Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Vrásky? Vrásky o nás veľa hovoria. Tie, ktoré máme i tie, ktoré nemáme. Dokonca i tie, ktoré maskujeme
Vrásky? Vrásky o nás veľa hovoria. Tie, ktoré máme i tie, ktoré nemáme. Dokonca i tie, ktoré maskujemeMám rada starých ľudí. I s ich vráskami. Vrásky o nás veľa hovoria. Tie, ktoré máme i tie, ktoré nemáme. Dokonca i tie vrásky, ktoré sa snažíme zamaskovať, a ktorým sa tak bránime. Vrásky hovoria veľa o našich charakteroch a životoch…Všetko sa zapisuje do našich tvárí, či chceme alebo nechceme.
Mám rada starých ľudí s ich vráskami a s ich príbehmi.
Myslela som si, že je to úplne prirodzené a že to tak má každý. Až kým ma neupozornila jedna moja kolegyňa, že to nie je celkom tak. A že nie všetkým je stretnutie so starším človekom príjemné. Hm, zaujímavé… Čo ak je to tým, že sme obe boli vychovávané svojimi starými rodičmi?
Vyrastala som od malička so starou materou (tak sa zvyklo v tom kraji oslovovať babky).
Vlastne to bola moja prastará mať. Pomáhala s deťmi svojej vnučke, teda mojej mame, koľko len vládala. Rodičia boli zamestnaní, veľmi mladí, takže takáto pomoc prišla veľmi vhod.
Rada spomínam na tie chvíle so starou materou. Už ako úplne malička som u nej spávala. Večer pred spaním sme sa modlili Anjeličku, môj strážničku, učila ma spievať ľudové pesničky, varila mrvance (zeleninová polievka s hubami – chrumkavými kuriatkami) a iné dobroty…
Bola som stále s ňou a obklopená staršími ľuďmi. Chodila som mnou všade. V nedeľu poobede sa zvykli stretnúť s kamarátkami na klebety. Sedeli pri koláčiku a pri vínku, ja som si sadla do jej fertuchy (zástera na kroji) a počúvala… Preberali spolu také normálne témy – o živote. Čo prišlo – deti, vnúčatá, susedov na dedine, kto mal doobeda v kostole ohlášky, kto sa s kým prespal, kto komu „porobil“, kto v dedine zomrel…
Keď niekto zomrel, tak to bolo pre mňa o to zaujímavejšie, lebo sa k tomu často pridala nejaká historka o tom, ako sa prišiel mŕtvy s niekým „rozlúčiť“ – buď sa niekomu prisnil alebo dal nejaké iné znamenie… . Strašidelné, ale zároveň také tajomné… Niekedy, keď aj u kamarátok boli ich vnúčatá, tak ma poslali sa s nimi pohrať, ale nemala som to moc rada. Oveľa radšej som sedela pri starých materiach v kuchyni a počúvala „staré reči“…
Neboli to žiadne filozofické debaty.
Boli to jednoduché žienky, ktoré celý svoj život prežili na dedine a veľmi tradične – tak po kresťansky. Až teraz si uvedomujem, aké to boli múdre, silné ženy. Moja stará mať sa narodila ešte pred 1. svetovou vojnou, v roku 1903. Bola chudoba, veľa ľudí (chlapov) z dediny v tej dobe odchádzalo za prácou do Ameriky a aj ona si ako dospievajúca bola privyrábať na dolniakoch na majeri.
Potom prišla 2. svetová vojna. To už mala svoju rodinu, deti.
A prežili aj tieto časy. Rozprávala mi o vojne veľa. Ich dedinou pod Prašivou sa vojna prehnala veľmi intenzívne a zažila ju celkom zblízka. Boli tam Nemci, Rusi, partizáni…Kadečo s nimi zažili. O vojne mi stará mať rozprávala, keď som už bola trochu väčšia, vzorná pionierka a brala som tieto jej príbehy trochu s rezervou, lebo v škole nás to učitelia predsa len učili trochu inak…a ona nebola študovaná…
Bola som ochotná počúvať iba o zlých Nemcoch a o statočných Rusoch a partizánoch. No stará mať mi rozprávala o ľuďoch. Neboli iba zlí Nemci a len dobrí Rusi. Nebolo to také čierno-biele. Opisovala mi len to, čo zažila. Naozaj nemala dôvod mi klamať. Ale na jednom sme sa zhodli – vojna je zlá.
Potom prišiel rok 1989 a s ním aj trochu inak podávaná história a ja som až vtedy začala rozmýšľať nad tým, o tom, čo stará mať rozprávala.
A začala som pripúšťať, že možno v tých učebniciach veľa vecí nebolo. Ale to už stará mať moc nevnímala. Chodila som na internátnu strednú školu a keď som prišla po týždni domov, našla som ju zvyčajne sedieť v kuchyni na lavici, vo svojom svete, s patričkami v rukách. Čím menej sa hýbala, tým viac sa modlila. Zomrela krátko po mojej maturite.
„Stará mať, mali ste pravdu.“ Neviem, či som jej to niekedy povedala, ale v duchu som si to hovorila veľakrát. A je mi ľúto, že mi nestihla povedať viac.
Na jednom seminári mi zarezonovalo, že v starovekej Číne si hlboko vážili každého starého človeka. Zaslúžil si úctu už len tým, že sa dožil vysokého veku. Dáva to zmysel, čo poviete?
A nielen v Číne. Vo všetkých tradičných kultúrach boli starí ľudia vážení, chodilo sa k nim po rady, mladšia generácia si cenila ich názory a životné skúsenosti. Indiáni mali svoju radu starších, richtári na slovenských dedinách boli ľudia v zrelšom veku veku, ktorí už niečo zažili, v rozprávkach sa píše o múdrych kráľoch a o mudrcoch so sivou bradou a vlasmi.
Len v dnešnej dobe to naberá akýsi iný smer. Kult mladosti, ktorého akoby múdrosť šedín skôr desila než zaujímala.
Ja sama som žena v strednom veku, so svojimi vráskami a mám rada aj mladých ľudí – ich energiu, veselosť, dravosť, odvahu. Mám medzi mladými veľa dobrých známych a učím sa od nich naozaj rada a veľa – o fungovaní v tejto dobe, o práci s technológiami, so sociálnymi sieťami…. Pretože chcem s nimi držať krok, koľko je to možné a snažím sa im porozumieť.
Ale keď mám ťažšie chvíle, spomínam na život kedysi, na mojich predkov a na to, čo fungovalo im v ťažkých časoch.
A aj keď sa doba hodne zmenila, vychádza mi, že základné hodnoty sa nemenia a pomáha mi obracať sa k nim aj v dnešnej dobe. Práca, blízki ľudia a dobré vzťahy s nimi, príroda, viera a zdravý sedliacky rozum – to je ten odkaz mojich predkov, ktorý ma drží a vedie… a ja verím, že správnym smerom.
Ľuba Bolvanská
Autorka je mediátorka. Nájdete ju na: www.mediacne.sk
Stretnime sa naživo…
Téma narcista vo vzťahu i v práci: https://tickpo.zoznam.sk/sk/listky/odznova-vstan-narcista-vas-oberie-aj-o-byt-ako-odist-zo-vztahu-41515/
