Prvýkrát som sa vydávala 27-ročná. Dalo by sa predpokladať, že v tomto veku je už žena vyzretá…

Mám rada rozlúčky so slobodou, aj keď som už „totka“!

Spomínam si na moju prvú rozlúčku so slobodou. Prvú preto, lebo nebola jediná. Prvýkrát som sa vydávala ako 27-ročná. Človek by mohol predpokladať, že v tomto veku je už žena vyzretá a disponuje rozumom a skúsenosťami. Tak nech sa páči – rozlúčka so slobodou tipy a návody

Možno áno, ale nie v mojom prípade.

Tak ja radšej hovorím, že to bola skúšobná svadba, a teda aj skúšobná rozlúčka so slobodu. Spomínam si na náš mini jednoizbový bytík na sídlisku Západ vo Zvolene, kde nás bolo asi 10 zábavy chtivých žien, všetky správne nastajlované v rovnošatách, nech všetci vidia, že sa idem vydávať! Ešte aj home made závoj som mala na hlave. Dnes nič nezvyčajné, no vtedy to bola „novinka“… Torta v tvare obrieho penisu na stole, šampáňo, erotické pomôcky, ktoré mali oživiť blížiace sa manželstvo (asi ich bolo málo, nepomohlo to), no proste paráda.

V tom čase začínali moje problémy so štítnou, vtedy som mala tú HYPERAKTÍVNU štítnu žľazu… a aj ja som z nej bola mierne hyperaktívna alebo minimálne premotivovaná až hyper-agresívna.

Viem, že sme išli na diskotéku, dnes si to ani neviem predstaviť.

Ísť si len tak na diskotéku, telo na telo, bez rúška, v hluku vám pripitý chlap niečo hučí do ucha, pričom jeho sliny máte na pol tváre a okrem ochľastaného dychu, cítite aj, čo mal na večeru… no mňamka pre gurmána. Po ceste sme sa, pravdaže, zastavovali v každej krčme a v každom bare, takže veľa zážitkov, no žiadne spomienky, tak to má vraj byť.

Jedna spomienka predsa len zostala. Spomínam si, že tancujeme na parkete a  podgurážený mladý muž stále vyskakuje ako tie opičky na gumičke, čo sme mali ako deti. Dali sa kúpiť v každom kolotočiarskom stánku na jarmoku. Taká chlpatá vec s chvostíkom a hlavou zo sadry, takže keď ste neodhadli vzdialenosť opičky na gumičke od niekoho alebo niečoho, tak bola opička naminďár, resp. už skákala len bezhlavo… Ale zase tou hlavou sa dalo kresliť po chodníku na bielo.

Ach to boli časy… Ale k veci. Rozlúčka so slobodou tipy a návody…

Takže takto približne si to pamätám ja: skákal ako hopsalka v prázdnom akváriu a pri každom dopade do mňa vrazil. Asi som sa mu páčila a nevedel, ako inak mi to dať najavo alebo proste len bol fajne ožratý a toto jediné sa mu zadarilo spraviť v rytme hudby. Párkrát som ho upozornila. Spomínam si, že som mu povedala: „Hej! Narúšaš môj osobný priestor!“ ach, aká som len bola sofistikovaná… až do momentu, kým za mňa nezačala konať moja štítna žľaza.

Keby to šlo pustiť v spomalenom videu, tak ako to je v mojej hlave, vyzeralo by to nejak takto: hyperagresívna nevesta v bielom tielku s nápisom „BRIDE TO BE“ (po slovensky by to isto bolo krajšie, neviem, čo sme sa vtedy aj my takto opičili po amerických tragikomédiách) sa rúti na skáčuceho, nič netušiaceho podguráženého mladého muža, ľavá ruka natiahnutá a pripravená ho dusiť, pravá v päsť nachystaná na úder, závoj veje ako plášť supermana a na tvári výraz zabijaka z Ramba 10…

Pritlačila som ho o pódium, na ktorom, ako na Olympe, hral mne neznámy DJ.

Predsa len, aj ako 27-ročná som už bola totka, čo nemá chodiť na diskotéky… teda do KLUBU. V mojom svete som ho zdvihla do luftu, ale keďže som vtedy mala ledva päťdesiatpäť kíl, tak asi ťažko. Asi bol len vyšší odo mňa, logicky… Držala som ho pod krkom a kričala: „Som ti kur*a povedala, že nemááááš do mňa skáááákaaaať!!!“ a môj pravý hák sa blížil k jeho tvári…

Chalan vydesený, zjavne nečakal, že ho päťdesiatkilová totka v bielom závoji fyzicky napadne. Lebo keby chcel, zmasakruje ma jak nič. No vtedy sa na moju silnú svalnatú rambo päsť zavesil zvyšok mojej svadobnej krjú a chalana zachránili pred istou smrťou alebo minimálne zlomenou tvárou… Čo sa dialo potom, si veru nepamätám, ale cítila som sa ako bojovná Amazonka z mestskej džungle Zvolen – sídlisko Západ!

Dnes viem, že násilie nič nerieši.

Ale strelila by som mu aj dnes, čo má čo do mňa vyskakovať. Alebo by sme si dali za štamprlu spolu a bol by pokoj, to je asi v tomto veku, a po mojich skúsenostiach, pravdepodobnejší scenár.

Moja druhá (minuloročná) rozlúčka so slobodou bola kľudnejšia…. Mala som už čerstvých 37, spolu s ostatnými múdrymi a vyzretými ženami nášho druhu sme si objednali chatku pri jazere, decentne sme popíjali vínko. Vytiahli sme stolovú hru pre totky na rozlúčke so slobodou, tuším sa volala „Človeče, vypi si…“ alebo čosi také…

Víno sme vymenili za štamprlíky s domácou, ľahšie skackajú po hracej ploche. Potom si spomínam na hudbu, smiech, ďalšie erotické pomôcky, šialené fotky, čudné papierové korunky. A išli sme na „diskotéku“ pri jazere, kde hrala živá kapela Retro party. Po polhodine polovica osadenstva mojej krjú spala na sedačke a druhá polovica chcela ísť spať na chatku. Tak sa aj stalo. Retro nás zabilo.

Len ja a moja odvážna spolubojovníčka Deniska, sme to potiahli až do úspešného konca, teda do východu slnka, za hlasného spevu piesne od Kelly Family Ejndžéééééééél a výkrikov na zvyšok našej osádky: „Čo spíte jak múmie v sarkofágoch?!“

Dva dni mi zle bolo…

Ale bolo to krásne. Nepobila som sa, nevracala som (až doma) a som šťastná, že tú moju krjú mám.

Dík, baby !

Vaša Eva Czermak

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/