Keď sa rozpadne dlhodobý vzťah alebo manželstvo, väčšina zo zúčastnených nevidí svetlo na konci tunela.

VZŤAHY AKO ZRKADLO

To, že človek je tvor spoločenský a bez vzťahov a kontaktu nedokáže prežiť, je známa vec. Sociálna deprivácia je diagnózou tak vážnou ako tie najťažšie zdravotné ochorenia.

Medziľudské vzťahy sa nenadarmo považujú za najväčšiu školu v živote. A to aj preto, že ich nedokážeme nemať a zároveň v nich nedokážeme nájsť rovnice, logické pravidlá. Často nás práve vzťahy mätú, zneisťujú.

Na druhej strane, vďaka nim potom dostávame možnosť spoznávať svoje menej zjavné či predvídateľné stránky.

Učiteľ v živote nie je ten, kto nám dá správne odpovede. Ozajstný učiteľ v živote je niekto, s koho pomocou sa učíme pokladať otázky. To isté platí o situáciách vo vzťahoch, ktoré zažívame. Ak vzťahy prijmeme ako zrkadlá našich postojov či hodnôt, začneme oveľa výraznejšie vnímať napríklad zákony príťažlivosti rovnorodého.

Teda… Čo keď to „negatívne“, čo priťahujeme, môže poukazovať na NAŠE vnútorné nastavenie? A naopak, čo keď úsmevy, ktorých sa nám dostáva, odhaľujú našu vnútornú radosť a náladu?

ROZPAD MANŽELSTVA A VZŤAHY AKO ZRKADLO…

Keď sa rozpadne dlhodobý vzťah alebo manželstvo, väčšina zo zúčastnených nevidí svetlo na konci tunela.

Veľmi často to býva rovnako náročné pre obe strany – bez ohľadu na to, kto opúšťa a kto je opustený.

V našej spoločnosti sa fandí tomu, kto je považovaný za obeť. Okolie často posudzuje, na ktorej strane je väčšia vina a kam sa teda má postaviť. Koho treba „zachrániť“, podoprieť, podporiť. Vo všeobecnosti radi podávame záchrannú ruku, dobre nám robí byť nápomocní. Často ľutujeme slabého, ublíženého.

Oveľa menej si uvedomujeme, aká je práve v týchto situáciách dôležitá dôvera v silu človeka. Dôvera v to „vyššie“… Dôvera v to, že každý si situácie do života priťahuje a svoju cestu si proste prejsť musí, či sa nám to páči a či nie…

Medzi pôvodnými kultúrami však neexistovalo slovíčko spravodlivosť. Verilo sa, že v určitom kontexte je energia toho, kto je považovaný za vinníka, rovnaká ako energia obete. To je však už iná téma – téma dotýkajúca sa individuálneho či kolektívneho svedomia, lojality, pravidiel, morálky, etiky…

Tu je podstatnejšie uviesť, že pri rozpade dlhodobého manželstva či vzťahu obe strany vystupujú z čohosi známeho, opúšťajú, síce väčšinou už nie vyhovujúce, ale, minimálne z pohľadu spoločných vzorcov a návykov, bezpečné prostredie. Podstúpiť takúto zmenu, ktorá je takmer po každej stránke spojená so smútkom, pocitom straty, viny či neúspechu, znamená vysokú záťaž, vypätie či stres.

POTREBA POMÁHAŤ UKRYTÁ TAKMER V KAŽDOM Z NÁS VS. ZÁCHRANÁR Z POVOLANIA alebo POTREBA ZACHRAŇOVAŤ AKO ŽIVOTNÉ POSOLSTVO

Vo všeobecnosti sa ako ľudia lepšie cítime v situáciách, kde sme potrební, či kde je od nás dokonca očakávané, že prispejeme k záchrane. Je to krásna, dôležitá ľudská vlastnosť, bez ktorej by sme ťažko dokázali ako ľudská komunita prežiť či fungovať.

Aj toto, ako nakoniec všetko v našom duálnom vnímaní sveta, má však svoju polaritu/opačnú stránku pohľadu.

Aj tu je zjavná. Prejavovaním ľútosti, potrebou pomôcť či zachrániť, sa pomerovo vlastne dostávame NAD druhého človeka, ktorého vnímame ako toho v núdzi.

Ten, kto pomáha, stojí vyššie než ten, komu je pomáhané. Ten, kto podá pomocnú ruku, ju vlastne podáva niekomu, kto je slabý.

Pomoc druhému (bez podceňovania tohto krásneho ľudského prejavu spolupatričnosti) je takmer vždy spojená s tým, že spolu so zdvíhaním toho druhého nepriamo zdvíhame či povyšujeme samého seba. Rastieme, stúpa nám sila, energia. Robíme čosi dôležité, hodnotné, zmysluplné.

Vnímať pomoc ako poslanie môže byť aj „cestou do pekla“, ak to, samozrejme, preženiem.

Toto moje tvrdenie prirovnám k situácii, kedy sa napríklad charita stáva činnosťou, ktorá príliš „kričí“. Tu sa potom zámer povyšuje, hľadá sa v tom často vyššia poloha pre naše vlastné ego, vzniká závislosť od dobrých skutkov.

Je to, samozrejme, úplne v poriadku a nemalo by to vôbec brzdiť či dehonestovať tento typ pomoci alebo činnosti, len je, z môjho pohľadu, dôležité to vnímať. A rozlišovať.

 

KEĎ ČAKÁME KATASTROFU A PRÍDE ÚSPECH alebo KEĎ STRATA, NAOPAK, ZNAMENÁ POSUN

Často sa však paradoxne stáva, že v nás situácia, kedy sa nedá úplne spoliehať na nič a nikoho z okolia, vedie k našim nevídaným výkonom, sile či dokonca k zjavnému úspechu.

V tak náročných situáciách totiž siahame aj k zdrojom, o ktorých ani netušíme, že v nás existujú. Často prekvapujeme sami seba, koľko dokážeme zvládnuť, s čím všetkým sa zrazu dokážeme vysporiadať. Objavujeme často vlastné netušené možnosti, rodia sa nové, nečakané sily, otvárajú sa nové cesty a obzory.

Vo chvíli aktuálnej straty vo vzťahu nevidíme a ani nedokážeme vidieť ďalej. Takmer pravidlom však je, že až z dlhodobejšieho kontextu začneme vnímať, aké možnosti nám poskytla sloboda.

Čo to znamená byť nezávislým? Nedržať nikoho za ruku? Dokonca až ako chutí úspech?

KEĎ SA VŠAK K ÚSPECHU PRIRADÍ ZÁVISŤ OKOLIA

Úspech, a to najmä vtedy, keď prichádza po spoločenskom zlyhaní, veľmi rýchlo dokáže ukázať aj svoju odvrátenú tvár. Po období, kedy sme často ľutovaní alebo zachraňovaní a nám sa, na počudovanie všetkých, podarí z tohto začarovaného kruhu vystúpiť von, od okolia môžeme cítiť zmätok. Výsledkom môže byť mix pocitov a reakcií, a to od prejavovaného obdivu, uznania a podpory, až po skrytú závisť či neprajnosť.

Keď MÁME, sme schopní dopriať aj druhému. Ak NEMÁME, často sa stáva, že tichučko závidíme. Jednáme totiž z pozície slabšieho. Teda toho, kto „nemá“. Sklamanie, ktoré pocítime, keď sa dostávame do stretu so závisťou druhých, teda nemá opodstatnenie. Závisť sa netýka nás samých, „nie je naša“, ale vždy človeka, ktorý ju pociťuje.

Nenadarmo platí múdra veta, že závisť si treba zaslúžiť.

ČO TO VLASTNE PRE NÁS MÔŽE ZNAMENAŤ? AKO TU SPRÁVNE REAGOVAŤ?

Všetky tieto situácie učia tak rešpektu voči úspechu, ako aj schopnosti uznať aj ľudské slabosti. Ak vieme bez hnevu či sklamania vnútorne narábať so závisťou okolia, znamená to silný krok k vnútornej zrelosti. Stávame sa schopní vysporiadať sa a prijať prirodzené ľudské vlastnosti, ktoré máme všetci (aj keď hrdí na ne väčšinou nebývame). A to napríklad samozrejmú tendenciu ega, vedúcu k potrebe sa porovnávať a tak si určovať svoju hodnotu. Len málokto v živote takú chvíľu a seba v nej nezažil.

Zrelá reakcia sa teda môže prejaviť aj uvedomením si toho, že závisť naozaj nemusí znamenať iba nedoprianie. Častokrát je to skôr boj závidiaceho človeka s vlastným egom.

A teda vlastne pre neho prospešný stav (aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá), kedy je životom a týmito situáciami učený a vyzývaný. A kto sa na samého seba dokáže pozrieť týmto pohľadom, už v ten moment zvíťazil. Stať sa vedomým je totiž zvedomený postoj, pred ktorým sa už nedá ujsť. Postoj, ktorý už nedokáže zatvoriť otvorené dvere vnímavosti.

A usmiať sa s láskou nad týmto ľudským bojom vlastne znamená uznať aj svoju vlastnú slabosť a zraniteľnosť. A uznať zraniteľnosť je preukázaním tej najväčšej vnútornej sily.

ČO SA TEDA V ZRKADLE VZŤAHOV DÁ VIDIEŤ?  

Vzťahy nám dávajú možnosť rozhodovať sa, a to v každý moment ich trvania o tom, aký postoj v nich k druhému človeku chceme zvoliť. Či v nich chceme SEBA zažívať nahnevaného, ukrivdeného či sklamaného, alebo, naopak, milujúceho, silného, prijímajúceho. Vzťahy nám teda dovoľujú zažívať svoju verziu seba, na ktorú buď môžeme byť hrdí, ale aj takú, za ktorú sa vnútorne skôr hanbíme.  

Aj keď nám to môže znieť zvláštne, je to väčšinou vec takmer výhradne našej voľby, nášho rozhodnutia, našej vnútornej slobody. Bez ohľadu na to, čo sa nám vo vzťahoch deje, si môžeme zvoliť možnosť neodpovedať späť hnevom, pohŕdaním či sklamaním. Možno je niekedy dôležité rozlíšiť, že sa dá dávať aj vtedy, keď naspäť nedostávame. Možno život práve tým, že nám ukazuje slabosť iného človeka, kladie dôležité otázky. Ako by som sa s tým vysporiadal/a ja? Čo je z toho ten pravý odkaz pre mňa? Z akého miesta budem vystupovať, aby to dávalo zmysel?

Možno je jediná zmysluplná cesta reagovať vnútornou silou. A to takou, ktorá sa nepotrebuje povyšovať a nepotrebuje ani poukazovať na prinesené obete či sa obhajovať. Len prinesie úľavu namiesto napätia a novú, inú, transformujúcu energiu. A to bez pochybností do každého vzťahu, v ktorom sa objaví.

Som z generácie žien plných sily, odhodlania, energie zmeniť svet, žiť inak, naplno. So všetkými právami, ale aj povinnosťami. Prekročiť tieň našich všetko prijímajúcích mám. Tých žien, ktoré museli nosiť priširoké sukne, aby schovali všetky trápenia.

Ako zmeniť svoj život po 40-ke?

Cítim však čosi iné. Unavili sme sa. Tak ako muž ide cestou dokonalosti a túži po nej, tak žena hľadá svoju úplnosť. Pod úplnosť sme si však toho vložili príliš. A zabudli na to, čo nás tvorí.

Materstvo je najsilnejšia hybná sila. Materstvo reprezentuje dokonalosť ženy a stvorenia. Vychádza však zo ženy, prapodstaty, zdroja. Nie je viac, nie je vyššie. Je to iná forma prejavenia bytia. 

S láskou, Nina Menkynová

Nina je terapeutka, koučka, vzťahová facilitátorka www.ninamenkynova.com

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Vypočujte si aj podcast s Ninou Menkynovou v rámci iniciatívy Reinventing Yourself

Viete počúvať svoje telo? Ako chápať a počúvať potreby tela vtedy, keď všetko ostatné zlyháva?