Keď som riešila šikanu s triednou, povedala, že som precitlivená a dcéra si má zvyknúť.

Šikana v škole? Ako sme našli bezpečný priestor pre naše deti v lese pod Račou

Nikdy by mi nenapadlo, že budem riešiť šikanu vlastného dieťaťa už na základnej škole. Šikana v škole? Moja dcérka bola vždy šikovná, tvorivá, citlivá. Do školy sa veľmi tešila, najmä na nové kamarátky a zážitky.

Šikana v škole…

Spočiatku sa všetko zdalo byť fajn, no postupne sa jej spolužiačky začali posmievať, okato ju ignorovať, ohovárať a sem-tam na ňu narafičili situácie, z ktorých vyšla ako zlodejka. Napríklad, podstrčili jej do tašky cudzí mobil. Doma som len nešťastne sledovala, ako z nej kričia úzkosť a obavy ísť do školy.

Prečo vlastne? Len tak. Bez špeciálneho dôvodu. Lebo šikovnosť a záujem o veci okolo seba sa, žiaľ, medzi deťmi nie vždy odpúšťajú. Apropo, keď som to riešila s triednou učiteľkou, dozvedela som sa, že som precitlivená a že si má dcérka zvyknúť. Pochopila som, že viac pomoci od školy nedostaneme.

Rozhodla som sa konať po svojom. A tak sme sa ocitli v komunite domškolákov AkoLes, schovanej v bratislavskej Rači neďaleko lesa. Je to miesto, kde sa deti nielen učia, ale aj rastú ako ľudia.

Komunita, kde deti rozkvitajú

Domškolákov v AkoLes je približne 50. Detí a ich rodičov, ktorí sa rozhodli pre individuálne vzdelávanie, no nie osamote. Deti sa stretávajú, učia sa spolu, spoznávajú svet aj seba. Každý pol rok absolvujú preskúšanie, takže v učive rozhodne nezaostávajú za „klasickými“ školákmi.

Čo je však navyše? Predovšetkým: nulová šikana. Namiesto toho sa obrovský dôraz kladie na spoluprácu, empatiu a toleranciu. Máme medzi sebou aj deti so špeciálnymi potrebami, ktoré sú prirodzenou súčasťou komunity.

Náš les nie je len kulisou. Deti v ňom trávia čas a učia sa cez zážitky. Skúšajú domáce práce, varia, diskutujú, spoznávajú samých seba. Každé má priestor rozvíjať to, čo ho baví. Dospelí sprievodcovia majú na ne čas a pozornosť, nie ako v klasickej škole, kde jedna pani učiteľka musí zvládať aj 25 detí naraz. Dcérka po nástupe do AkoLesu doslova rozkvitla.  Našla si kamarátky, chuť učiť sa a konečne miesto, kde môže byť sama sebou.

A výsledky?

Možno si poviete: no dobre, ale čo sa tam naozaj naučia? Veď piataci sa učia so šiestakmi, dospelákov je pár…

Pravdou je, že naša komunita túto jar ukázala svoju silu. Osem ôsmakov a deviatakov sa hlásilo na stredné školy.Všetci sa dostali tam, kam chceli, konzervatóriá, odborné školy dokonca aj na prestížne gymnáziá s veľkým náporom.

Prečo to píšem?

Lebo čoraz častejšie počúvame o šikane, o pretechnizovanom svete, o obrovských nárokoch, ktoré sa kladú na citlivú detskú dušu. Mnoho detí sa v dnešnom svete zabudlo smiať a hrať.

Dôsledky? Šikana. Depresie. Sebapoškodzovanie. Samovražedné myšlienky. Plné diáre u detských psychológov a gastroenterológov.  Zároveň vieme, že učitelia v klasických školách to majú nesmierne ťažké a od únavy padajú na kolená. Systém nefunguje ani pre deti, ani pre dospelých.

Domáce vzdelávanie v komunite nie je pre každého. No pre nás a pre mnohých ďalších je to funkčná, láskavá a zdravá alternatíva. AkoLes nie je únik. Je to návrat k podstate: že učenie môže byť radostné, bezpečné a ľudské.

Možno aj vaše dieťa niečo trápi…

Možno cítite, že klasický systém mu nesedí. Možno len hľadáte inú cestu. AkoLes je otvorená komunita. Nehrá sa na dokonalosť, ale snaží sa o zmysluplné vzdelávanie a zdravé detstvo. Ak vás to zaujalo, pozrite si náš web: www.akoles.sk

Lea Marko