povolanie ma fascinuje od útleho veku tak, že som dlho neváhal nad výberom vysokej školy.

Prečo by sa podľa teba mali mladí ľudia orientovať na takéto povolanie?

Veľmi dobrá otázka. Mladí ľudia by sa mali orientovať na toto povolanie, pretože nie je to povolanie, ale je to poslanie v živote. Ak chce človek pomáhať iným a zachraňovať to najcennejšie, čo máme, teda naše životy. Potom práca v zdravotníctve je to miesto, kde takýchto ľudí treba. Áno, práca je v určitom zmysle náročná, ale zato veľmi obohacujúca, pretože sami pomáhate človeku navrátiť sa späť k životu. Vy budete stáť medzi životom a smrťou.

Zdravotníctvo potrebuje mladých, šikovných a zapálených zdravotníkov. Takých, ktorí budú svoju prácu robiť poctivo a robiť dobré meno nielen sebe, ale všetkým zdravotníkom. Ak ťa baví práca s ľuďmi a chceš im pomáhať, tak si určite zvoľ povolanie v zdravotníctve. A je jedno v akom odbore, pretože všetci zdravotníci sú jedna veľká rodina, ktorá sa musí ďalej rozrastať. Aby tu niekto bol pre nás, keď to budeme najviac potrebovať a budeme bojovať o holý život, ktorý máme len jeden. Ak nebude zdravotníkov, tak nebude ani nás. A to si pamätajte, ak budú zdravotníci, tak budeme i my.

Ako vnímaš finančné hodnotenie ľudí v zdravotníctve?

Keď sa na to pozriem najlepšie, ako sa len dá, tak nenachádzam dobré platové ohodnotenie v zdravotníctve. Viete, ak by zdravotníci boli dobre finančne ohodnotení, tak by neutekali do zahraničia, kde sú platy na inej úrovni. A zostali by tu, na Slovensku. Nemuseli by sme sa báť, kto sa tu o nás bude starať, ak to budeme potrebovať my alebo naši príbuzní. Žiaľ, toto je smutná realita, že pracujeme od rána do večera a platy nemáme prispôsobené cenám v obchodoch.

Nalejme si čistého vína, každý ide radšej pracovať tam, kde zarobí omnoho viacej, aby uživil seba a svoju rodinu. Platy by sa mali zvýšiť vo všetkých pracovných pozíciách, aby sme si tu, na Slovensku, udržali ľudí.

Ty si už aj praxoval. Čo považuješ za najzaujímavejší moment, ktorý ťa utvrdil, že si sa rozhodol správne?

Áno, praxoval som na rôznych oddeleniach v nemocnici. Začal som v nemocnici už v druhom ročníku, keď nemocnica v Skalici potrebovala každú jednu ruku, ktorá chcela pomôcť. Od tej doby som buď v nemocnici ako praktikant, alebo počas prázdnin ako brigádnik. Zaujímavé boli pre mňa asi všetky momenty, ktoré som zažil. Pretože z každého toho momentu som si niečo odniesol, niečo, čo ma utvrdilo, aby som zostal verný tomu, čomu som sa rozhodol obetovať svoj život. A to pomoci iným, ak to budú potrebovať.

Riadim sa tým, že konaj dobré skutky, aj keď vieš, že ti ich ten druhý nebude môcť opätovať. Určite som sa rozhodol správne, že idem cestou, ktorá ma napĺňa a obohacuje. Je naozaj nádherné vidieť, že aj vďaka vám niekto dostal druhú šancu na život a bude tu zasa o niečo dlhšie pre svoju rodinu, kamarátov, priateľov a pre všetkých, ktorých má rád.

Ak smiem dodať, tak tým, kým som, som vďaka svojej rodine.

Vďaka mame, otcovi, starej mame, súrodencom, starým rodičom, ktorí už tento svet opustili a ktorí sa tak veľmi na to tešili, že raz budem zachraňovať životy. Tak snáď to z neba vidia. Ale tá vďaka patrí všetkým, ktorí ma v tom podporujú, aj mojim budúcim skvelým kolegom, kolegyniam na záchranke. Ale vďaka patrí aj nemocnici v Skalici, že mi umožnili sa začleniť a spolupracovať v kolektíve FNsP Skalica. Najmä na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde som sa naučil najviac. Vďaka však patrí aj všetkým zdravotníkom a učiteľom.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková