Skúška – sama so sebou
17.novembra pred piatimi rokmi, som na 30. výročie nežnej revolúcie nebola na námestí. V tej najlepšej spoločnosti – sama so sebou – som na izbe v nemocnici rozjímala o tom, ako som sa dostala až sem. V tej nemocnici, v bolestiach dva dni po operácii, som precítila, aké je to byť iba človekom, obyčajnou ženou bez akejkoľvek nálepky s titulom a bez masky s názvom „funkcia“, vďaka ktorým hráme svoje role.
Nemocničný holub…
Keď pacienta nepríde pozrieť nikto, lebo liečebný režim to nedovolí, pristihla som sa, ako sa teším, že ma príde navštíviť „môj“ nemocničný holub. Na balkóne pristával s pravidelnosťou a bola som vďačná za prítomnosť živého tvora. Tam som precítila vďačnosť za to, že tu na tomto svete žijem, za všetky drobnosti každého dňa, za ústretovosť personálu nemocnice, vďačnosť za všetko, čoho sa mi dostalo, vrátane nemocničnej stravy, čo inde na svete nie je takou samozrejmosťou.
Precítila som, aké to je byť iba sama za seba, kde som nemohla byť užitočná nikomu inému, iba sebe a kde som si uvedomila, že ma nikto nemôže zachrániť, iba ja samu seba. Tam, bez muža a bez detí, bez nálepiek, rolí a masiek som našla samu seba a rozpoznala som vlastnú sebahodnotu. Ubolená na tele, aj na duši, som dala súcit sama sebe a precítila k sebe lásku a úctu za to, aký kus cesty som už prešla…
Precítila som pokoru a súčasne dôveru v tento proces, ktorý sa mi deje a súčasne vďačnosť za túto zmenu.
Pretože niekedy si myslíme, že už sme padli až na dno, ale ešte tam nie sme, ešte stále padáme. Ďakujem za túto príležitosť, za túto životnú lekciu. Pochopila som, že ak prežijeme ten pád z pozície pozorovateľa, nebudeme trpieť a objavíme v sebe úplne novú jedinečnú silu. A tak som domov prišla úplne iná – vnútorne zdravá, očistená a znovuzrodená. Transformačné udalosti nás posúvajú rýchlo. Tam niekde sa spustil prerod zo zodpovednej riaditeľky, zamestnankyne, matky, manželky, na líderku a tvorkyňu svojho vlastného života.
V tej ne-mocnici som si uvedomila nedostatok svojej moci (alebo skôr ne–moci) nad tým, čo sa mi deje.
Precítenie bez-mocnosti nás dáva do prijatia. Je to príležitosť, ktorá nás učí odhaliť ilúzie, že svoj život máme pod kontrolou a vo svojej moci, že čokoľvek môžeme zmeniť len silou svojej vôle.
Takáto skúška prichádza do života ľuďom bez rozdielu, len príbeh je iný. Učí nás, že prijatie a neodporovanie je tou najjednoduchšou cestou, ale súčasne najťažšou. Najväčšia sila prichádza v prijatí a uznaní toho, čo je ďaleko väčšie než sme my. Nie sme vládcovia nad životom a smrťou. Sme však tvorcovia, ktorí môžu tvoriť v prijatí všetky nádherné veci, ktoré sebe aj svetu odoprieme, ak zotrváme v mentálnom zajatí odporu a neprijatia. Prijatie nie je pasivita, rezignácia, či kapitulácia. Je to aktívny postoj, kedy v zastavení sa dávame pozornosť len tomu, čo meniť môžeme a zmieriť sa s tým čo zmeniť nemôžeme.
Dnes ďakujem za život…
Už viem, že môžem dôverovať ukončovaniu, pretože na jeho základoch je možné vybudovať nový život. Tak mi choroba bola sprievodcom pri smrti môjho ega a súčasne novým začiatkom. Musela som tým prejsť úplne sama, no nebola som v tom procese osamelá. Pretože láska aj hory prenáša.
Som Zora Vypušťáková a dovolila som si prejsť touto osobnou zmenou. Pôsobím ako koučka, etikoterapeutka, vzťahová mediátorka, spolu s manželom sme zakladatelia portálu pre rozvoj osobného potenciálu Priestor pre zmenu www.priestor.plus
Chystáme pre vás:
Ak vás oslovuje téma tvorby vašej reality až na kvantovej úrovni, víkendový Workshop Sila vedomého tvorenia (22. – 24.11.2024) blízko Piešťan, dodatočné prihlásenie je možné ešte do 19.11.2024 (vrátane).
Podrobnosti TU: