fbpx

Sme krehkí. Mediálne strašenie a nevraživosť medzi nami je nová silná epidémia s ťažkými následkami…

Petícia k zmene zákona o interrupciáchSme krehkí. Mediálne strašenie a nevraživosť medzi nami je nová silná epidémia s ťažkými následkami…

Dnes som sa rozhodla menej pracovať… Znamená to menej sedieť za počítačom. Posledné dni cítim tlak. Jednoducho, keď otvorím počítač, napne ma. Normálne fyzicky… Tak som si nariadila oddych. Celé dopoludnie som upratovala. Samozrejme, hlavu sa nedá vypnúť úplne, aj keď o tom denne píšu naši autori.

V rádiu išli správy a ja som sa dozvedela to, čo som sa dozvedieť nechcela. Vyhasol ďalší mladý život. Keď správy neklamali, tak Dušan Pašek ml. si siahol na život. Pred pár dňami tak učinil jeden mladý redaktor. Mám vo svojom okolí veľa lekárov – psychológov a psychiatrov. A viete čo? Ľudia to prestávajú dávať. Nevedia, že ako ďalej. Nikto im neponúka svetlo na konci tunela.

Mediálne strašenie?

Všade v správach počuť dookola to isté. Navyše pribúdajú informácie aj o zdražovaní. O možnej energetickej kríze. Ľudia to už skrátka prestávajú dávať psychicky. Každý nezvláda niečo iné. Niekto izolovanosť. Niekto má už príliš veľa tzv. domáceho šťastia, ktoré sa často prejavuje ako násilie za dverami bytu. Dôvodov na zrútenie je aktuálne viac, ako kedykoľvek za posledných X rokov…

No a namiesto toho, aby sme sa snažili spolu vychádzať, cítiť často jed a žlč.

Nie, že spoločne to zvládneme. Spoločne sa zničíme!

Ľudia začínajú byť k sebe zlí. Aj tam, kde by si mohli vyjsť v ústrety, aj tam si ublížia. Alebo aspoň znepríjemnia deň. Mne sa to stalo naposledy na pošte. Po cca 5 minútach komunikovania s pani za priehradkou, ktorá nerozumela zadaniu balík na adresu (asi bola nová),  sa zadívala na mňa a oznámila mi: „Vy nemáte resperátor! Od dnes to je povinné… “

No zabite ma, umučte ma, nevedela som o tom. Skrátka mala som IBA rúško… Pani ma posielala preč. Posielala ma kúpiť si respirátor… Prosila som ju, že veď už som tu desať minút a teraz už vieme, čo máte urobiť… už sme pri konci…

„Už ste to nahodili do systému. Hádam ma nepošlete preč, aby som prišla odznova? Nevedela som, že od dnes už rúško nestačí. Nikto tu nie je. Vy ste za sklom. Máte respirátor. Počkám na ulici?“ Navrhla som jej a podávala som peniaze.

NIE. RESPIRÁTOR. NEOBSLÚŽIM VÁS!…

Zdvihol sa mi žalúdok a mala som chuť niečo chytiť a rozbiť. Samozrejme, že som to neurobila, ale v tej chvíli mi došlo, že nie politici s často hlúpymi nariadeniami a nápadmi od celoplošného testovania po hromadnú akciu typu pápež. Zle si robíme často medzi sebou. A to je podľa mňa strašné. To je podľa mňa koniec…

Sme v tom už dlho…

Každý má inú schopnosť prežiť tlaky. Odborníkov je málo a na termín u psychológa či psychiatra sa čaká. To, kedy si človek siahne na život, je však niekedy otázkou krátkeho času. Mnohí ľudia sa cítia opustení. Mnohým sa úplne zrútil život a podnikanie. Niektorí majú vakcinačnú úzkosť – nový termínus technikus. Niektorí majú strach, že ochorejú a zomrú na koronu, aj keď sú už roky obézni a/alebo si nestrážili životný štýl. Iní sa obávajú blackoutu. Fakt. Nerobím si srandu.  Skrátka je tu zrazu veľa tém, ktoré spôsobujú ľuďom tlaky. A mnohé z nich spôsobujú médiá.

Doupratovala som dom a navarila som…

Keď som servírovala obed, pýtam sa syna, že či je v pohode. Len tak. Nevyzeral, že nie je. Ale spýtala som sa ho a navrhla som mu, že keď sa bude cítiť zle, nech mi to povie. Nikdy totiž nevieme či náš blízky nemelie z posledného.

Mali by sme sa navzájom podporovať. Namiesto toho, aby sme každý vzhliadali k svojej vlastnej pravde či presvedčeniu.

Len takto to „spoločne“ zvládneme…

Martina Valachová

P.S: Korektorka si zobrala dovolenku. Ak chýbajú niekde čiarky, napíšte mi prosím.

Mohlo by vás zaujať…

Mohlo by vás zaujímať