Dve sestry. Ach, ako sme sa neznášali, keď sme boli deti! Potom sa niečo v našom vzťahu zlomilo.

Dve sestry

„Moni, dáš si čaj?“ pýtam sa sestry.

„Počkaj, ešte popolievam paradajky.“

O pár minúť sedíme v sieti a užívame si večernú chvíľu. Sme v záhrade, ktorú sme si so sestrou prenajali. Obidve žijeme v Bratislave, ale srdcia nám už dlhšie pišťali po väčšom zelenom priestore a spoločne strávenom čase.

„Ten ibištek krásne kvitne,“ vzdychne sestra s nadšením.

„Hej, ale tomu druhému sa nedarí.“

Pochádzame z malej oravskej dedinky. Vôňa záhrady nám obom pripomína detské časy. Ticho popíjame čaj a vdychujeme do seba tú krásu.

„To je medovkový, však?“ pýta sa sestra.

„Uhm, poriadne sa nám tu rozrástla.“

Ešte dlhšie takto sedíme a hovoríme, čo nám napadne. Sú to pre nás vzácne chvíle. Celý týždeň sme komunikovali iba cez mobil a obom nám dobre padlo vidieť sa.

Monika je naozajstný anjel.

Keď ju človek stretne, veľmi rýchlo vycíti, že je to žena s obrovským srdcom. Je to moja o dva roky mladšia sestra a zároveň dobrá priateľka, niekedy bútľavá vŕba, inokedy učiteľka. Veľa sa rozprávame a smejeme, občas sa schuti hádame.

Mám veľké šťastie, že ju mám.

Odmalička ma baví pozorovať a sledovať, ako sa tvoria, udržiavajú, utužujú či zanikajú vzťahy.

Celý nás život je o vzťahoch. K sebe, partnerom, kolegom, priateľom či k bývaniu, autu, jedlu, knihe atď.

Vnímam, že sesterstvo je u mňa dosť kľúčový vzťah, ktorý výrazne vplýva na kvalitu môjho života.

Teraz máme s Monikou naozajstné spojenie. Pravidelne sa nám stáva, že si zavoláme a jedna z nás povie: „Práve teraz som ti išla volať!“

Ach, ako sme sa neznášali, keď sme boli deti!

Monika na mňa nonstop žalovala a ja som si zakaždým zlizla od rodičov trest, lebo „som staršia a musím byť príkladom“. Prišlo mi to nefér. Ona nenávidela mňa, lebo musela chodiť skoro ráno kupovať čerstvé rožky pre celú rodinu a mala pocit, že by sme si to mali prerozdeliť. Mne sa nechcelo vstávať. To prišlo nefér zas jej.

V puberte sme sa parádne ignorovali. Mali sme pocit, že sme také rozdielne.

Ja som chcela zachraňovať celý svet a „zašívala“ som sa na pôjde s pavučinami. Tam som mala istotu, že ma nikto nevidí a nič odo mňa nebude chcieť. Boli tam schované knihy pre dospelých, ktoré mi mama zakázala čítať. Dychtivo som ich všetky hltala.

Monika v tom čase urobila všetky domáce práce. Vyvoňala celý dom, aby boli všetci spokojní. Tam, kde bola ona, bolo vždy čisto a útulne.

Potom sa niečo v našom vzťahu zlomilo.

Keď som odišla do zahraničia, sestra mi začala písať. Odpisovala som jej. Zistili sme, že si chýbame.

Prišla za mnou do Londýna a našla si tam prácu. Stretávali sme sa.

Ešte stále boli medzi nami neviditeľné trenice. Ja som mala tendenciu poučovať a dávať rady, ktoré ona vôbec nepotrebovala. Monika je osoba, ktorá má silno vyvinutú intuíciu, má fyzickej a mentálnej sily na rozdávanie. Naučila sa po anglicky a získala super prácu. Tajne som ju obdivovala, ako to všetko hrdinsky zvládala.

Ešte stále sme však mali pred sebou masky. Každá si žila svojím vnútorným životom a nepúšťali sme sa vzájomne do svojich zákutí.

Sestra sa neskôr odsťahovala na Slovensko. Vydala sa a čakala svoje prvé bábätko. Požiadala ma, aby som s ňou bola pri pôrode.

Ja? Bojím sa krvi a pri odberoch odpadávam. Tak som začala pozerať filmy z nemocničného prostredia, aby som trochu „otupela“. Vedela som s úplnou istotou, že k pôrodu pôjdem.

Presťahovala som sa na Slovensko a spoločne sme zažili príchod jej prvého dieťaťa na svet. Tam sa najviac ukázala jej sila. Aj teraz roním slzy, keď toto píšem. Bola taká statočná.

V tom období sme sa obidve uvideli v úplnej zraniteľnosti.

Od tej chvíle nás už nebavilo nič predstierať. Stali sa z nás dôverníčky. Postupne svet uzreli aj naše tajomstvá a zakopané boliestky či radosti. Porodila ešte ďalšie dve deti, ale naše dlhé nekonečné konverzácie pokračovali. Doteraz to trvá. Bývame blízko seba a často sa stretávame. Hocikedy jedna druhú zavoláme na domáci obed.

Ako to môže medzi nami fungovať, keď sme tak rozdielne? Naozaj, takmer vo všetkom. Ešte aj keď sa rozprávame o detstve, mám pocit, akoby sme každá mala iných rodičov a súrodencov, žila v inom prostredí.

Keď lovíme spomienky, zisťujeme, že na rovnaké zážitky máme rôzne pohľady. Každá sme prežívali svoj príbeh podľa svojho filtra vnímania.

Boli chvíle, kedy sme si príliš chceli pomáhať aj na úkor seba.

Našťastie, naučili sme sa lepšie komunikovať a hovoriť si, čo nám vadí a čo potrebujeme. Teraz už žijeme každá za seba a sesterstvo je obohatením našich životov.

Už vieme využívať svoje rozdielnosti v spoločný prospech a rast. Nemusíme míňať energiu na obranu svojich právd. Je tam silné prijatie.

„Bartrujeme“ naše danosti.

Sestru teší, keď napríklad učím angličtinu neter alebo zoberiem synovca na kolobežku. Ona to nerobí až tak rada, ja si to užívam. Mňa teší, keď mi pomôže zorganizovať oslavu, alebo mi navrhne usporiadanie nejakého priestoru. Mňa to nebaví, ona to robí s radosťou.

Podľa mňa, sesterská láska je podobná ako partnerská. Keď sa rozhodnem, že tento vzťah ma baví a je v rovnováhe dávanie a prijímanie, tak ho vedome „zalievam“ svojou pozornosťou. Nie preto, že máme spoločnú krv, alebo by sa to patrilo, ale preto, že nám je spolu dobre.

Práve vidím, že mi volá na mobil. Čaká nás rodinná grilovačka a ideme dolaďovať čas.

Nech žijú sestry!

Anna Žuffová

Autorka je (aj) blogerka