fbpx

Sme v informačnej vojne. Prosím vás, zabudnite na fašistickú Ukrajinu, to je čistá propaganda…

Prosím vás, zabudnite na fašistickú Ukrajinu, to je čistá propaganda.

Tento článok som napísala zopár dní po začiatku vojny na Ukrajine iba pre seba. Stiahla som sa do ticha, modlitby a pomoci tam, kde bolo potrebné. No skúsenosti posledných dní ma priviedli k rozhodnutiu ho publikovať.

V ostatných dňoch sme sa ako mávnutím čarovného prútika z expertov na imunológiu a očkovanie stali expertmi na medzinárodnú politiku. A to zas spôsobom, ktorý je na sieťach počuť. Máme pocit, že ak svoj názor nevyjadríme, tak neexistujeme. V čase eskalovaného konfliktu na Ukrajine sa vyjadrujeme k tomu, kto má aký symbol pri profilovej fotke a na základe toho hodnotíme a interpretujeme presvedčenia toho človeka. A naše názory zas a znova považujeme za absolútnu pravdu. Zároveň neskutočne relativizujeme to, čo sa deje.

Dávame to do rôznych spirituálnych, astrologických a iných rovín, hľadáme vysvetlenie, ktoré nám umožní ďalej žiť v pokoji.

My nepotrebujeme, aby vojna prišla na Slovensko. Ona tu už je.

Na sociálnych sieťach, kde sa chytáme za každé slovíčko, a v našom vnútri, pretože máme pocit, že názor toho druhého je útokom na mňa a musíme mu dokázať, že máme pravdu. To isté sa dialo posledné dva roky. Máme pocit, že vlastníme patent na pravdu a nedokážeme zostať otvorení názoru toho druhého. A popritom nám uniká niečo podstatné – realita toho, čo sa deje.

Pri bližšom pohľade je realita taká, že sa deje vojna. Rusko je agresorom. Bodka.

Také, že  ho k tomu prinútilo rozširovanie NATO alebo nacizmus na Ukrajine (s prezidentom, ktorý je židovského pôvodu), si vyžaduje otvoriť si zopár historických kníh – nie mediálne články alebo videá novodobých rýchlokvasených expertov. A radšej na chvíľu nepostovať žiadne názory.

Takto by sme sa mohli snažiť Versaillskou zmluvou ospravedlniť aj Hitlera. To ľuďom, ktorí dennodenne prechádzajú hranicami alebo sa schovávajú v pivniciach vôbec nepomôže. Jedna dobrovoľnícka nočná zmena na hraniciach s Ukrajinou alebo vycestovanie do vnútrozemia Ukrajiny kvôli záchrane rodiny môže pomôcť k uzemneniu, odporúčam.

Toto je budíček pre všetkých nás, aby sme si upratali priority a povedali vojne nie. Bez ohľadu na to, kde sa deje. Áno, doteraz sme naším nekonaním zbabelo nepriamo podporovali vojny všade inde na svete. Áno, utrpenie je aj v Sýrii, Jemene, Afrike. Áno, doposiaľ sme boli príliš pohodlní tvárou v tvár našim vládam, ktoré sú na hony vzdialené od ľudí. A toto je čas, kedy vidíme, ako sa ľudia prebúdzajú a hovoria násiliu NIE.  

Keď sa na to pozrieme z nadhľadu, toto celé je zlyhaním vlád na východe aj na západe.

Neposkytujem analýzu, na to sú väčší ľudia. No nejde o rozširovanie NATO. V hre sú okrem iného aj hlbšie, psychologické faktory, ktoré zahŕňajú historickou skúsenosťou podmienené praktiky.  Faktor akejsi nadradenosti západu a stigmatizácie východu, jednotlivé národné mýty a silná viera v nich (nielen v Rusku). Krajne pravicová filozofia, ktorou bol Putin ovplyvnený, väčšie či menšie snahy krajín o uznanie[1] na medzinárodnej scéne, neustále súťaženie a snaha o maximalizáciu zisku. A z toho všetkého plynúce zlyhanie diplomatickej komunikácie (uvedené nie je vyčerpávajúcim zoznamom).

Avšak vyššie spomenuté faktory nie sú ospravedlnením násilia. Násilie je konečnou eskaláciou vychádzajúcou z neriešenia vyšších faktorov. Prosím vás, zabudnite na fašistickú Ukrajinu, to je čistá propaganda.

K tomu si do rovnice pridajte mediálnu honbu za čo najväčšími senzáciami, čo najcitlivejšími fotografiami a príbehmi. Podobne, ako počas kovidu, keď iná téma neexistovala, tak neexistuje teraz nič iné, iba vojna. Čo je však smutné, my si tvoríme paralelnú vojnu sami medzi sebou, pretože sa necháme týmito mediálnymi obrazmi zahltiť: pocity, ktoré v nás vyvolajú, ignorujeme a projektujeme ich na druhých.

Ako z toho von? Určite máte svoje návrhy.

Za mňa stačí prestať za každú cenu postovať svoje názory a biť sa za ne do pŕs, ak vám niekto ponúkne protinázor, prípadne naňho útočiť s vycerenými zubami. Takisto si overte všetky informácie, o ktorých čítate. Ja som síce na sociálnych sieťach už málo, aj tak som sa včera z tej facebookovej vojny musela stiahnuť do ticha a prosila som za odpustenie. Za odpustenie nám, že si takto vojnu tvoríme sami, bojujeme a sme v našom vnútri takí hladní po konflikte.

Viac by nám prospelo si sadnúť do ticha, pomodliť sa k tomu, čomu veríme a kultivovať pokoj. Porozmýšľať o tom, či môžem a chcem pomôcť aj prakticky. Ísť sa prejsť, zahrať sa s deťmi, dať si pohár vína/šálku čaju s manželom/manželkou či koláč v cukrárni s blízkym človekom… Ako vidíte, život a bezpečie sú veľmi zraniteľné kategórie a ja si to užívam akosi hlbšie.

To však nejde bez toho, aby som venovala pozornosť všetkým pocitom, ktoré so mnou v tejto situácii prirodzene zmietajú, či už je to bolesť, hnev, obrovský strach či neistota, možno aj nenávisť… tie pocity sú len naše, nik iný za ne nie je zodpovedný. Môžem vám odporučiť viacero možností, ako zistiť, čo nám prišli povedať a ako sa s nimi vysporiadať.

Sme v informačnej vojne.

Prosím, dávajme si pozor, čomu veríme a čo dokážeme stráviť tak, aby sme zostali ľudskými. Mám pocit, že my natoľko potrebujeme niekým byť a niečo znamenať, že sme stratili ukotvenie so zemou, so svojím telom a jeho vedením a lietame si v mentálnej ríši plnej rôznych názorov a vášnivých diskusií, ktoré nám dávajú pocit, že meníme svet. Takto však svet nezmeníme. Je to možno otrepané, ale „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete“ (Gándhí) je o niečom inom.

Prajem nám všetkým veľa pokoja, schopnosť súcitiť s ľuďmi v kríze. A schopnosť rozlišovania.

Natália je mamou troch detí, prekladateľkou a zároveň vyštudovanou politologičkou (pokračuje v PhD štúdiu, ktoré má teraz prerušené).

[1][1] Tu hovorím o uznaní nie v zmysle medzinárodne platného uznania štátu ako suverénnej jednotky, ale o psychologickom koncepte uznania, ktoré sa prejavuje v interpersonálnej sfére často najmä neverbálnym, symbolickým spôsobom a následne sa odzrkadlí v praktických prejavoch.

Mohlo by vás zaujímať